z Jesene do zimy.

stavebnica z krepového papiera.

zem padá rovnako na moju tvár

tak ako na tvoju

a každú cudziu

v určitom bode,

ja

či ty

hovoríme tie isté príbehy,

tie isté pravdy,

len v inom poradí,

a čakáme na lásku života čo ich potom po nás

do svojho príbehu postaví a učeše;

v predstieraní sme totiž všetci rovnakí,

prví či tisíci, odlišní sme ako cínoví vojaci

keď si vtedy vošiel do mojej izby,

stelesnenie všetkého čo sa mi na svete nepáči

nikto z nás to nečakal,

že naši cínoví vojaci budú spomienky

stavebnica z krepového papiera

ktorú s láskou

a pravidelne

polievaš

a dávaš pozor či sledujem ako bledne.

raz mi takto Martina zafarbila v nudné poobedie vlasy,

aj tie mi stiekli po pleciach,

vtedy

sme sa na tom smiali.

opretí o skriňu sme si povedali, zostaneme navždy dvaja,

a hoci sa toho veľa rozpadlo,

a museli sme sa veľa kajať,

našli sme cestu ako vrátiť farby, no tentokrát na iné miesta.

Tvár za tvárou, rada za radou,

ty stále vidíš tú moju, zaliatu hlinou,

takú istú ako každú inú

každý príbeh sa snažím vidieť cez tie nové oči,

a každú špinu zmeniť na niečo

čo sa dá všedne znosiť

a nie vláčiť za sebou ako mŕtve zviera

tvár za tvárou, nespoznávaš ma,

len spomínaš

otáčaš jednu kocku za druhou

a chceš nájsť tie staré farby

včera sa mi snívalo.

stonky orechových listov

popadané na chodníku

sú ako hady.

plaziace sa jeseňou

nás pomaly trávia až do zimy

kedy to všetko už tak necítime.

včera sa mi snívalo,

že sme sa spoznali už

ako deti

pri koniarni na našej ulici,

a spolu tam v lístí hľadali orechy.

ty si si domov odniesol plné vrecká,

ja zelené prsty.

v tom istom sne

pár rokov na to, tam potom starý Ďuro

nechal v zime koňa,

chodili sme ho chovať kockami cukru

Ďuro nosil hrubé okuliare

a furt mi hľadel pod sukňu

niekedy som rozmýšľala prečo sa aj ty nepozrieš,

potom si mi povedal,

že spod sukne každý vyliezla sám,

a že tebe je lepšie tu hore

so mnou

naše dni sú presne ako októbrové lístie,

farebné na chvíľu pred skokom,

krehké a zvučné,

padajú ticho a robia v nás hluk.

sú takí čo čakajú na to,

čo im listy prinesú,

sú takí čo veria v to,

že nosia viac než len októbrový chladný vietor.

krátke jesenné dni si však všetci obliekame namiesto svetrov,

skracujú sa v nás a

plazia sa s nami do decembra,

v nádeji, že sneh nám na chvíľu posvieti.

ako sme tam tak stáli

členky skryté v lístí

povedal si mi,

nech sa nebojím,

že jeseň príde znova

nebála som sa konca jesene,

ale toho,

že v nej musím orechy

zbierať len do svojich vreciek

aspoň sebe.

predstavujem si ťa,

ako hádžeš minulosť ponad plece s mojim spodným prádlom

v prstoch sa mi skrútia všetky tvoje klamstvá

tie čo si hovoríš vo svojej izbe

lebo ja to viem

že keď zhasneš svetlo

rovnako ako ja

túžbou svietiš

donaha

priznaj sa

zašepkaj tak ako ja

v

sla

bi

nách

priznaj, že tam často myslíš

keď večer zhasínaš

na to ako si môj prízrak berie každý

smútok z teba

a mení ho

na

     kú

           sok

                se  

                     ba

odostri tie prízraky

a prikry ma

ne

     hou

           se

                bou

povedz mi

povedz mi už konečne

povedz mi

povedz

povedz mi, už nemusíš zhasínať svetlo

už na seba môžeme

myslieť

za bieleho dňa

priznaj sa,

keď už nikomu tak aspoň sebe

priznaj sa

si zvedavý

vianočná.

zajedať vianočné koláče básňou,

nechať sa vybieliť z vecí

nechať si vyzliecť tie posledné tajomstvá

nechať sa láskou zbesiť

veriť aspoň na chvíľu

že v mojom hlase po tebe nič neprahne

obesiť sa,

celkom normálne,

všetko pre to, nech toto klamstvo trvá dlhšie

a ráno do obchodu na mlieko

hádzať priania do studne

a potom sa za nimi pustiť aj s ozvenou

byť ženou smelou-nesmelou

lebo

je to jedno

z odvahy aj tak nezostanú ako poorané polia šťastné konce

z odvahy sa často potom

nad pohárom vína kokce

o tom čo všetko sme zabudli povedať

ako keby slová vedeli meniť cudzie ozveny

slová menia tichá

   na

 ženy

čo túžia a chcú

šialene chcú

iba niekomu ráno kúpiť

to posraté mlieko

posledná.

vraciam sa k červenej

spomínaš si ešte, keď takto v máji

plánovali a hovorili sme o prechádzkach

a o knihách čo sme ešte nečítali,

o všetkom čo žena má a muž chce;

spomínaš si ešte ako takto v máji

čakali sme kým odkvitnú čerešne?

nemáš meno ani tvár,

nemusíš sa hľadať,

táto báseň je preskočená stranu na začiatku príbehu,

pripomína mne i tebe,

že sme ľudia večne na behu

a zo všetkého najviac vieme

nepatriť druhým

chýba mi v dňoch ako je tento, makový závin a čerstvé mlieko,

pečenie a páperová perina,

neviem si spomenúť na to, aké to bolo

mať tvár čo poznám a ty nie

a tak sa teda vraciam

k jedinej veci čo poznám,

jedinej čo mi patrí,

nemusím tak rozmýšľať a počítať nič nad tri

ty, on a on ste ma naučili nenávidieť farby vlasov a čísla,

za oknom sa na strome dážď ligoce ako koráliky  a mne je z toho smiešne,

lebo keď ráno opadne a ktosi sa šmykne na mláke pod ním

len ja budem vedieť ako to bolo

rozmýšľam, práve vďaka vám,

aké by to bolo

byť stromom

nechať konáre a listy opadať, nechať narásť nové a pri tom byť stále tá istá

lebo

tu zmeníš odtieň a všetci zbystria,

oblečieš starý, si plná lístia;

bez mena a prívlastku vlastne ani nie si,

nestačí, že si žena,

nestačí, že si človek,

bez prívlastkov nie/sme hodní

a podľa ich odtieňov

nás načíslia

ona pred spánkom počíta orgazmy a dúfa, že sa dočká noci bez snov,

ona zase strihá lem sukní a čaká objatie,

ona si recykluje tvár na cudziu,

ona sa vyzliekla z vlastných chutí,

ona vyvára biele košele do ružova,

ona mení svoju príchuť,

ona čaká kým zavoláš

ani jedna nemá farbu akú by chcela

každá si však myslí, že musí byť biela

pripravená  na farby podľa najnovšieho vydania.

nová

posadíš sa k celkom obyčajnej žene

a ona sa zo seba

prevráti

na teba.

nečakaj jej slová.

aby nemlčala,

musela by sa

prevrátiť znova

2.

Staré domy

na okne mi chladne čaj tak ako kdesi tvoje studené nohy

smejem sa

pozostatky takých ako si ty strihám na handry na čistenie záchoda

najradšej tie biele.

rozmýšľam aké by to bolo byť kockou cukru

či by to chutilo rovnako nechať sa tebou rozhrýzť na kúsky

no viem, že v tvojej miere nie je miesto pre moje nezmyselné viery v to,

že ľudia sú len ľudia

v to, že tvoje človečenstvo je výmysel čo ti pri nádychu na druhý sonet

zožerú bez pýtania ako vitamínové doplnky

gramatické chyby robím v slovách často naschvál a na truc

možno si ma potom ich človečenstvo všimne

možno uvidí ako sa v ich zbytkoch nepohodlne zaspáva

a uľútostí sa hodiť aspoň sem tam pozostatky zo svojho sveta-veta

vlastní sa dobre a aj kráča v svete vlastných uhlov

opýtam sa ešte domáceho či si doma a keď mi povie áno aj tak odídem

nemali by sme si dakedy zavolať?

šepkáš: ale len keď nebudem doma!

točím si celý svet na prsiach

nezaujímajú ťa, či hej? ako mám vedieť?

aké je ľahké bez prívlastkov

vyvracať vyhlásenia o vlastných pravdách

vedieť a vlastniť sú tvoje cudzie slová

mlčať to je ako voda

vkrádam sa pomedzi lacné metafory,

vŕzgam

som hrdzavé potrubie a pripomínam sa tak v tichom starom tele

možno práve preto aj drevo vŕzga,

takto nás zvukmi hladká

takto hovorí,

ešte stále žijem

zúčtovanie.

už nemám komu písať básne

a hovoriť o tom ako život záleží na správnych slovách

teraz za peniaze striedam frázy

prečo kúpiť mop a predať auto

aj písanie sa dá vážiť na gramy

bojím sa ho otvoriť,

keď sa ako mlieko pokazí

február.

dnes v noci píšem s otvoreným oknom

prsty mám potom skúpe na slovo

zatváram

len keď skončí báseň

s roztraseným dychom šepkám

hotovo.