toto je gýčovitá báseň o pravde.

Pred pár rokmi som ťa poprosila: Napíš mi nekrológ.

A ty si mi povedal, že ten sa píše iba mŕtvym ľudom.

Dodnes nechápem prečo som ho ešte nečítala,

keď už dlho mám v hlave namiesto kalerábov

sekeru.

Žili šťastne až po smrti.

Básne písali zo statusov na facebooku

a hľadali návod ako prežiť v spoločnosti.

V prírode sa naučili súložiť .

V meste kobercom dvere podložiť,

keď zapaľovali dýmku,

aby

hľadanie malo nejaký efekt.

Všetky vety skrátili o pol oktávy

a stromy obesili igelitovými sáčkami.

Do krmítok napísali ich nekrológy

že žili poctivo,

že opadali pravidelne a načas,

že mali len seba

a svoju monotónnosť.

Boli dvaja,

a tak bol svet uklepaný ako parapetná doska.

Fabulovali.

Ospevovali.

Prepisovali

vypukané bubliny z fólií za rohy každej strany.

Sem tam sa opili,

prechádzkou po vykĺbenom vzduchu.

Uhol pohľadu mala ona v jeho zdanlivo pokornom výraze.

On určite nehľadal kde presne je srdce.

Niekto spojil nesprávne afrodiziaka,

a tak ona šumí do nesprávnych nocí.

Tisíckrát sa rozlúčila,

odviazala z reťaze,

prestala strážiť cudzie sny.

Stala sa Prométeom,

Dnes viem, že nekrológ si píšem sama, keď ráno vstávam,

keď večer chrápem v posteli

a dovoľujem mužom trhať ma v spánku na schizofrenika.

A pri tom mlčím so svojou rozpoltenosťou v hlave.

Ujasňujem si pre a proti.

S hlavou niekde za telom