streda 28. marca 2012




Nedospánok.

Posunula som vlasy o niekoľko oktáv,
                                                                vyššie,
zapla chlapcovi od susedov
oči na gombičky,
roztočila  ho
a on
rátal do nekonečna,
kým ja som mala
                            skryť odtieň.

Žuvačky z chodníka som prelepila na čierneho psa
Potom vystrihla ten deravý kúsok asfaltky a nalepila som ho na bieleho.
Rozhoďnožky na výpadovkách mi pripomenuli časy
keď sme u susedov kradli čerešne,
ako tam tak stáli na široko v červených sukničkách
s čiernymi taškami ako červíky.

Na druhý deň sa zišla rodinná rada:
„S tým dievčiskom treba niečo robiť!“
Po tom ako vyliezla z koterca pre zajace,
vylúpla si oriešok z tváre, šikovne ho pokotúľala k otcovmu očku pri jeho
pravej topánke
a celá rodina mala zrazu pohľady pokope
ako sklenené guličky
a tak im ich rozdala, no svoje vymenila za lupienok nezábudky starej mamy.
Šikovne sa znova postavila a nik si jej zámeny nevšimol.
Fukla si do malíčka, podrástla o pár centimetrov a vyhlásila:
„Naše zajace čaj piť nevedia, a ani jeden nemá hodinky.
Bude s nimi veľa práce.“


piatok 23. marca 2012



Šacujem električky ako delikventov čo ťa skrývajú pred mojím vedomím.

Spomalil si svoje umieranie,
bola som celkom rada,
že nebo nebolo v ten večer prázdne.

Kľukatila som sa pomedzi všetky kaskády litotesov
čo vyrástli na tvojom sídlisku.
Hľadala
              hrboľatú
                             cestu
                                         domov,
spodobnenú zvieraciu kazajku,
do ktorej sa všetci vieme vracať po špičkách.

Narástla som do nelásky,
tak ťa sem tam čakám.
A len vo vode myslím na to,
čo by som nemala.