Pasé

Vrana

jedno dopoludnie

svetlo bolo skryté

som sa stala stranou

v melodráme a klišé

vravela som si,

že toto sa do mňa nezmestí,

všetko som prekročila,

potom odložila,

celá šťastná,

že zostávam len

                                   Jedna.

bola by to biedna vrava-

vrana

no to sa stáva

len jedna.

vydýchla som

len jedna,

so silným hlasom

Bojkovia.

Bojko aký si,

zarastený  do mrakov

a vieš,

že ma klepe rovnako

na opačných koncoch veľkej lyžice,

vyzliekli sme karneval,

v otáznikoch

sami od seba

perina ťa ešte zbiera

ako rozprávková knižka

na poslednej strane

však ujde rýchlo, ako líška

nedýcha, neverí

máta po špičkách

nedýcha neverí,

taká je maličká

sme bojkovia,

na opačných stranách veľkej lyžice,

kým ja čakám

ty robíš hlúpe a zbytočné vlny

spolu.

Sobota.

Za rozsypanou kávou

som plakala celé dopoludnie

pondelok –

                        šiška na vrchole borovice

bolo to jediné čím si ma vedel utešiť

znova som chcela bývať uprostred mesta

zbehnúť na floriánske námestie

kúpiť nový balík čo by som skryla lepšie

zaspali sme zakrytí tou dekou kde si

ju vysypal

v noci, keď som ti zrniečka zbierala na líci

som úplne zabudla ako dlho

je to do pondelka

namiesto šálky som mala

tvojich

desať

prstov

Nedeľa.

ako som lámala orechy a

hádzala ich do čerstvého cesta

počula som ako sa mi zakrádaš poza chrbát

a kradneš už štvrtý kúsok z tanierika pre hostí

bolo to úplne jedno,

no aj tak som hrala prísnu dámu,

tú čo dvíha malíčky,

no potom

keď som sa zdvihla na špičky, aby som dočiahla na tvoju tvár

odišlo všetko dekórum do hája.

poobede už bolo dávno zabudnuté, že sa pieklo a pratalo,

pri diviačom výbehu som nemyslela na viac

ako na tvoje trepotavé pľúca

  /vtedy tak krehké ako motýlie krídla /

čo sa zapierali do mojich

stačilo sa otvoriť

a nechať les

nech nás poráta

zvonica.

v tomto isto rytme som načúvala

o pol šiestej ráno k tvojej duši

tak jednoducho,

bim-bam

sem a tam

tmu si zrušil

zakrytá tvojimi rukávmi som nepreklínala ústredné kúrenie

bim-bam

toto túlenie bolo celkom blízke promenáde mravcov

čo som zvykla mávať pri pomyslení na rána.

bim-bam

sem a tam

.... povedal si, že budík netreba

.... povedal si „okolo obeda“

zvonica naše nedeľné zviera

zázrak v to,

že ráno neumieram

photo: http://s806.photobucket.com/user/harlownapalm/media/bemed.jpg.html

Prvý jarný deň

Zázraky

všetky pehy na tebe zhasli,

aké je ľahké

                        zrazu

ťa nevidieť

kufre s tvojím menom

no zbalené

predo mnou riviéra

                                   tichučko zastenem

izba vo mne ešte tmavá,

to sa stáva,

farby už mám vybraté

dvere?

dvere na opačnej strane,

čo sa stane?

snedé nohy, v páse

                                   zviazané sľubami

Zelená.

zelenú som stretla dvakrát.

I.

v nedeľu večer, skriňa bola malá,

červená v nej roztrúsená ako zrnká maku

on v nej prišiel –

                              bez súhlasu.

už som vedela.

II.

donútila som ho zhasnúť,

no oči sme v nej mali spolu

bolo to normálne, mať strach,

krehučká,

ako prvý hrach

-

po zelenej

skriňa stále škvŕka,

namiesto hrachu,

jej makový rez núkam.

Prvý jarný deň.

strávila som aj

                        posledné trámy

                        a jar

                        dnu spadla stropom

krok

za

krokom do cudzej izby.

ráno si vidličkou česala vlasy,

si?

asi..

voňavá,

spoznaná v požičaných šatách

nové kúty mesta vo

francúzskych trasách,

kolená ako prvá tráva

hádam,

jar šteklím na bruchu,

                       som jej

                       prvá čerešňa.

Vidím to celkom jasne.

Vidím to celkom jasne.

zjedol si posledný termix z chladničky,

v izbe je taká tma,

že znamienko na tvojej brade musím naháňať prstami

je nám veľmi podobne

ako kedysi na streche.

vyzerala som kométu.  ty nervózne prešľapoval

a nadával,

že si mi ju spomenul.

v novej koženke si vyzeral skvele,

no nepovedala som ti to.

aj teraz už mám z šera

ježkov pod prstami, stále sa smejem

vymýšľam súhvezdiam mená z čoho sa šalieš.

naschvál spievam falošne,

                                               a o chvíľu

sa ti priznám, že mi je zima.

poďme do lesa.

poďme do lesa.

niekam kde bude ticho,
kde sa budeme len počuť navzájom dýchať a nič viac.
nebude treba ísť hocikam,
jedine po drevo a novú fľašu vína.
nebude nám zima,
pod perinou pri nohách pes a veľa kníh na krbe.

voda v kuchyni v bandaskách
preto zvyknem hrešiť celé dni,
že nie je sprcha a záchod, ale aj tak som spokojná.
napiekla som -
večer vyjedáme a ráno počúvame kukučky.

pijem kávu,
/mlieko si vypil s makovníkom/
teda čiernu.
nehnevám sa aj keď som ti pred tým vynadala.
počítam.
a píšem vtedy
keď už nevládzeš hádať moje slová.

niekedy,
stačí len povedať prepáč..