auf wiedersehen

sedela som v svojej malej izbe

v nových gatkách na starom tele

čistá ako to len žena s túžbami vie

počítala cudzie vzdychy a rozmýšľala

či za tými mojimi

ešte ktosi kdesi cnie

či sa to vlastne ešte nosí

písať mužom čo vás nechcú básne

či vážne posledný

vo mne lásku zhasne

sedíš v kohosi izbe takto aj ty?

čakáš kým sa zobudí,

alebo len počkáš kým si utrie semeno a potom utekáš domov k svojim zvykom?

pýtam sa často

cudzích mužov, či by sa do mňa nadýchli keby vedeli

že mi tým skracujú ľúbenie

sedieť na posteli večer sama

a piť gin s tonikom

to je také pasé

že by o tom už nikto nenapísal ani len pesničku

prosím teba, jeho aj seba o lásku

prosím boha nech ma zmení na krásku

schopnú lepších slov a metafor

pýtam sa ho, 

pri tom ako klamem, že som už jedla večeru ,

budem niekedy pekná?

oblečiem sa a všetko zabudnem

tak to často býva,

keď si vytiahneš nohavice zhasne v tebe chcenie

aj lacné rýmy odídu

ráno ti odpočíta cudzinka

eins zwei drei

je to fajn

tu ťa aj tak už nikto nečaká

naskoč do vlaku 

choď sa

   zablúdiť

z Jesene do zimy.

stavebnica z krepového papiera.

zem padá rovnako na moju tvár

tak ako na tvoju

a každú cudziu

v určitom bode,

ja

či ty

hovoríme tie isté príbehy,

tie isté pravdy,

len v inom poradí,

a čakáme na lásku života čo ich potom po nás

do svojho príbehu postaví a učeše;

v predstieraní sme totiž všetci rovnakí,

prví či tisíci, odlišní sme ako cínoví vojaci

keď si vtedy vošiel do mojej izby,

stelesnenie všetkého čo sa mi na svete nepáči

nikto z nás to nečakal,

že naši cínoví vojaci budú spomienky

stavebnica z krepového papiera

ktorú s láskou

a pravidelne

polievaš

a dávaš pozor či sledujem ako bledne.

raz mi takto Martina zafarbila v nudné poobedie vlasy,

aj tie mi stiekli po pleciach,

vtedy

sme sa na tom smiali.

opretí o skriňu sme si povedali, zostaneme navždy dvaja,

a hoci sa toho veľa rozpadlo,

a museli sme sa veľa kajať,

našli sme cestu ako vrátiť farby, no tentokrát na iné miesta.

Tvár za tvárou, rada za radou,

ty stále vidíš tú moju, zaliatu hlinou,

takú istú ako každú inú

každý príbeh sa snažím vidieť cez tie nové oči,

a každú špinu zmeniť na niečo

čo sa dá všedne znosiť

a nie vláčiť za sebou ako mŕtve zviera

tvár za tvárou, nespoznávaš ma,

len spomínaš

otáčaš jednu kocku za druhou

a chceš nájsť tie staré farby

včera sa mi snívalo.

stonky orechových listov

popadané na chodníku

sú ako hady.

plaziace sa jeseňou

nás pomaly trávia až do zimy

kedy to všetko už tak necítime.

včera sa mi snívalo,

že sme sa spoznali už

ako deti

pri koniarni na našej ulici,

a spolu tam v lístí hľadali orechy.

ty si si domov odniesol plné vrecká,

ja zelené prsty.

v tom istom sne

pár rokov na to, tam potom starý Ďuro

nechal v zime koňa,

chodili sme ho chovať kockami cukru

Ďuro nosil hrubé okuliare

a furt mi hľadel pod sukňu

niekedy som rozmýšľala prečo sa aj ty nepozrieš,

potom si mi povedal,

že spod sukne každý vyliezla sám,

a že tebe je lepšie tu hore

so mnou

naše dni sú presne ako októbrové lístie,

farebné na chvíľu pred skokom,

krehké a zvučné,

padajú ticho a robia v nás hluk.

sú takí čo čakajú na to,

čo im listy prinesú,

sú takí čo veria v to,

že nosia viac než len októbrový chladný vietor.

krátke jesenné dni si však všetci obliekame namiesto svetrov,

skracujú sa v nás a

plazia sa s nami do decembra,

v nádeji, že sneh nám na chvíľu posvieti.

ako sme tam tak stáli

členky skryté v lístí

povedal si mi,

nech sa nebojím,

že jeseň príde znova

nebála som sa konca jesene,

ale toho,

že v nej musím orechy

zbierať len do svojich vreciek

aspoň sebe.

predstavujem si ťa,

ako hádžeš minulosť ponad plece s mojim spodným prádlom

v prstoch sa mi skrútia všetky tvoje klamstvá

tie čo si hovoríš vo svojej izbe

lebo ja to viem

že keď zhasneš svetlo

rovnako ako ja

túžbou svietiš

donaha

priznaj sa

zašepkaj tak ako ja

v

sla

bi

nách

priznaj, že tam často myslíš

keď večer zhasínaš

na to ako si môj prízrak berie každý

smútok z teba

a mení ho

na

     kú

           sok

                se  

                     ba

odostri tie prízraky

a prikry ma

ne

     hou

           se

                bou

povedz mi

povedz mi už konečne

povedz mi

povedz

povedz mi, už nemusíš zhasínať svetlo

už na seba môžeme

myslieť

za bieleho dňa

priznaj sa,

keď už nikomu tak aspoň sebe

priznaj sa

si zvedavý

vianočná.

zajedať vianočné koláče básňou,

nechať sa vybieliť z vecí

nechať si vyzliecť tie posledné tajomstvá

nechať sa láskou zbesiť

veriť aspoň na chvíľu

že v mojom hlase po tebe nič neprahne

obesiť sa,

celkom normálne,

všetko pre to, nech toto klamstvo trvá dlhšie

a ráno do obchodu na mlieko

hádzať priania do studne

a potom sa za nimi pustiť aj s ozvenou

byť ženou smelou-nesmelou

lebo

je to jedno

z odvahy aj tak nezostanú ako poorané polia šťastné konce

z odvahy sa často potom

nad pohárom vína kokce

o tom čo všetko sme zabudli povedať

ako keby slová vedeli meniť cudzie ozveny

slová menia tichá

   na

 ženy

čo túžia a chcú

šialene chcú

iba niekomu ráno kúpiť

to posraté mlieko

posledná.

vraciam sa k červenej

spomínaš si ešte, keď takto v máji

plánovali a hovorili sme o prechádzkach

a o knihách čo sme ešte nečítali,

o všetkom čo žena má a muž chce;

spomínaš si ešte ako takto v máji

čakali sme kým odkvitnú čerešne?

nemáš meno ani tvár,

nemusíš sa hľadať,

táto báseň je preskočená stranu na začiatku príbehu,

pripomína mne i tebe,

že sme ľudia večne na behu

a zo všetkého najviac vieme

nepatriť druhým

chýba mi v dňoch ako je tento, makový závin a čerstvé mlieko,

pečenie a páperová perina,

neviem si spomenúť na to, aké to bolo

mať tvár čo poznám a ty nie

a tak sa teda vraciam

k jedinej veci čo poznám,

jedinej čo mi patrí,

nemusím tak rozmýšľať a počítať nič nad tri

ty, on a on ste ma naučili nenávidieť farby vlasov a čísla,

za oknom sa na strome dážď ligoce ako koráliky  a mne je z toho smiešne,

lebo keď ráno opadne a ktosi sa šmykne na mláke pod ním

len ja budem vedieť ako to bolo

rozmýšľam, práve vďaka vám,

aké by to bolo

byť stromom

nechať konáre a listy opadať, nechať narásť nové a pri tom byť stále tá istá

lebo

tu zmeníš odtieň a všetci zbystria,

oblečieš starý, si plná lístia;

bez mena a prívlastku vlastne ani nie si,

nestačí, že si žena,

nestačí, že si človek,

bez prívlastkov nie/sme hodní

a podľa ich odtieňov

nás načíslia

ona pred spánkom počíta orgazmy a dúfa, že sa dočká noci bez snov,

ona zase strihá lem sukní a čaká objatie,

ona si recykluje tvár na cudziu,

ona sa vyzliekla z vlastných chutí,

ona vyvára biele košele do ružova,

ona mení svoju príchuť,

ona čaká kým zavoláš

ani jedna nemá farbu akú by chcela

každá si však myslí, že musí byť biela

pripravená  na farby podľa najnovšieho vydania.

nová

posadíš sa k celkom obyčajnej žene

a ona sa zo seba

prevráti

na teba.

nečakaj jej slová.

aby nemlčala,

musela by sa

prevrátiť znova

2.

Staré domy

na okne mi chladne čaj tak ako kdesi tvoje studené nohy

smejem sa

pozostatky takých ako si ty strihám na handry na čistenie záchoda

najradšej tie biele.

rozmýšľam aké by to bolo byť kockou cukru

či by to chutilo rovnako nechať sa tebou rozhrýzť na kúsky

no viem, že v tvojej miere nie je miesto pre moje nezmyselné viery v to,

že ľudia sú len ľudia

v to, že tvoje človečenstvo je výmysel čo ti pri nádychu na druhý sonet

zožerú bez pýtania ako vitamínové doplnky

gramatické chyby robím v slovách často naschvál a na truc

možno si ma potom ich človečenstvo všimne

možno uvidí ako sa v ich zbytkoch nepohodlne zaspáva

a uľútostí sa hodiť aspoň sem tam pozostatky zo svojho sveta-veta

vlastní sa dobre a aj kráča v svete vlastných uhlov

opýtam sa ešte domáceho či si doma a keď mi povie áno aj tak odídem

nemali by sme si dakedy zavolať?

šepkáš: ale len keď nebudem doma!

točím si celý svet na prsiach

nezaujímajú ťa, či hej? ako mám vedieť?

aké je ľahké bez prívlastkov

vyvracať vyhlásenia o vlastných pravdách

vedieť a vlastniť sú tvoje cudzie slová

mlčať to je ako voda

vkrádam sa pomedzi lacné metafory,

vŕzgam

som hrdzavé potrubie a pripomínam sa tak v tichom starom tele

možno práve preto aj drevo vŕzga,

takto nás zvukmi hladká

takto hovorí,

ešte stále žijem

zúčtovanie.

už nemám komu písať básne

a hovoriť o tom ako život záleží na správnych slovách

teraz za peniaze striedam frázy

prečo kúpiť mop a predať auto

aj písanie sa dá vážiť na gramy

bojím sa ho otvoriť,

keď sa ako mlieko pokazí

február.

dnes v noci píšem s otvoreným oknom

prsty mám potom skúpe na slovo

zatváram

len keď skončí báseň

s roztraseným dychom šepkám

hotovo.

zima-jar-leto

poznám.

poznám takých chlapcov, čo sa stali chlapmi iba pre čísla

takých čo ich vyčíslia a namerajú na intelekte a slovách

a predsa sa znova a znova

vrátia tam odkiaľ som ich vyhnala

v októbrovom tichu ma nevyrovnaná duša vyzýva k tichu na druhú

a ja sa jej opitá a sama smejem

v sebestrannosti nevidí, že sa chcem len rozprávať

nebyť len stenou knižnice o ktorú si oprie ako bicykel svoje myšlienky

tak teda prepočítam naše urážky

vlastníme ich spolu namiesto psa

a je mi smiešne

lebo si čímsi sme

nech sa odpočítava koľko chce

Na rande.

mala by som začať naivne

o krajine dažďa a cudzích ľudí

o čaji o piatej a iných

no lepšie je keď hovorím o chlapoch v metre

čo sa tlačia na ženy a tvária sa

že ich telá sú prenájom dotykov,

a že vlastne všetky vzorce ich zlozvykov sú iba znakom samoty

ako často vás volajú na verejné záchody a chcú len jedno

ale dva krát

ako po štvrtom pive je ich traktát o láske o čosi bližšie

automatu na chránenú štvrťhodinku.

alebo možno niekoho zaujíma

ako ten čo ešte večer dvoril

ráno vynadá jej do kuriev

lebo sa z vlastnej kože vyzliecť nedala

tak ju teda slovami

vyzliekol na kosť a donaha

pamätám si ešte tých desať prstov kým boli iba prstami

povedala mi ráno pri káve

povedala mi nech zastavím

no keď len vietor naráža do duše

je v nej zima

keď sa do nej neopiera slovo slovom

noc je len dôvodom na spánok

a ten už dávno nechodí

na ďalšie ráno už plánuje odchody

a rozmýšľa

ako zabudnúť na novú ozvenu kohosi kostí

len počúvaj.

bolo ľahké sa doňho zblázniť prvý krát

keď bol veľký muž a ja malá žena,

dievčička v červených šatočkách

taká čo iba za troška

úsmevu a gesta vyhlási muža milovaným.

vláčne som si vtedy predstavovala ako do slov vložiť kúsok seba

dnes viem, že do nich človek vkladá iba obraz toho

čo sa rozhodol druhým ukázať

o pol jednej na parkovisku

medzi metrom a obchodom kde si kupujem pomaranče

muž masturbuje a kričí na mňa nech sa zastavím

nikoho netrápi a nik neverí, že som sa bála,

ako keby som bola mramorová a bez dychu

čo strach vždy mení len na príbehy

nikoho netrápi,

že po tom čo som môj nôž na pomaranče skryla znova do vrecka

som sa aj za zamknutými dverami triasla

a všetci si myslia: to že napísala mne niečo znamená.

isto ma miluje keď píše v noci a v strachu

všetci hľadajú v mojom bezduchom singulári jedinečnosť

a ja som vlastne chcela len aby ktosi vedel

že som sa bála.

Ver na gýče, baby doll!

v boľavej hlave ľahko stratiť

a odriekať

pamätať si

ako vyzlieka svoju kravatu a sako

ako lacné prezývky mení na zlato

a z výhovoriek staromódnu pretvárku a bum

zrazu je z nej jeho oddaná žena

stelesnenie gýču čo počúva jeho srdce a ticho čaká kým zaspí

„neviem spávať“ hovorí

a ona íska,

lacná silvestrovská prskavka,

lebo pod jej mäkkým nemotorným telom,

sa to jeho

skláňa k oddychu

a ona v každom dotyku verí, že je taká ako z filmu

Ó James Dean vezmi si ma!

a nie že by sa mohlo toto telo,

takto skláňať ešte k niekoľkým a hovoriť to isté len v iných fontoch

nechám ju

však si zaslúži

každý raz musí mať tú lásku

čo ju ako lacnú pásku

nechá v šuplíku po zmene zamestnania.

Ako sa rodia jablone.

Ako sa rodia jablone.

I.

keď slnko hromadí hrudy zeme

na hrude človeka

aj jabloň prezlečená za ženu

sa usmeje.

V čom je tvoja viera?

Zem a hlinu si obliekaš a pri tom

nemyslíš na to ako často by si niektorí

chceli namiesto nej vypliesť ruky vzduchom a

potom

                        hor sa do sveta!

Nemyslíš a vzlietaš iba do dverí a spať.

Vyvenčiť psa, prezliecť periny,

a iné drobnosti čo obliekajú ti okolo ramien

drevené laty

ako šaty pre slová

patetické, smutné, hutné, rozlúčkové

a potom šup rezeň a zemiaky a dva punčové rezy

pozdraviť sesternice a bratrancov, tety, ujkov a učiteľov zo základnej školy

            „Taký to bol dobráčisko!“

Slnko a jeho zemité schody.

Vie ich zakryť keď sa nepozeráš

a ty

máš pocit, že kráčaš do hora

keď pri tom tá vykopaná potvora už má všetky

tvoje centimetre.

II.

„nemaj ma za zlú“  

kričí po dvoch týždňoch.

Aj voda je ako zem

a ona ju vo vnútri nosí namiesto seba.

Steny sú biele, zelené, ružové, modré a 

hlavne jednoliate.

Nič medzi tým

dva páry rúk čo cvičia pre tretie

„miery človečie!“       

Pozeral si sa niekedy priamo do slnka?

Ja potom nikdy nerozoznám tvoju tvár,

je v nej viac farby, viac tvarov,

akoby sa z človečenstva stalo čosi šľachetné.

Mrknem raz,

dvere sa otvoria a za nimi je tvoja malá mama

a ty si berieš jej koláče a slová

Mrknem druhý raz,

Pod oknom  počujem tie psie náreky

červený nos vidím aj spoza rohu,

aj tie nohy z rôsolu.

Mrknem tretí raz,

potichu sa pýtam

Veličenstvo

                                   „kde máš svoju korunu?“

III.

Keď som vyzlečená vždy ma máš

tak trochu cítim ako ma vyzliekaš do zeme,  ale čo na tom zíde?

Dnes  si slnko

„mojej“

postele plnej  

jabĺk.

Hrudy na hrude

no oblečené do tepla

v tom sa ľahšie skryje

každá chyba človečia

Pasé

Vrana

jedno dopoludnie

svetlo bolo skryté

som sa stala stranou

v melodráme a klišé

vravela som si,

že toto sa do mňa nezmestí,

všetko som prekročila,

potom odložila,

celá šťastná,

že zostávam len

                                   Jedna.

bola by to biedna vrava-

vrana

no to sa stáva

len jedna.

vydýchla som

len jedna,

so silným hlasom

Bojkovia.

Bojko aký si,

zarastený  do mrakov

a vieš,

že ma klepe rovnako

na opačných koncoch veľkej lyžice,

vyzliekli sme karneval,

v otáznikoch

sami od seba

perina ťa ešte zbiera

ako rozprávková knižka

na poslednej strane

však ujde rýchlo, ako líška

nedýcha, neverí

máta po špičkách

nedýcha neverí,

taká je maličká

sme bojkovia,

na opačných stranách veľkej lyžice,

kým ja čakám

ty robíš hlúpe a zbytočné vlny