Jablone.

Ďalšiu zaštepili.

Vždy na jeseň.

A

tento rok vraj bolo jabĺk neúrekom,

konáre ako nohy rozvetvené do mužov čo ich majú zbierať.

Vidím ich,

vyšli do ulíc, červeň si nosia v pupkoch

a v lícach, a natriasajú platňami a vôňami pečenia.

Popod okno sa mi vyškierajú.

Všetci kričia :

                        „ Dobrá úroda!“

Prašivá jeseň..

Dostala som z nej nádchu.

Nos mi očervenel.

Akoby nič iné na mne červenieť nevedelo!

No

niekedy ich musia kyretovať palicami,

                              s takými vrieckami na koncoch.

Lebo

niekedy nechcú padať,

Niekedy sú zelené do posledného kúsku zimy, a potom červené prečkajú december.

Na jar spadnú

a oni vravia:

„ Pozri aké krásne ! Pozri!“

Vždy na jeseň

ich aj tak zatratia

                              zo zelene..

Tie červené sa rozchytajú.

Do koláčov,

do pálenky,

do výživy,

zavariť

prevariť

rozvariť

variť.

A variť a variť a variť.

Zvykli sme na záhrade mávať jakubky,

vždy boli zelené. Stará mama ich zbierala, aj tie obité, vraj také do koláča najlepšie.

Jakubky..

Vždy na jeseň ich zaštepia,

a potom zhnijú.