foto: laura makabresku
V mojom meste.
ako vo všetky horiace dni zaliate kolomažou z oblohy
aj dnes siaham po písaní
stláčam sa na papier
ako ozvena driemem celkom sama
utekala by som
do hôr,
do koreňov
skryť sa pod machom
nechať sa učičíkať štebotaním
alebo
sadnúť do kabria
vetrať vlasy
krajinu merať na milimetre
slovami
verila by si, že aj spánok ti
môžu vyčítať ?
lepkavou tapetou ti natiahnuť
výčitku cez celú tvár ?
sedím tu v plavkách,
za oknami ako akvarijná rybka
nik ma nekúpi
sama sa nepredám
do dažďa chýba jedno vydýchnutie
ten usedavý plač vanilkovej peny,
tak sme ho volávali
a mňa v duchu straší jelenica
rakurzy jej platinovej šije mi pred zrkadlom
zazrnia
lícnou kosťou prereže ten najpevnejší argument
a potom spokojne vydýchne do pohlavia opilca číslo
dvadsaťtri.
predstavujem si ju s vysokými číslami
v dlaniach má odmerky,
celkom isto viem, že v tomto spotenom zažívaní je
zrkadlovo čistá.
takú si ju predstavujem!
odliatu v bielej
nariasená tráva jej chce patriť do posledného kvitnutia
zbiera moje slová, naježená sa v šere skrýva a hrá
na obetu
nad studienkou sa krehko obracia,
lesknutie ukradla lune
hrá smútok s tieňom Antigony, oči naoko prevrátené,
zatlačené,
pripravená na prierez vianočným jabĺčkom,
no presne pretína aorty.
zbiera ich do šuplíčka, na dlhé zimy,
dlhé decembre, svetre uliate na tri hladká
dobre to viem,
už nie je bezpečná
jelenica..
kým som spala
a po okne sa prelievali mravčie šepoty
vkradla sa mi do kolísky,
ulice mesta mi už nepatria
kdesi tam drieme
a čaká na to, aby si mohla
odkrojiť.
