Marioneta visiaca nad mojou hlavou.

Vždy sa vystraším v tých dlhých červených vlasoch

v opare tvojho nechanellu

a vo všetkom tak dokonale ladnom, až mi tvoja biela koža rozrezáva prsty ako hrany papiera.

Neskonale by som chcela mať obyčajnosť tvojej ženy.

Skladané sukne a nažehlené puky.

V najobyčajnejšej frizúre tak štyri päť minút slávy,

a neskôr poháre vína a zapálené cigarety na účet podniku.

Ale to všetko opadá.

Vlasy ti tmavnú a v rukách ťa mám často ako bábiku,

nehybnú, zraniteľnú a takú sklenenú akou sa skrývaš do hrubých šálov pred každým donchuanom.

Máš hlbšie nory a tvrdšie krabice.

Niekoľko hodinových ručičiek namiesto prstov a ťukáš nimi nad zápästiami úbožiakov,

ktorí ťa chcú pozvať na kávu.

Vidím ťa ponorenú po kolená a tým kameňom uviazaným okolo pása.

Tak nesmierne sa jej podobáš,

si žena ako Oľga a Lucia.

si tá, ktorú stretávam keď mám na sebe ožmolkavené tričko a špinavé nohavice,

si tá, ktorá trúsi do vzduchu marinované úsmevy,

laminátované na predná stránky čohokoľvek.

Si všetkým čo som nemala,

a snažila sa kúpiť.

vypiť a nájsť na dnách všetkých otvorov.

Objavila som ťa takú maličkú,

že by si sa stratila aj v tom domčeku pre bábiky.

Najmenšiu skrytú pri nôžke od stromčeka,

bažiacu za mašľami a párom rúk a papúč.

Je veľká škoda, že tvoje zoznamy sú také nekonečné,

a že papierové dotyky

vždy sprevádzajú dorezané prsty.