Ako sa rodia jablone.
I.
keď slnko hromadí hrudy zeme
na hrude človeka
aj jabloň prezlečená za ženu
sa usmeje.
V čom je tvoja viera?
Zem a hlinu si obliekaš a pri tom
nemyslíš na to ako často by si niektorí
chceli namiesto nej vypliesť ruky vzduchom a
potom
hor sa do sveta!
Nemyslíš a vzlietaš iba do dverí a spať.
Vyvenčiť psa, prezliecť periny,
a iné drobnosti čo obliekajú ti okolo ramien
drevené laty
ako šaty pre slová
patetické, smutné, hutné, rozlúčkové
a potom šup rezeň a zemiaky a dva punčové rezy
pozdraviť sesternice a bratrancov, tety, ujkov
a učiteľov zo základnej školy
„Taký to bol dobráčisko!“
Slnko a jeho zemité schody.
Vie ich zakryť keď sa nepozeráš
a ty
máš pocit, že kráčaš do hora
keď pri tom tá vykopaná potvora už má všetky
tvoje centimetre.
II.
„nemaj ma za zlú“
kričí po dvoch týždňoch.
Aj voda je ako zem
a ona ju vo vnútri nosí namiesto seba.
Steny sú biele, zelené, ružové, modré a
hlavne jednoliate.
Nič medzi tým
dva páry rúk čo cvičia pre tretie
„miery človečie!“
Pozeral si sa niekedy priamo do slnka?
Ja potom nikdy nerozoznám tvoju tvár,
je v nej viac farby, viac tvarov,
akoby sa z človečenstva stalo čosi šľachetné.
Mrknem raz,
dvere sa otvoria a za nimi je tvoja malá mama
a ty si berieš jej koláče a slová
Mrknem druhý raz,
Pod oknom počujem tie
psie náreky
červený nos vidím aj spoza rohu,
aj tie nohy z rôsolu.
Mrknem tretí raz,
potichu sa pýtam
Veličenstvo
„kde máš svoju korunu?“
III.
Keď som vyzlečená vždy ma máš
tak trochu cítim ako ma vyzliekaš do zeme, ale čo na tom zíde?
Dnes si slnko
„mojej“
postele plnej
jabĺk.
Hrudy na hrude
no oblečené do tepla
v tom sa ľahšie skryje
každá chyba človečia
