Si mačka ktorá sa reinkarnuje do dobrých ľudí.

Keď som dnes počula Emu

vedela som, že mala madžentovú tvár,

trochu dozretých malín nad lícnymi kosťami

a dve ubolené prázdne ruky.

Patrila každému okamihu v tej zadýchanej roztržitosti.

Patrila všetkému a vlastnila univerzá,

len tak zapnuté na koliesku od klúčov.

Zostalo mi smutno, keď som ju videla stáť vo dverách autobusu.

Za tým,

že som ju nechala v uliciach mesta, ktoré neviem na diaľku milovať,

že som nechala dvor znova osihotieť,

že to všetko zovšednelo a dedina zostala bez ozveny,

že ju neuvidím skrútenú v klbôčku myšlienok.

Budú mi chýbať jej mačacie úskoky do trávy,

rozsiahle bájky o vysokom živote a ťažké prebúdzania do skorých rán.

Zničené vlasy, ktoré ju robia slobodnou

a všetko to slnko, ktoré skrýva pod  ľahkovážnosť svojich tvrdení.

Jej hlas bol dnes farebný,

tak ako sa niektorým životom nikdy nepodarí.

Navždy zostane  linoritom tohto leta.

Katarziou všednosti.

Nad všetkými bodkami som robila esíčka,

odmietala determinizmus septembra.

Viem, že zajtra bude lepšie..

V hrnčeku čiernej kávy

                                      dospela.