Jablone.

Ďalšiu zaštepili.

Vždy na jeseň.

A

tento rok vraj bolo jabĺk neúrekom,

konáre ako nohy rozvetvené do mužov čo ich majú zbierať.

Vidím ich,

vyšli do ulíc, červeň si nosia v pupkoch

a v lícach, a natriasajú platňami a vôňami pečenia.

Popod okno sa mi vyškierajú.

Všetci kričia :

                        „ Dobrá úroda!“

Prašivá jeseň..

Dostala som z nej nádchu.

Nos mi očervenel.

Akoby nič iné na mne červenieť nevedelo!

No

niekedy ich musia kyretovať palicami,

                              s takými vrieckami na koncoch.

Lebo

niekedy nechcú padať,

Niekedy sú zelené do posledného kúsku zimy, a potom červené prečkajú december.

Na jar spadnú

a oni vravia:

„ Pozri aké krásne ! Pozri!“

Vždy na jeseň

ich aj tak zatratia

                              zo zelene..

Tie červené sa rozchytajú.

Do koláčov,

do pálenky,

do výživy,

zavariť

prevariť

rozvariť

variť.

A variť a variť a variť.

Zvykli sme na záhrade mávať jakubky,

vždy boli zelené. Stará mama ich zbierala, aj tie obité, vraj také do koláča najlepšie.

Jakubky..

Vždy na jeseň ich zaštepia,

a potom zhnijú.

Ejakulácia zimy.

Ach nie !

Zuby už nevlastním,

ventilujem nimi svoje triašky, aby sa v ozvene nedonieslo kopijníkom

že som sama.

Izba parafínových odtlačkov a alkalických batérií držiacich moje chodidlá v briežku

kam sa september nevyškriabe,

odkiaľ listy kotúľajú žeriavmi.

Aspoň

           na chvíľu,

potom zabúdajú, že mi majú deformovať spánky a nadúvať ich héliom.

Dvíhať vyššie kde sú kopce biele,

aby som tiež obelela.

Skorodovaná odvaha vínnej mušky,

ktosi nezatlačil korok dosť hlboko,

tak mala čas na liahnutie.

Len toľko o mne vedia povedať.

Zástrčka dvojdielnej zimy. Tak by sa to dalo opísať.

Filtrujem ju,

aby pookriala.

Aby vyšla čistejšia, korpulentná dáma

sršiaca tukom a olovom.

Sama.

Patrónka.

Áno,

som patrónka chorých a mŕtvych.

ukladám ich čelá

a z tela

vytrhávam kusy vlastnej krvi,

aby som ich rozriedila do pohybu.

nad posteľami ako vŕba,

konármi skrývam všetky hnáty.

a listami čalúnim otvorené kusy mäsa.

a hnijem vo vlastnom zdraví.

belastá s nádychom na úzkej hrane naklonená.

vkladám im ho do vápenatých prstov,

napoly spopolnená žena,

a predlaktia syčia

                             medzitým,

                                               že ich otvorili

a tak sebou plátam, vdychujem všetky stony

a po večeroch

im ich vyspievam do spánku.

patrónka,

                nik sa za mnou neotáča,

s tieňom márnice sa do zeme vrastám.

patrónka,

                čo chcela dýchať vodu,

viackrát.

patrónka,

               čo nemá stráž..

Bombardér B-5(1)2

Foto:Terka Turčanová

Bombardér

B-5(1)2

Mala by byť

                    hriechom obšitá  

                                               každá smrť, ktorej dali krídla.

Za každé jedno oko

čo videlo trasúce sa podlahy,

keď sa koža zeme napína a chveje ako pred počatím,

za to

by mali ruky

                      čo držali zveráky

odňať materským telám.

Aby viac nekovali do toho vetroňa,

a jeho útroby neplnili sírou.

jeho ústa

mali v poliach zostať zavreté.

Za hriech sa v hriech obrátiť!

Nevrátiť!

Cez otcovský prah,

ponad rodné muškáty,

vidieť tvár,

čo všetky noci vzdala zadymenému stonu.

Sparta výkrikov, uhlie na kopytách,

tak to malo zostať, tá tmavovláska mala patriť zemi.

Do nej obracať,

cez vzduch odchádzať.

Načo jej len dali krídla?