zima-jar-leto

poznám.

poznám takých chlapcov, čo sa stali chlapmi iba pre čísla

takých čo ich vyčíslia a namerajú na intelekte a slovách

a predsa sa znova a znova

vrátia tam odkiaľ som ich vyhnala

v októbrovom tichu ma nevyrovnaná duša vyzýva k tichu na druhú

a ja sa jej opitá a sama smejem

v sebestrannosti nevidí, že sa chcem len rozprávať

nebyť len stenou knižnice o ktorú si oprie ako bicykel svoje myšlienky

tak teda prepočítam naše urážky

vlastníme ich spolu namiesto psa

a je mi smiešne

lebo si čímsi sme

nech sa odpočítava koľko chce

Na rande.

mala by som začať naivne

o krajine dažďa a cudzích ľudí

o čaji o piatej a iných

no lepšie je keď hovorím o chlapoch v metre

čo sa tlačia na ženy a tvária sa

že ich telá sú prenájom dotykov,

a že vlastne všetky vzorce ich zlozvykov sú iba znakom samoty

ako často vás volajú na verejné záchody a chcú len jedno

ale dva krát

ako po štvrtom pive je ich traktát o láske o čosi bližšie

automatu na chránenú štvrťhodinku.

alebo možno niekoho zaujíma

ako ten čo ešte večer dvoril

ráno vynadá jej do kuriev

lebo sa z vlastnej kože vyzliecť nedala

tak ju teda slovami

vyzliekol na kosť a donaha

pamätám si ešte tých desať prstov kým boli iba prstami

povedala mi ráno pri káve

povedala mi nech zastavím

no keď len vietor naráža do duše

je v nej zima

keď sa do nej neopiera slovo slovom

noc je len dôvodom na spánok

a ten už dávno nechodí

na ďalšie ráno už plánuje odchody

a rozmýšľa

ako zabudnúť na novú ozvenu kohosi kostí

len počúvaj.

bolo ľahké sa doňho zblázniť prvý krát

keď bol veľký muž a ja malá žena,

dievčička v červených šatočkách

taká čo iba za troška

úsmevu a gesta vyhlási muža milovaným.

vláčne som si vtedy predstavovala ako do slov vložiť kúsok seba

dnes viem, že do nich človek vkladá iba obraz toho

čo sa rozhodol druhým ukázať

o pol jednej na parkovisku

medzi metrom a obchodom kde si kupujem pomaranče

muž masturbuje a kričí na mňa nech sa zastavím

nikoho netrápi a nik neverí, že som sa bála,

ako keby som bola mramorová a bez dychu

čo strach vždy mení len na príbehy

nikoho netrápi,

že po tom čo som môj nôž na pomaranče skryla znova do vrecka

som sa aj za zamknutými dverami triasla

a všetci si myslia: to že napísala mne niečo znamená.

isto ma miluje keď píše v noci a v strachu

všetci hľadajú v mojom bezduchom singulári jedinečnosť

a ja som vlastne chcela len aby ktosi vedel

že som sa bála.

Ver na gýče, baby doll!

v boľavej hlave ľahko stratiť

a odriekať

pamätať si

ako vyzlieka svoju kravatu a sako

ako lacné prezývky mení na zlato

a z výhovoriek staromódnu pretvárku a bum

zrazu je z nej jeho oddaná žena

stelesnenie gýču čo počúva jeho srdce a ticho čaká kým zaspí

„neviem spávať“ hovorí

a ona íska,

lacná silvestrovská prskavka,

lebo pod jej mäkkým nemotorným telom,

sa to jeho

skláňa k oddychu

a ona v každom dotyku verí, že je taká ako z filmu

Ó James Dean vezmi si ma!

a nie že by sa mohlo toto telo,

takto skláňať ešte k niekoľkým a hovoriť to isté len v iných fontoch

nechám ju

však si zaslúži

každý raz musí mať tú lásku

čo ju ako lacnú pásku

nechá v šuplíku po zmene zamestnania.