posledná.

vraciam sa k červenej

spomínaš si ešte, keď takto v máji

plánovali a hovorili sme o prechádzkach

a o knihách čo sme ešte nečítali,

o všetkom čo žena má a muž chce;

spomínaš si ešte ako takto v máji

čakali sme kým odkvitnú čerešne?

nemáš meno ani tvár,

nemusíš sa hľadať,

táto báseň je preskočená stranu na začiatku príbehu,

pripomína mne i tebe,

že sme ľudia večne na behu

a zo všetkého najviac vieme

nepatriť druhým

chýba mi v dňoch ako je tento, makový závin a čerstvé mlieko,

pečenie a páperová perina,

neviem si spomenúť na to, aké to bolo

mať tvár čo poznám a ty nie

a tak sa teda vraciam

k jedinej veci čo poznám,

jedinej čo mi patrí,

nemusím tak rozmýšľať a počítať nič nad tri

ty, on a on ste ma naučili nenávidieť farby vlasov a čísla,

za oknom sa na strome dážď ligoce ako koráliky  a mne je z toho smiešne,

lebo keď ráno opadne a ktosi sa šmykne na mláke pod ním

len ja budem vedieť ako to bolo

rozmýšľam, práve vďaka vám,

aké by to bolo

byť stromom

nechať konáre a listy opadať, nechať narásť nové a pri tom byť stále tá istá

lebo

tu zmeníš odtieň a všetci zbystria,

oblečieš starý, si plná lístia;

bez mena a prívlastku vlastne ani nie si,

nestačí, že si žena,

nestačí, že si človek,

bez prívlastkov nie/sme hodní

a podľa ich odtieňov

nás načíslia

ona pred spánkom počíta orgazmy a dúfa, že sa dočká noci bez snov,

ona zase strihá lem sukní a čaká objatie,

ona si recykluje tvár na cudziu,

ona sa vyzliekla z vlastných chutí,

ona vyvára biele košele do ružova,

ona mení svoju príchuť,

ona čaká kým zavoláš

ani jedna nemá farbu akú by chcela

každá si však myslí, že musí byť biela

pripravená  na farby podľa najnovšieho vydania.

nová

posadíš sa k celkom obyčajnej žene

a ona sa zo seba

prevráti

na teba.

nečakaj jej slová.

aby nemlčala,

musela by sa

prevrátiť znova