Keď nestlačíš enter, nijak to nezmení túto situáciu.

Zaliezla si do nory a nechala život zaklincovať ti oči.

Nedokážem roztiahnuť pery ani na jeden nádych,

keď vidím ako tebou modeluje túžba vzduch,

keď kávou zalievaš všetky myšlienky,

aby vyrástli

a posunuli ťa hlbšie.

Takýto život nestojí ani na rohu ulice,

Kde si kupujeme zapekanku namiesto lístku do života.

Tráva pod nohami a skalky zaryté do piet

sa ľahšie vypáčia,

ako  tvoj úsmev,

ktorý si azda bezdomovec omyl vo fontánke na námestí

dole odtokom.

Máš v sebe kus zdravého šialenstva

a kučery ťa robia slobodnou.

Potiahneš si z cigarety,

pivová pena ti zostane pod nosom,

no beztak si stále myslíš,

že on je anjelom čo ťa dostal na povel.

Máš viac.

Na zadnom dvore si mi ukázala,

že triesky v dlaniach a zápach kontajnera je život,

aký sa vie roztočiť len vďaka tebe.

V podstate v tej nore nie si sama.

A on je iba paródia.

Čo nemá dvere, nespí pokojne,

a ja stále strážim tie tvoje oči.

Je to bezpredmetné,

že hľadáš chybu

na svojom konci papiera.

Naša láska to je len porno v požičovni.

vŕzganie dvier a zápach papúč od starej mamy je každé ráno

vecou verejnou v dedinskom rozhlase,

vždy keď si mihalnice neučešem tvojou viacriadkovou bradou.

Viem,  že ma zajtra 

Rozjeseníš.

Preto zapínam všetky gombíky na ústach zo strát a nálezov

už dnes.

Namiesto manifestu napíšem báseň. Bod číslo jedna.

Škrtám si dni na stene ,

v párnom počte priečne,

a uvažujem

kde je život.

A preskakujem každý okamih.

A ráno

vo vode to plynie

vo mne stojí

Pante rei ..

Popol v zúfalstve,

fénix v niekoho obočí.

Také slovo, čo nikto nevymyslel.

Pazucha každého

relatívne

absurdného

rozhovoru.

Naivka na prázdnej ulici,

plnej žmurknutí na moje

neoriginálne, hoci spontánne

s

vety.

Často si ráno umývam zuby

a chodím na záchod

a naopak.

A viem že všetko čo si vymyslíme,

bude ako vetrieska

odolná aj návratom v čase.

Malé pivo, čo vyzerá smiešne

a veľké čo je málo

bez peny.

Skáčte do mlák!

Veď ponožky do ďaľšieho rána uschnú.

Stečú ako rosa z netopiera na naše oči.

A uši sa zahoja

od všetkých tých pretrhnutých bubienkov ,

mojou dvojfarebnou realitou

Často chodím po svete

a odkladám si spev a eufóriu na doma.

Opieram sa o telá stromov

a až za dverami

som to skutočne ja.

Po zime.

Svet je prepchatý svetlom.

Povoľuje gombík na nohaviciach,

A vo mne,

Niekto zhasol svetlo