sobota 26. novembra 2011

Len wendy.

chýba mi ten pocit istoty,
že ťa nájdem spiacu na kachličkách v kúpeľni
ktoré som nepokreslila ihličím
skryla som sa v papučiach.
z umývadla na teba padá iba ozvena. 
do mňa strach, že ti stupím na ruku ktorou piješ kávu.
potom ráno,
keď sa nebude dať dýchať,
zídem do sveta
kde je obedňajšia prestávka na koľajniciach
a hrnčeky lietajúce nad jarným slnkom.
na tomto mieste skrývam sad presne taký
ako som ho tam nechala.
v čipkovanej sukni
a červenými vlasmi.
iba môj!


Táto bude bez mena, rovnako ako jej obsah.
Ľudská duša je menšia na podrážkach,
keď preskakuješ v správnom poradí.
Možno ani taká trpká,
keď sa to raz naučíš.

Prebatolila som len prvé okamihy nádychov
Vy, aspoň do puberty
                      menopauzy
                      alebo prostaty
Veľké písmeno ste si vyslúžili začiatkom vety.
Osloveniam som sa nedostala pod
epitel.

Na chrbte ste mi nechali placentu.
Vedeli ste:
                        „ Tá viac nedostane.“
Tak ste mi ju nebrali.
Len ma odrezali zo šibenice na milosť
šmarili do inkubátora,
a aj pupočnú šnúru ste odložili pre prípad,
že ma to raz omrzí.

Poučili vás:
„ ale duši do kondomu nenarvem, tak čert nás vem!“
Tak ste si rozmysleli vstávať ku mne v noci
a k mojim áriám za almužnu.
Sociálne dávky!
A radšej teplé mlieko a rohypnol .
Nadrvený vo fľaške vody namiesto sunaru.

Opili ste ma realizmom.
Preto je ten môj taký nechutný

Teraz tu sedím, poučená nápisom na
cigaretách:
                        „ fajčeNIE môže zabíjať.“
Aj podhodený ibalgin, je cesta k odpočinku.
                                               na polovičný úväzok.


toto je gýčovitá báseň o pravde.

Pred pár rokmi som ťa poprosila: Napíš mi nekrológ.
A ty si mi povedal, že ten sa píše iba mŕtvym ľudom.
Dodnes nechápem prečo som ho ešte nečítala,
keď už dlho mám v hlave namiesto kalerábov
sekeru.

Žili šťastne až po smrti.
Básne písali zo statusov na facebooku
a hľadali návod ako prežiť v spoločnosti.
V prírode sa naučili súložiť .
V meste kobercom dvere podložiť,
keď zapaľovali dýmku,
aby
hľadanie malo nejaký efekt.
Všetky vety skrátili o pol oktávy
a stromy obesili igelitovými sáčkami.
Do krmítok napísali ich nekrológy
že žili poctivo,
že opadali pravidelne a načas,
že mali len seba
a svoju monotónnosť.
Boli dvaja,
a tak bol svet uklepaný ako parapetná doska.
Fabulovali.
Ospevovali.
Prepisovali
vypukané bubliny z fólií za rohy každej strany.
Sem tam sa opili,
prechádzkou po vykĺbenom vzduchu.
Uhol pohľadu mala ona v jeho zdanlivo pokornom výraze.
On určite nehľadal kde presne je srdce.

Niekto spojil nesprávne afrodiziaka,
a tak ona šumí do nesprávnych nocí.
Tisíckrát sa rozlúčila,
odviazala z reťaze,
prestala strážiť cudzie sny.
Stala sa Prométeom,

Dnes viem, že nekrológ si píšem sama, keď ráno vstávam,
keď večer chrápem v posteli
a dovoľujem mužom trhať ma v spánku na schizofrenika.
A pri tom mlčím so svojou rozpoltenosťou v hlave.
Ujasňujem si pre a proti.
S hlavou niekde za telom



Ubližujem  slovám, keď píšem s reťazou namiesto chvosta.

Často sa pýtam ako sa mačka dostane na rozpálenú plechovú strechu.
a potom sa znova vraciam k debatám o
Chuanovi a Rosite.
Všetci to vieme.
V tristošesťdesiatej piatej časti sa dajú dokopy
a na nový rok sa každé predsavzatie beztak vráti v novo zapálenej cigarete.
Kabarety pripálených
p
l
iesní sa skladajú z prvotnej podstaty sveta.
Som idealista.
Pluralitou si zalievam ráno kávu
nech si môžem myslieť,
že mi chutí
alebo aj
nie.
V bielom plášti ich chodí veľa. Jeden pozerá na telo, druhý na dušu a tretí doňho so smiechom kreslí piškvorky.

Vážne som chcela z toho bytu tie izby odrezať,
aby bol plnší tvojho smiechu,
môjho ticha
a všetkých pseudointelektuálnych rečí ako od babičky ,
v pozadí jazzu na ktorý by sme nemali.

Lucia sa ma opýtala:
Komu sa pôjdeš potom zase vyplakať na rameno?
A ja som vedela, že aj keby sa mi podarilo,
a spravila som si v kuchyni ten Koleničov meter,
nenasťahuje sa mi nikto do vrecka.

Písala som inzeráty.
Márne prosby bláznom čo mi hovorili:
Nebuď v depke, neopúšťaj sa.
A ja som im vysvetľovala, že pod papierom mi len skapal pes,
že preto som taká.

Našla som si na internete diagnózu, začala som veriť.
Deterministicky som objímala vankúše
a skrývala sa pod posteľou.

Merilin mi potom povedala, že sa správam ako deculo
čo pliaska o zem nohami a rukami,
ako spráchnivenými konármi.
Odmieta moje utrpenie,
aj keď mi tvrdí pravý opak.

Viem, že zajtra obloha zhrdzavie od dažďa.
Skočí mi do náruče a poprosí:
Skry ma!
Chcela by som, aby to bola pravda.
Uveriť tým sračkám čo som si polepila za uši a stoličky.
Sama si obliznúť tú slinu z okuliarov.

Na prstoch som mala čiarové kódy.
Vodu som si prášila z chrbta.

Potom prišiel agent.
Je jedno aký lebo každý výhodne ponúka.
Vážne sa mi to zdalo výhodné.
Ževraj keď naplním jeho telo,
On sa bude smiať.
Tri krát do týždna,
na skúšobnú dobu.

3 mesiace.

Skoro som zabudla kto koho najíma.

Dlho som potom čušala.
Nehýbala sa.
Žrala také prijebané biele kokotince bez konca.
Ležala som na koberci, pod stolom, na záchode.
V podstate na každej od prírody danej postele.

Ľutovala som sa.
Pýtala sa Boha ako úbožiak:
Prečo práve ja?

Potom som sa hrala na feministku,
so slovami:
Chlapi sú kurvy!
Rýchlo som si uvedomila,
že nie je problém v mužoch,
ale v ľuďoch ako takých.

Keď som prichádzala na miesta bez spomienok
bez uvedomení,
cesty,
len pocitu toho, že som
Začala som sa báť.
Nebola som si istá či som spláchla záchod,
naplnila si črevá,
pľúca..

Znova som sa vrátila k tým ožužlaným lentilkám.
Sú to kurvy.
Ale menšie ako ľudia.

Svet okolo mňa bol vojna mravcov.
Spánok a nespánok.

Jedno ráno som sa postavila a povedala som si, že to jebem.
Nad tým psom som sa rozlúčila so známymi
ale chuť na jednu bohovskú pred oknom ma donútila zostať.

Stále sa ocitám v priestore.
Maminkine obedy zbieram tento krát spod mojich rúk
a niekedy hrdla,
ale už nie tak často ako pred tým.

Občas vyjde Oskar.
Dám si kávu
a vzduch sa mi nehojdá pod nohami.

Zbalené kufre vždy odsúvam pod posteľ, aby som sa tam nevošla.

Zmenila som účes.
Názory.
Výraz tváre.

Hovorím o smiechu ako o droge.
Mám chuť byť na niečom závislá.
Že vraj vtedy človek chápe život.
Včera vo filme povedali:
Minulosť je preč. Ale stále ju vlečieme so sebou.

Vypla som notebook a do tých prázdnych izieb som sa vykričala.
Všade bol nemajetný pocit
exekučnej čaty,
že už ani sama sebe nepatrím.

piatok 25. novembra 2011

Si mačka ktorá sa reinkarnuje do dobrých ľudí.

Keď som dnes počula Emu
vedela som, že mala madžentovú tvár,
trochu dozretých malín nad lícnymi kosťami
a dve ubolené prázdne ruky.
Patrila každému okamihu v tej zadýchanej roztržitosti.
Patrila všetkému a vlastnila univerzá,
len tak zapnuté na koliesku od klúčov.

Zostalo mi smutno, keď som ju videla stáť vo dverách autobusu.
Za tým,
že som ju nechala v uliciach mesta, ktoré neviem na diaľku milovať,
že som nechala dvor znova osihotieť,
že to všetko zovšednelo a dedina zostala bez ozveny,
že ju neuvidím skrútenú v klbôčku myšlienok.

Budú mi chýbať jej mačacie úskoky do trávy,
rozsiahle bájky o vysokom živote a ťažké prebúdzania do skorých rán.
Zničené vlasy, ktoré ju robia slobodnou
a všetko to slnko, ktoré skrýva pod  ľahkovážnosť svojich tvrdení.

Jej hlas bol dnes farebný,
tak ako sa niektorým životom nikdy nepodarí.
Navždy zostane  linoritom tohto leta.
Katarziou všednosti.

Nad všetkými bodkami som robila esíčka,
odmietala determinizmus septembra.

Viem, že zajtra bude lepšie..
V hrnčeku čiernej kávy
                                      dospela.
Spoznali sme sa.

Často otváram tie instantné podoby ľudí,
učím sa ich jednotky,
                                  miery
                                            a hodnoty.
Z interpunkcie robím tóny hlasov,
čo ešte nehmotním.
Osedlávam spomienky,
                                      čo by som chcela vlastniť
a je to
          také jednoduché.
Len napíš.
Ja odpíšem.


Spamätaj sa do samoty.

Vyrástla som nad nelásku,
takým spôsobom čo bol cudzí vždy len balerínam,
na vrcholčekoch porcelánových svetov.
Zapletená ako z marcipánu
som vedela koľko krát sa ešte budem môcť zamilovať
koľko krát premárniť do poslednej lucerny mrknutia
a kedy sa všetko obráti tam,
kde som to písala pred desaťročím, svojho ja.

Odrazy boli nežné ako hlávky tulipánov,
nebála som sa ich,
len som bola zvedavá,
dokedy budú padať do strán,
či sa zrastú ako temeno dieťaťa,
či ich stratím v hustom koberci,
či majú tváre
                    a 
                        či sú unavené,
                    alebo
či ich uvidím v kaluži krvi tak,
ako je to pred sklom televízora.

Porisko.

Je to absolútne šialenstvo
skrútené na potvoru pod kaskádami tvojich vnútorností.
Na papier.
Všetko von, do dna a s poprskanými žilami.
Mať strach v takej chvíli je vraj normálne.
Viem, že to nechcem pochopiť.
Ale šialenstvo je príliš zvedavostné.
Ako zámka
a prsty dieťaťa,
nie
a kopa ďalších vulgarizmov,
ktoré ktosi označil za nesprávne.


Nedeľa.

Strach je niečo tak príťažlivé,
Ako kolíska v tridsiatke,
steny natreté na bielo, pri úniku do strany,
zvukomalebné
                           Áno
keď odtláčaš kolená.

Chcela by som vidieť tie tancujúce tiene,
no pod lampou ťa každý spozná,
v posteli každá žena oťažie,
a všade inde, sa nepozná.
Nikomu neverím.
Chodník má ozvenu.
a ja, prestreté.






Marioneta visiaca nad mojou hlavou.

Vždy sa vystraším v tých dlhých červených vlasoch
v opare tvojho nechanellu
a vo všetkom tak dokonale ladnom, až mi tvoja biela koža rozrezáva prsty ako hrany papiera.

Neskonale by som chcela mať obyčajnosť tvojej ženy.
Skladané sukne a nažehlené puky.
V najobyčajnejšej frizúre tak štyri päť minút slávy,
a neskôr poháre vína a zapálené cigarety na účet podniku.

Ale to všetko opadá.
Vlasy ti tmavnú a v rukách ťa mám často ako bábiku,
nehybnú, zraniteľnú a takú sklenenú akou sa skrývaš do hrubých šálov pred každým donchuanom.
Máš hlbšie nory a tvrdšie krabice.
Niekoľko hodinových ručičiek namiesto prstov a ťukáš nimi nad zápästiami úbožiakov,
ktorí ťa chcú pozvať na kávu.

Vidím ťa ponorenú po kolená a tým kameňom uviazaným okolo pása.
Tak nesmierne sa jej podobáš,
si žena ako Oľga a Lucia.
si tá, ktorú stretávam keď mám na sebe ožmolkavené tričko a špinavé nohavice,
si tá, ktorá trúsi do vzduchu marinované úsmevy,
laminátované na predná stránky čohokoľvek.

Si všetkým čo som nemala,
a snažila sa kúpiť.
vypiť a nájsť na dnách všetkých otvorov.

Objavila som ťa takú maličkú,
že by si sa stratila aj v tom domčeku pre bábiky.
Najmenšiu skrytú pri nôžke od stromčeka,
bažiacu za mašľami a párom rúk a papúč.

Je veľká škoda, že tvoje zoznamy sú také nekonečné,
a že papierové dotyky
vždy sprevádzajú dorezané prsty.

Porovnaj sa.

Všetko bol zrazu maratón sentimentality.
Najsmutnejšia spomienka chcela dostať medailu
Dotrhané fotky uznania.
Hrdlo mi zasekli zárubňami.
Obviazané prsty vložili pod kolená a prešmykli dvojsečnicami.

Najstaršia sestra mala kučeravé vlasy a kričala do dvora.
Čerešne sa hojdali pod lístím.
Všade maľovali mačacie chvosty.
Vyhrala smrť babky.
Keď nestlačíš enter, nijak to nezmení túto situáciu.

Zaliezla si do nory a nechala život zaklincovať ti oči.
Nedokážem roztiahnuť pery ani na jeden nádych,
keď vidím ako tebou modeluje túžba vzduch,
keď kávou zalievaš všetky myšlienky,
aby vyrástli
a posunuli ťa hlbšie.

Takýto život nestojí ani na rohu ulice,
Kde si kupujeme zapekanku namiesto lístku do života.
Tráva pod nohami a skalky zaryté do piet
sa ľahšie vypáčia,
ako  tvoj úsmev,
ktorý si azda bezdomovec omyl vo fontánke na námestí
dole odtokom.

Máš v sebe kus zdravého šialenstva
a kučery ťa robia slobodnou.
Potiahneš si z cigarety,
pivová pena ti zostane pod nosom,
no beztak si stále myslíš,
že on je anjelom čo ťa dostal na povel.

Máš viac.
Na zadnom dvore si mi ukázala,
že triesky v dlaniach a zápach kontajnera je život,
aký sa vie roztočiť len vďaka tebe.
V podstate v tej nore nie si sama.
A on je iba paródia.

Čo nemá dvere, nespí pokojne,
a ja stále strážim tie tvoje oči.

Je to bezpredmetné,
že hľadáš chybu
na svojom konci papiera.


Naša láska to je len porno v požičovni.
vŕzganie dvier a zápach papúč od starej mamy je každé ráno
vecou verejnou v dedinskom rozhlase,
vždy keď si mihalnice neučešem tvojou viacriadkovou bradou.
Viem,  že ma zajtra 
Rozjeseníš.
Preto zapínam všetky gombíky na ústach zo strát a nálezov
už dnes.








Namiesto manifestu napíšem báseň. Bod číslo jedna.
Škrtám si dni na stene ,
v párnom počte priečne,
a uvažujem
kde je život.

A preskakujem každý okamih.
A ráno
vo vode to plynie
vo mne stojí

Pante rei ..
Popol v zúfalstve,
fénix v niekoho obočí.
Také slovo, čo nikto nevymyslel.
Pazucha každého
relatívne
absurdného
rozhovoru.
Naivka na prázdnej ulici,
plnej žmurknutí na moje
neoriginálne, hoci spontánne
s
vety.

Často si ráno umývam zuby
a chodím na záchod
a naopak.

A viem že všetko čo si vymyslíme,
bude ako vetrieska
odolná aj návratom v čase.
Malé pivo, čo vyzerá smiešne
a veľké čo je málo
bez peny.

Skáčte do mlák!
Veď ponožky do ďaľšieho rána uschnú.
Stečú ako rosa z netopiera na naše oči.
A uši sa zahoja
od všetkých tých pretrhnutých bubienkov ,
mojou dvojfarebnou realitou

Často chodím po svete
a odkladám si spev a eufóriu na doma.
Opieram sa o telá stromov
a až za dverami
som to skutočne ja.


Po zime.

Svet je prepchatý svetlom.
Povoľuje gombík na nohaviciach,
A vo mne,
Niekto zhasol svetlo
cesty vyšlapané niekým iným.

svetlo šteklí oči vždy tak zvláštne
akoby si patrili
Bohu stále steká pena po brade; žene iba vtedy, keď sa rozhodne zamilovať.

Keď som včera v noci prebúdzala klbko končatín k životu
a svoje prsty nechala kĺzať sa dole tým žiarlivým krkom,
spomenula som si ako ohŕňaš nos
vždy keď upokojujem svoje nervy,
a myslím ešte na kopu odpovedí
čo sa mi prilepia na podnebia

Z mojich veršov sa dá vraj opiť zadarmo.
A ja ich počítam ako vrásky na celozrnnom chlebe.
Občas sa pýtam koho a kde zabili
a potom zistím ,
že som sa vlastne len večer snažila napísať báseň.

Absurdita každej rannej kávy je v tom, keď mi nechutí.
a  tak potichučky oblizujem každé scriptum na perách.

Často sa mi stáva, že píšem o mužoch,
a mám chuť zamilovať sa.
Nechať si dlane ozelenieť od orechov
Jazyk sčernieť od čučoriedok,
a potom,
len tak,
Kôstkami ostreľovať
Všetky zaoceánske noci.

Parodicky len tie svoje.

Za každú vetu kladiem ďalšiu
a básne píšem o kadejakých kopancoch
čo sa mi podarilo pozbierať, keď som na rohu ulice
hľadala pre nositeľov chromozómov XY tú správnu odpoveď.

Parodicky nikdy nie tú moju

Nechala som ich, aby ma sem posadili
Mojou hlavou porážali penalty
A urobili zo mňa tvídové sako od Armaniho.

Občas sama sebe závidím,
že som niekedy verila
Že láska je viac ako
Želanie malomocného.


Dala som zbohom vlčím makom.

Bola som tam, keď stavali betónové skrýše pre
chudákov a pastierov.
Do pancierov etikiet na šedomodrom podklade
skrývali orgasmy vecí o ktoré nikto nestál.
Zo zeme vyrastali žeriavy bez krídel
a osnovali celú túto nádheru.

Stála som na kraji sveta, ktoré chceli nazvať Amsterdam,
hľadala tú priesvitnú stenu cez ktorú by som mohla zakývať,
aby vedeli, že som ešte nezabudla.

Nohy im zarastali do lavičiek,
a ja som objímala dvere, prepadala sa do trávy viackrát ako
očistce v menách básní.

Autobusy čo tu stáli chrapčali ako skartovačky lačné po dušiach,
Prišívali im všetky rany na čelá,
vzduch sa tlačil do preplnených dlaní, ktoré praskali od
matérie. Všetko bolo také plné ako som to nikdy nechcela.

a vlčie maky už
    nikto nepozbiera.
A bociany už nenatiahnu
          nohy do zelenej trávy,
A psy budú
               smutne drať chodníky,
kým my si budeme v dierach spokojne objímať dlane na
                             rituálne recyklácie.

Bola som tam.
v uliciach ich mesta.
Autobusy vrčali a skartovali duše na drobné do košíkov.
Prišívali telá o telá,
Vzduch zostával dnu a tlačil sa do červených hláv
ktoré už nevedeli nenávidieť.


Palce na nohách som mala modré, no aj tak sa mi ľudia hnusili.

Napísala som báseň,
takú tu
               ready-made
ako o nich hovorí Kolenič,
no telo si stále trávilo tie
steny
okná
dvere.
Dvere! Tak zbytočné, keď aj tak nikde nebolo miesto
kde by som sa za nimi mohla skrútiť,
zavzlykať si ako ženy zvyknú.

Nikde nebol pár rúk,
taký čisto
                 home-made
čo by ma vedel zabiť z tohto
pop-art fungovania.

Chcela som si vygúgliť nový nos medzi očami,
priateľov,
nové lavičky pred bytovkou.
Na nič neboli peniaze!

Piť za tie obrázky nahraté v stenách
a telách okolo.
Zohriať si nohy vo veľkých papučiach.

Žiadny deň sa nevtesnal do nohavíc.
Všetko bolo príliš na mieru.

The toes on my feet were blue and still people made me sick

I wrote a kind of
                  ready – made poem
as Kolenič says,
but my body
was still digesting
walls,
windows,
door.
Door! So useless because there was no place for me
to curl up and sob
behind them
like women use to do.

There was nowhere a pair of hands
so purely
                  home – made
that would be able to kill me
from my pop – art living.

I wanted to google for a new nose between my eyes,
friends,
new benches in front of my block of flats.
There was no money for that!

I wanted to drink for those pictures
recorded on walls and in the bodies around,
I wanted to warm up my feet in big slippers.

None of the days fit into trousers.
Everything was tailor – made.




Sme ako oči, cez ktoré vidíš skafandre

ticho sú klince ktoré sa zasekávajú medzi prsty
keď už nevládzeš počúvať ľudí.
keď ti z nich odpadávajú nechty ako gombíky na hrdzavom klarinete
a ty chrčíš,
obchádzaš pokožky ,mokré pavučiny vyrastené na telách
ktoré už od dávna oblizuješ od ľudí.

v tichu ti obočie vráža priťažké šraubováky do tela
vyrastá do priúzkych potrubí
a prikrátke vlasy mu padajú z očí,
akoby ich chceli obliznúť celkom do prázdna.

ticho sú dva poltóny celkom krehkého poprsia baleríny
zaveseného nad našimi hlavami

necháš ho v dvojpohlavných poliach kysnúť,
vyťahať korienky do šediva a líca do modra,
odkvapkať napriek všetkému vrstveniu informácií priamo
do tela

We are like eyes that can see spacesuits

Silence is like nails that are getting stuck between fingers,
when you have hardly enough strength
to listen to people,
when nails drop down from them like buttons on a rusty clarinet,
and you make a rough noise
while bypassing skins, wet cobwebs grown on bodies
that you have been licking for a long time
in order to find people.

In silence the eyebrows are stabbing screwdrivers too hard into the body.
it grows into too narrow pipings
and hair too short are falling from its eyes
as if they wanted to lick them entirely into the emptiness.

Silence is like two semitones of a quite fragile bosom of a ballerina
hung over our heads

you will let it ferment in the bisexual fields,
colour the roots grey and cheeks blue
and although all the interlaced information
you will let it drain straight
into the body.



Všetko sa dá, len treba nemať peniaze. .

Dnes poobede som sedela v tom našom trojizbovom byte
a zatúžila po garzónke.
Odrezala som dve izby.
Zostalo mi na chleba.

Everything is possible, it needs only not to have money .

Today in the afternoon I was sitting in our three – room flat
and began longing for a kitchenette apartment.
I cutoff two rooms
and still had enough for bread.