Stereotyp

Celkom obyčajne som sa rozdýchala

keď mi začali papuče hriať život takou spontátnou intimitou

po akej som vždy snívala.

Prišla ku mne so slovami :

                    Na vetranie sme pristarí.

A potom sa naklonila a prepadla okrajom pohára naspať

do beletrie.

Parazit

S nízkou plytkosťou sme si otĺkali vedrami čelá,

no ty si aj tak stále tvrdila, že v lete sa musí plávať.

Že vduch si musí natiahnuť rukávy, aby nás mohol zohriať

a objať tou širokou farebnosťou pred ktorou som sa skrývala.

Nad ránom sa obloha vytiahla spod parapety

a zakričala mi priamo do tváre,

                                     že jej nepatrím.

Mala pravdu.

Vystačím si s pastelkami.

Po svojom

Postavila som sa na kraj krajnice

a pomaličky obliekala všetky závetria do tvojich náručí

ako to kedysi robievali v starých filmoch.

ty si stále trčal do jari,

akoby sme sa v nej narodili.

V priehlbinách mojich kľúčnych kostí si bol skrútený na mieru

a zrečniky sa kotúľali po snehu.

Na odbytých kohútikoch rastiem,

skrytá  pod rebrami vchádzam do svetrov,

Ceruzkami obkresľujem steblá trávy

a čakám

kým do nich rukami dospejem.

Obratný nihilizmus

Zacítila som v sebe tie vyplašené oči.

Nad kopu krvavých tiel z obrazov mašinérií

ma postavili len v pyžamových nohaviciach

s dvoma tapisériami omotanými okolo rúk.

Tváre sa zdali byť nafúknuté bezoblačnom a premilované nízkymi stropmi.

Všade sa ozývalo vŕzganie pomocných koliesok,

cinkanie zubov na porcelánovú podlahu

a obyčajné hliníkové príbory zošúchavali ešte blanité prsty.

Ktosi vystrelil.

Potom sa ozvalo hlboké žblnknutie.

Telefóny prestali tútať

A priedušnice sa sfarbili do červena.

Prelety nad reinkarnáciou.

Stále sa obraciam do seba, menej spoznaná

a

prosím o opustenie.

Prekračujem  písmená svojich mien úplne donaha

a obliekam sa do mužov bezprostredne a necitne.

Každé ráno nosím všetky tváre v kufríku a prekladám ich zelenou stranou na dol,

aby som nevidela

ako začínajú nové dni dozrievať,

ako z odkvapu vyrastá moje nové čelo a opakovane to všetko robím

do hrnčeka

v ktorom zostala len zaprášená zeleň

a niekoľko iniciáliek.

Odchádzam si z rúk a myšlienok.

A hánky sú zrazu bublinkové fólie,

ktoré nemám kam skryť pred bielymi stenami.

hľadania

Chcela som zabudnúť na všetky odliatky v mojich zlých očiach.

                         Krikom ulíc mesta sa vzďaľovala lokomotíva cudzích,

                                 a tak som sa ju snažila dobehnúť a naložiť ich tam.

                                                    „prosím počkajte. Mám niekoľko odliatkov.“

                                                                                    Povedala som.

                                                                                  A oni vraj:

                                         „slečna, tie vaše odvezú zajtra.“

                                  Posadila som sa na kraj chodníka

                          keď ku mne priletelo vtáča

                                         a poprosilo ma,

                                             aby som ho odniesla domov.

                                                      „Dobre.“

                                                            Celkom sa mi tam páčilo.

                                                             Tak som zostala.

Nočná mora

V rukách som mala zmenšujúce sa dieťa

A ty si ma omotávala farebnými stuhami.

Nad hlavou sa mi hojdala lampa v ktorej som sa ho snažila  pred tým uspávať.

Tvrdila si, že som na to primalá.

Každé ráno som mala dlane plné potu

A strach z toho či v nich nezostalo také maličké ako kedysi

pod plachtou.

Nadoblačno

Aj tie najčistejšie oči sa vždy premenili na havranie telá letiace oblohou.

Vyrastali mi z rúk a opakovane na seba otáčali tie meravé oči.

Chcela som ich zastaviť.

Pretláčala som im ich do lebky a zlostne kričala nech ma vrátia k sebe.

Oblizovala som z prstov všetko čo po nich zostalo

Aby som do seba dostala kúsok slobody,

No oni aj tak vždy poskákali naspäť

Akoby ma chceli nenávidieť za to, že nelietam.

pookerejem

Zatláčala som to dieťa do seba

A brucho som už malá celé červené a otlačené od rúk

Keď sa postavilo a pozrelo na mňa zo slovami:

„už ťa nechcem“

A potom sa potratilo do veľkej čiernej diery v mojich ústach.

Uľavilo sa mi.

Znova som si ráno mohla dať kávu.

Dezilúzia

Takáto nešťastná ani nemám komu zavolať.

Cez žilnaté hrdlo prehĺtam škrupiny a celkom vo vnútri to tečie

a vonku zviera svaly do uzlov.

Nylónové lanko napnuté nakríž tvárou.

Nemám komu zavolať.

Čo voda vyplaví , to oči rozožerie.

Márnotratné náhlivky vo vlakoch plných cirkusových tvári a otočiek

sa na chvíľu zastavia.

A pre niekoho je to iba slovo..

Menný zoznam zostane prázdnym.

Prievan rozdúcha ženské loná.

Všade je husté blato.

Čakajúca noc bude dlhá.

Zrazu poznám kopu cudzích slov.

ani jedno nepatrí dnešnému dňu.

Údolie bábik

Ach hlava koľko slov si vieš pamätať !

Kosy nám jedia na dvore odtlačky mojich bosých nôh

a ja v každom odlomenom komárom krídle hľadám alegórie na margarétky.

Sedím v záhrade a rozmýšlam odkiaľ sem dovidieť,

na zarastenú tvár  , veci čo som povedala a nepamätám si ich.

Kto rozozná slnko od rumenca?

A kto vie kade chodia mačky, keď sú diery v plote zalátané..

Našťastie som všetko zapísala.

Záplaty odložené v deravých vreckách pre prípad,

že mi diery budú priúzke.

že budem chiem liezť do dvora, do ktorého nepatrím.

..

_ _ _ _ _ _ _

Teraz už viem, že by  ťa nespoznala.

V uliciach tohto mesta

kde  od prvého dňa hľadala tvoje dlhé kučeravé vlasy

ako zo zadnej strany knižky.

Čo všetko máš v očiach..

Čo všetko sa tam nezmestí...

tak veľmi ťa chcela spoznať.

Vidieť ten svet a obrovské katastrofy,

naháňanie do poslednej kvapky potu, a v rohu periny dve skryté, bosé nohy

ruky medzi lopatkami

zuby obkreslené na predtichu pery.

Na topánky nikdy nebola.

rozmýšľam čo jej oddialilo tie dve predlaktia plné hnevu.

Rozplakané kusy papierov sa mi povaľujú po zemi a kričia na teba z tejto strany slova, čo obtiera sa o zem a nik ju nechce napraviť.

nechce spať !

Natiera sa nezmyselnými eufóriami o životospráve

a kadejakých báchorkách o lubrikantoch bdenia bez slnka.

Nebaví ma naťahovať sa o posledný cent s čašníčkou a trvať na tom, vraj

peniaze sú podstatné.

Ani ju to nebaví.

Spamätať sa a nájsť si mier nie je také jednoduché ako akosti vín

Z klopkajúcej ulice.

Toto mesto nemlčí.

Každý máme vlastné cesty a chodíme po nich bez ciferníkov.

Na okraji každého prehnutia nad porcelánové niagary si opakujem

A šepkám ako by si ma mohla počuť

Si správna žena.

Nič z toho sa dnes nenosí.

_ _ _ _ _ _ _

A tak si vravím:

Bože prečo si mi dal tú možnosť písať básne ?

Rozprašalo sa

A ja som na mláke videla ihly vyskakujúce dnu a von

ako prsty klaviristu na drevenej podeste.

_ _ _ _ _ _ _

Takú širokú a rozvetvenú spokojnosť som vážne dlho nevedela nikde zohnať.

Všade bolo zatvorené.

Nedeľa predpoludním a na hánkach dvoch tínedžerov sa hojdali smutné priesvitné pavúky.

Opakovane si zavŕzgali telami

a potom sa rozbehli naprieč asfaltom.

Ostal po nich len odraz vo výklade a ozvena nedojedených kostí.

_ _ _ _ _ _ _

Presviedčala som sa o tom, že to nie je nešťastie

V najtichšej izbe svojej tváre som našla niekoľko okruhliakov

Postavila som na kraj líc a oni spokojne išli ako zvyčajne.

_ _ _ _ _ _ _

Bol to jeden z tých dní kedy mali všetci zelené oči.

Bála som sa stúpiť na trávu a dotknúť stromov.

Opierala som sa o steny a všetko smrdelo výfukmi.

Obyčajné ráno.

No tráva aj tak prosila aby sme ju nechali spomínať.

A nikto nevnímal vysokosť budov.

zavadzali jej pri pohľade odrazy lustrov a cigaretových oparov, ktoré snáď jediné zostali z krajiny ktorú milovala.