spolu.

Sobota.

Za rozsypanou kávou

som plakala celé dopoludnie

pondelok –

                        šiška na vrchole borovice

bolo to jediné čím si ma vedel utešiť

znova som chcela bývať uprostred mesta

zbehnúť na floriánske námestie

kúpiť nový balík čo by som skryla lepšie

zaspali sme zakrytí tou dekou kde si

ju vysypal

v noci, keď som ti zrniečka zbierala na líci

som úplne zabudla ako dlho

je to do pondelka

namiesto šálky som mala

tvojich

desať

prstov

Nedeľa.

ako som lámala orechy a

hádzala ich do čerstvého cesta

počula som ako sa mi zakrádaš poza chrbát

a kradneš už štvrtý kúsok z tanierika pre hostí

bolo to úplne jedno,

no aj tak som hrala prísnu dámu,

tú čo dvíha malíčky,

no potom

keď som sa zdvihla na špičky, aby som dočiahla na tvoju tvár

odišlo všetko dekórum do hája.

poobede už bolo dávno zabudnuté, že sa pieklo a pratalo,

pri diviačom výbehu som nemyslela na viac

ako na tvoje trepotavé pľúca

  /vtedy tak krehké ako motýlie krídla /

čo sa zapierali do mojich

stačilo sa otvoriť

a nechať les

nech nás poráta

zvonica.

v tomto isto rytme som načúvala

o pol šiestej ráno k tvojej duši

tak jednoducho,

bim-bam

sem a tam

tmu si zrušil

zakrytá tvojimi rukávmi som nepreklínala ústredné kúrenie

bim-bam

toto túlenie bolo celkom blízke promenáde mravcov

čo som zvykla mávať pri pomyslení na rána.

bim-bam

sem a tam

.... povedal si, že budík netreba

.... povedal si „okolo obeda“

zvonica naše nedeľné zviera

zázrak v to,

že ráno neumieram

photo: http://s806.photobucket.com/user/harlownapalm/media/bemed.jpg.html