Koľko sa toho zabúda, keď sa učíme mená.
Na to leto budem ešte dlho spomínať,
hojdajúce sa mačacie chvosty,
a nohy čo poznali trávu...
Zdá sa byť už sklenené a vriace,
od steny
na ktorú mi ktosi kreslí moje strachy.
Viem,
že si nechcem tebou hojiť bebíčka,
bolístky dávnych lások,
a spadnutí pod mlynské kolená nedokončených hovorov.
Si hrôzostrašne blízko.
Vidím svietiť slnko,
a
verím ľuďom, že svet prenocovali.
Zo všetkých strán kričia
banánová republika !
Som bezstarostná,
v tieni primárneho zámena nanucujem žirafám pravdy.
Ženy sú matrace,
muži lezú do iných mužov kvôli menám,
všetci sú pravdy, za ktoré sa vedia len hnevať,
Nik nemyslí na lásku.
Nik nemyslí.
Udiali sa veci.
Nohy bociana sú stropy pre naše rozsahy,
krútime sa pod pokrievkou,
nik nás nevie vypustiť,
je to relatívne,
čo by sme chceli a čo vieme vlastniť.
Nevadí.
Nabudúce nás oblečú ako na karneval.
Budeme samy sebou.
Tak zostaň, všetko sa vieme naučiť,
a svet na chvíľu onemie.
