2.

Staré domy

na okne mi chladne čaj tak ako kdesi tvoje studené nohy

smejem sa

pozostatky takých ako si ty strihám na handry na čistenie záchoda

najradšej tie biele.

rozmýšľam aké by to bolo byť kockou cukru

či by to chutilo rovnako nechať sa tebou rozhrýzť na kúsky

no viem, že v tvojej miere nie je miesto pre moje nezmyselné viery v to,

že ľudia sú len ľudia

v to, že tvoje človečenstvo je výmysel čo ti pri nádychu na druhý sonet

zožerú bez pýtania ako vitamínové doplnky

gramatické chyby robím v slovách často naschvál a na truc

možno si ma potom ich človečenstvo všimne

možno uvidí ako sa v ich zbytkoch nepohodlne zaspáva

a uľútostí sa hodiť aspoň sem tam pozostatky zo svojho sveta-veta

vlastní sa dobre a aj kráča v svete vlastných uhlov

opýtam sa ešte domáceho či si doma a keď mi povie áno aj tak odídem

nemali by sme si dakedy zavolať?

šepkáš: ale len keď nebudem doma!

točím si celý svet na prsiach

nezaujímajú ťa, či hej? ako mám vedieť?

aké je ľahké bez prívlastkov

vyvracať vyhlásenia o vlastných pravdách

vedieť a vlastniť sú tvoje cudzie slová

mlčať to je ako voda

vkrádam sa pomedzi lacné metafory,

vŕzgam

som hrdzavé potrubie a pripomínam sa tak v tichom starom tele

možno práve preto aj drevo vŕzga,

takto nás zvukmi hladká

takto hovorí,

ešte stále žijem

zúčtovanie.

už nemám komu písať básne

a hovoriť o tom ako život záleží na správnych slovách

teraz za peniaze striedam frázy

prečo kúpiť mop a predať auto

aj písanie sa dá vážiť na gramy

bojím sa ho otvoriť,

keď sa ako mlieko pokazí

február.

dnes v noci píšem s otvoreným oknom

prsty mám potom skúpe na slovo

zatváram

len keď skončí báseň

s roztraseným dychom šepkám

hotovo.