Okolo mňa sa prechádzali bezduché telá plné komerčnosti dnešného sveta, a ja som sa pomedzi ne predierala, a hľadala som miesto kde zakotvím. Neprívetivé počasie mi pripomínalo moju ľahostajnosť voči prírode. Naďalej som ho ignorovala a bundu som nechávala stále rozopnutú. Smerovala som niekam, kde som chcela utopiť svoju celotýždňovú myšlienkovú závislosť. Nech si mozog kúsok oddýchne. Cítila som reagovanie všetkých nervových spojení, prácu miechy a všetkých častí svojho tela. Ktosi do mňa narazil. Otočila som sa a premerala som si bytosť, ktorá narušila moju večernú nepohodu. Pán, skôr chlapec v mojom veku, oblečený od čiapky po topánky ako sa patrí aby ho spoločnosť prijala. Mal v sebe niečo čo kričalo po pozornosti, ktorú mu zjavne venoval každý a nikto zároveň. V pohľade sa mu ukrývali myšlienky, ktoré už nikdy neobjavím. V tom mojom boli len slová, ktoré som ten večer nestihla dať na papier. Pero v taške ma svrbelo, ako hojaca sa rana. Poskladala som si v rukách modlitbu a zabudla na to čo som videla. Uvedomila som si absurditu tohto okamihu a pohla som sa ďalej.
„ Ahoj !“ ozvalo sa na mňa z druhej strany ako som sa pozerala. Piatkové večery ma zneistia a rozhádžu moju pozornosť po zemi rovnako chaoticky ako konfety z balónov.
„ No čo ako bolo?“ bez čakania na odpoveď mi prišla otázka a ja som sa pomaly spamätávala zo spoločnosti. Usmiala som sa a narodila som druhý krát. Uprostred námestia sa pohybovali davy ľudí. Nikto z nich si nevšimol moju reinkarnáciu, ktorá prebehla s úkonom, ktorý psychológia definuje ako príznak dobrej nálady. Na svete bol nový jedinec životaschopný, s dokonale vyvinutým cicacím reflexom, ktorý bol odsúdený, za niekoľko okamihov, premeniť sa na novodobú metlu ľudstva, ktorú síce každý odsudzuje , ale napriek tomu jej každý holduje.
„ Ahoj! Ale dalo sa. Ideme? Je tu zima.“ Nástroj pier a výsledok práce hlasiviek spoločne s pľúcami a nejakým tým mozgovým centrom vyprodukoval odpoveď. Pobrali sme sa ďalej a ja som mala prsty červené kvôli istému piatkovému večeru, kedy som chcela byť umelcom a nie človekom.
Usadili sme sa pohodlne v putike, ktorú sme si natoľko obľúbili. Sama som nechápala prečo. Asi v nej bolo niečo viac ako moja logika. Možno bezstarostnosť toho okamihu. Možno práve preto som sa tam cítila fajn. A možno pre niečo iné. Teraz si už nespomeniem.
Moja schizofrénia odpovedala na všetky otázky a ja som sedela, telom pohybmi na tom istom mieste ako moje slová. Myseľ bola samostatným orgánom môjho tela, ktorý si fungoval nezávisle od ostatného organizmu. Na stole sa objavilo moje vykúpenie z tohto života. Priesvitnosť tejto chute sa mi zdala nepríťažlivá, avšak po tretej repríze som ju už tak nevnímala. Derniéra tejto aktivity bola v nedohľadne. Nevadí. Z čoho by ináč žili básnici ? Všetka ich inšpirácia sa rodila práve v tomto akte lásky za 21,-Sk. Cena bola premenlivá s lokalitou a kvalitou. A kvantitou tiež. Pre mňa bolo z týchto faktov najpodstatnejšie slovo kvantita. Opakované dvíhanie a cengot skla zo mňa spravil iného človeka. Znova sa na svet vydral nový jedinec. Tento krát, prišiel na svet ináč. Bez úmyslu vykúpenia, bez úmyslu života. Len s jediným zámerom. Zabudnúť na to, že bol kedysi človekom, ktorý robil rozhodnutia v delíriu citov. Prebodala som sa vez všetky myšlienky, a posunula som konanie na vyššiu a dokonalejšiu úroveň života. Klavírne sonáty v tomto svete ešte nevymysleli. Pofidérna informácia, ma odsúdila na život na okraji periférie. Žena z vinárne na mňa divne pozrela, vo vlasoch mala čosi zamotané, asi svoje ego, alebo len popol z cigarety. Opakované odmietanie minulosti zo mňa robilo neinteligentného človeka. Zmierila som so svojimi zlozvykmi a znova som zdvihla ruku na oslavu inšpirácie. Úmyselne som sa posunula bližšie ku koncu svojej existencie. Bolo mi o čosi lepšie. A zároveň mi bolo jasné, že dnešný večer, sa už asi znova nenarodím. Pokračovali sme v pitvaní nášho života .Všetko bolo len na sile a hĺbke ponoru. Tento večer sa opakovala stále dookola, pokazená repríza sa mi otáľala v hlave, a ja som mala pocit že som platňa na gramofóne po ktorej niekto prešiel prstom a namiesto pohladenia spôsobil veľkú ryhu. Skákal mi zvuk. Namiesto slov moje hrdlo vylučovalo zvuk stresovej situácie, ktorá bola ale vo väčšine prípadov chápaná ako príznak dobrej nálady. Nemá zmysel sa zamýšľať nad komplikovanými myšlienkami, aj tak ich zabudnem. Viem to s istotou . Slečna so zadymeným myslení mi zaliezla pod pery a prilepila sa na citlivú pokožku, receptory zreagovali, ako elektrické kontakty v ovládači a ja som sa nadýchla a pľúca som naplnila neistotou. Pohyb nádychov a výdychov sa spomalil a ja som si upokojila znecitlivené srdce tým, že raz aj tak budem musieť prenechať svoje miesto na tejto stoličke komusi, kto si ho bude vážiť o čosi menej ako ja. Oči sa mi prekryli bielym povlakom a babie leto sa pod ním rozpustilo na mojich viečkach. Stala som sa padajúcou časticou na ceste k sebapoznaniu, ktoré nemalo v tomto svete aj tak nijaký zvláštny význam. Skopané telo na mojej podrážke sa kotúľalo dopredu, akoby sa mi snažilo ukázať kam sa mám uberať, aby som sa mohla tento večer aspoň raz, ešte aspoň raz narodiť. Necítila som sa bezpečne. Protipóly skladanej sukne ktorá bola vedľa mňa ako obrázok z chodníka, ma zneisťovali. Našla som v tomto večernom posedení v stoke, sladkom rovnako silne, ako v trhanci so škoricou, zmysel. Tvoje kroky mali v sebe náladu ako stvorenú pre toto počasie. V tomto okamihu som uverila v osud a v predurčenosť ľudských ciest ku putike v pivnici, kde nie je signál na zrno.
Nové začiatky si odložíme na neskôr.
V trafike na rohu som si radšej kúpila cigarety. Vášeň vorkoholizmu citov som musela nejako zahasiť. A tak som ju pripálila, aby sa jej žilo v tomto ponurom počasí lepšie ako mojim rukám, ktoré sa pri narodení rozhodli, že budú patriť umelcovi. Je len veľká škoda, že sa nedohodli so zbytkom tela. Takto som básnikom len rukami a myšlienkami. Srdcom som však stále človek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára