stavebnica z krepového papiera.
zem padá rovnako na moju tvár
tak ako na tvoju
a každú cudziu
v určitom bode,
ja
či ty
hovoríme tie isté príbehy,
tie isté pravdy,
len v inom poradí,
a čakáme na lásku života čo ich potom po nás
do svojho príbehu postaví a učeše;
v predstieraní sme totiž všetci rovnakí,
prví či tisíci, odlišní sme ako cínoví vojaci
keď si vtedy vošiel do mojej izby,
stelesnenie všetkého čo sa mi na svete nepáči
nikto z nás to nečakal,
že naši cínoví vojaci budú spomienky
stavebnica z krepového papiera
ktorú s láskou
a pravidelne
polievaš
a dávaš pozor či sledujem ako bledne.
raz mi takto Martina zafarbila v nudné poobedie vlasy,
aj tie mi stiekli po pleciach,
vtedy
sme sa na tom smiali.
opretí o skriňu sme si povedali, zostaneme navždy dvaja,
a hoci sa toho veľa rozpadlo,
a museli sme sa veľa kajať,
našli sme cestu ako vrátiť farby, no tentokrát na iné miesta.
Tvár za tvárou, rada za radou,
ty stále vidíš tú moju, zaliatu hlinou,
takú istú ako každú inú
každý príbeh sa snažím vidieť cez tie nové oči,
a každú špinu zmeniť na niečo
čo sa dá všedne znosiť
a nie vláčiť za sebou ako mŕtve zviera
tvár za tvárou, nespoznávaš ma,
len spomínaš
otáčaš jednu kocku za druhou
a chceš nájsť tie staré farby
včera sa mi snívalo.
stonky orechových listov
popadané na chodníku
sú ako hady.
plaziace sa jeseňou
nás pomaly trávia až do zimy
kedy to všetko už tak necítime.
včera sa mi snívalo,
že sme sa spoznali už
ako deti
pri koniarni na našej ulici,
a spolu tam v lístí hľadali orechy.
ty si si domov odniesol plné vrecká,
ja zelené prsty.
v tom istom sne
pár rokov na to, tam potom starý Ďuro
nechal v zime koňa,
chodili sme ho chovať kockami cukru
Ďuro nosil hrubé okuliare
a furt mi hľadel pod sukňu
niekedy som rozmýšľala prečo sa aj ty nepozrieš,
potom si mi povedal,
že spod sukne každý vyliezla sám,
a že tebe je lepšie tu hore
so mnou
naše dni sú presne ako októbrové lístie,
farebné na chvíľu pred skokom,
krehké a zvučné,
padajú ticho a robia v nás hluk.
sú takí čo čakajú na to,
čo im listy prinesú,
sú takí čo veria v to,
že nosia viac než len októbrový chladný vietor.
krátke jesenné dni si však všetci obliekame namiesto svetrov,
skracujú sa v nás a
plazia sa s nami do decembra,
v nádeji, že sneh nám na chvíľu posvieti.
ako sme tam tak stáli
členky skryté v lístí
povedal si mi,
nech sa nebojím,
že jeseň príde znova
nebála som sa konca jesene,
ale toho,
že v nej musím orechy
zbierať len do svojich vreciek
aspoň sebe.
predstavujem si ťa,
ako hádžeš minulosť ponad plece s mojim spodným prádlom
v prstoch sa mi skrútia všetky tvoje klamstvá
tie čo si hovoríš vo svojej izbe
lebo ja to viem
že keď zhasneš svetlo
rovnako ako ja
túžbou svietiš
donaha
priznaj sa
zašepkaj tak ako ja
v
sla
bi
nách
priznaj, že tam často myslíš
keď večer zhasínaš
na to ako si môj prízrak berie každý
smútok z teba
a mení ho
na
kú
sok
se
ba
odostri tie prízraky
a prikry ma
ne
hou
se
bou
povedz mi
povedz mi už konečne
povedz mi
povedz
povedz mi, už nemusíš zhasínať svetlo
už na seba môžeme
myslieť
za bieleho dňa
priznaj sa,
keď už nikomu tak aspoň sebe
priznaj sa
si zvedavý
vianočná.
zajedať vianočné koláče básňou,
nechať sa vybieliť z vecí
nechať si vyzliecť tie posledné tajomstvá
nechať sa láskou zbesiť
veriť aspoň na chvíľu
že v mojom hlase po tebe nič neprahne
obesiť sa,
celkom normálne,
všetko pre to, nech toto klamstvo trvá dlhšie
a ráno do obchodu na mlieko
hádzať priania do studne
a potom sa za nimi pustiť aj s ozvenou
byť ženou smelou-nesmelou
lebo
je to jedno
z odvahy aj tak nezostanú ako poorané polia šťastné konce
z odvahy sa často potom
nad pohárom vína kokce
o tom čo všetko sme zabudli povedať
ako keby slová vedeli meniť cudzie ozveny
slová menia tichá
na
ženy
čo túžia a chcú
šialene chcú
iba niekomu ráno kúpiť
to posraté mlieko
