Palce na nohách som mala modré, no aj tak sa mi ľudia hnusili.
Napísala som báseň,
takú tu
ready-made
ako o nich hovorí Kolenič,
no telo si stále trávilo tie
steny
okná
dvere.
Dvere! Tak zbytočné, keď aj tak nikde nebolo miesto
kde by som sa za nimi mohla skrútiť,
zavzlykať si ako ženy zvyknú.
Nikde nebol pár rúk,
taký čisto
home-made
čo by ma vedel zabiť z tohto
pop-art fungovania.
Chcela som si vygúgliť nový nos medzi očami,
priateľov,
nové lavičky pred bytovkou.
Na nič neboli peniaze!
Piť za tie obrázky nahraté v stenách
a telách okolo.
Zohriať si nohy vo veľkých papučiach.
Žiadny deň sa nevtesnal do nohavíc.
Všetko bolo príliš na mieru.
The toes on my feet were blue and still people made me sick
I wrote a kind of
ready – made poem
as Kolenič says,
but my body
was still digesting
walls,
windows,
door.
Door! So useless because there was no place for me
to curl up and sob
behind them
like women use to do.
There was nowhere a pair of hands
so purely
home – made
that would be able to kill me
from my pop – art living.
I wanted to google for a new nose between my eyes,
friends,
new benches in front of my block of flats.
There was no money for that!
I wanted to drink for those pictures
recorded on walls and in the bodies around,
I wanted to warm up my feet in big slippers.
None of the days fit into trousers.
Everything was tailor – made.
Sme ako oči, cez ktoré vidíš skafandre
ticho sú klince ktoré sa zasekávajú medzi prsty
keď už nevládzeš počúvať ľudí.
keď ti z nich odpadávajú nechty ako gombíky na hrdzavom klarinete
a ty chrčíš,
obchádzaš pokožky ,mokré pavučiny vyrastené na telách
ktoré už od dávna oblizuješ od ľudí.
v tichu ti obočie vráža priťažké šraubováky do tela
vyrastá do priúzkych potrubí
a prikrátke vlasy mu padajú z očí,
akoby ich chceli obliznúť celkom do prázdna.
ticho sú dva poltóny celkom krehkého poprsia baleríny
zaveseného nad našimi hlavami
necháš ho v dvojpohlavných poliach kysnúť,
vyťahať korienky do šediva a líca do modra,
odkvapkať napriek všetkému vrstveniu informácií priamo
do tela
We are like eyes that can see spacesuits
Silence is like nails that are getting stuck between fingers,
when you have hardly enough strength
to listen to people,
when nails drop down from them like buttons on a rusty clarinet,
and you make a rough noise
while bypassing skins, wet cobwebs grown on bodies
that you have been licking for a long time
in order to find people.
In silence the eyebrows are stabbing screwdrivers too hard into the body.
it grows into too narrow pipings
and hair too short are falling from its eyes
as if they wanted to lick them entirely into the emptiness.
Silence is like two semitones of a quite fragile bosom of a ballerina
hung over our heads
you will let it ferment in the bisexual fields,
colour the roots grey and cheeks blue
and although all the interlaced information
you will let it drain straight
into the body.
Všetko sa dá, len treba nemať peniaze. .
Dnes poobede som sedela v tom našom trojizbovom byte
a zatúžila po garzónke.
Odrezala som dve izby.
Zostalo mi na chleba.
Everything is possible, it needs only not to have money .
Today in the afternoon I was sitting in our three – room flat
and began longing for a kitchenette apartment.
I cutoff two rooms
and still had enough for bread.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára