Island

„ predstava, že kdesi existuje krajina ako Island, mi pomáha prežiť.“

D. Hevier

Nela ráno vstávala ťažko, lebo spala u Ernesta na gauči. Tri matrace boli také vľúdne ako ženy za okienkom na autobusovej stanici. Celú noc jej fučalo na chrbát z balkónových dverí, pootvorených ako plechovka tuniaka, ktoré tak nechala večer, aby sa alkohol mohol dostať z jej úst rovnako rezko ako tam mal vbiehať čerstvý vzduch. Nutkalo ju na zvracanie, a hrudný kôš jej začínal zvierať trhavý kŕč. Cítila, že má chrbát celý doudieraný z toho ako v noci padala a snažila sa pôvodne trucovito vyspať na lavičke pred bytovkou. Po polhodine to vzdala a šla zazvoniť. Zvončeky vtedy vyzerali ako gombičky na kabátiku trpaslíka, a ona sa bála hociktorý stlačiť, aby mu nezostala zima, aby ho nerozopla do príliš širokej noci. Ero otvoril už iba v trenírkach, ukázal na gauč, na ktorom mala pripravenú deku s vankúšmi a zmyla ho tma druhej izby. Cítila ako jej líce ešte tvaruje vankúš, ktorý smrdel starobou a rukami.

Natiahla si svoje vranie telo a chrbát jej popraskal ako bublinková fólia. Z odchýlených dverí na balkóne videla dážď. Svet si zatiahol záclony, aby mal trocha súkromia. Budík na stolíku ukazoval jednu hodinu poobede a napriek tomu počula zvonicu ako odbíja v pravidelnom rytme. Určite počula tri pulzy. Ďalší muž. To tým počasím.

Z vedľajšej izby šla ozvena, ako keď sa niekto po prefajčenej noci, snaží cítiť v ústach život. Hrdelný kašeľ.

„Ero? Si hore?“ zakričala na neho z obývačky a snažila sa nájsť tričko, ktoré v noci hodila pod radiátor v nádeji, že vyschne. V byte bolo stále rovnaké ticho.

„Ero?“ zopakovala ako sa plazila štvornožky po podlahe a snažila sa nájsť ponožky.

„Čo do piče?“ zahučal z izby a počula ako si znova odpľul.

„Neviem nájsť ponožky!“ jej odpoveď roztancovala porcelánovú šálku v sekretári. Boli v byte jeho starých rodičov. Všetko tu bolo ošúchané, opotrebované a kvetinové. Pozerali sa na ňu asi štyri Panenky Márie a jeden veľký sadrový Ježiš Kristus, ktorý bol položený vedľa Erovej fotky z prvého svätého prijímania.

„Skús sa pozrieť pod balkónom pri lavičke. Možno tam nájdeš aj tenisky.“ Jeho ležérny a arogantný tón hlasu napovedal, že včera sa udialo čosi, čo pravdepodobne bolo mimo mieru Nelinho správania. Vyšla na balkón a pozrela sa dole. Vážne tam ležali jej tenisky, s ponožkami a vedľa nich čiesi nohavičky.

„A kurva!“ obomi rukami pevnejšie uchopila zábradlie a sklonila hlavu medzi plecia. Snažila sa spomenúť. Zhlboka sa nadýchla no mala pocit, že jej unavené pľúca roztrhne.

„Ako sa..“

„Tvrdila si, že ťa tlačia, a to preto, že sú mokré. Že im je v sebe úzko a preto ti omínajú prsty. Že si ich musíš vyzuť, aby vyschli a potom pôjdeš domov.“ Vedela, že to nie je bezpečná situácia keď si Ero pamätá viac ako ona. Opakovala si pošepky, pri tom ako vchádzala do bytu:

„Štyri pivá, dva poháre vína ..“

„No moja zlatá nejako si to skresala, len pridaj!“ Ero stál medzi dverami, už bol osprchovaný, okolo pása mal osušku a premeriaval si Nelu, ktorá zmätene stála medzi balkónovými dverami. Zbadala sa v odraze vitrínky s drevenou soškou Panenky Márie. Napravila si vlasy, ktoré sa jej v noci roztiahli na hlave do úsmevu. Uvedomila si, že je ešte stále v podprsenke a napochytro sa snažila zakryť rukami telo ktoré sa tak lacno núkalo, tak bezbranne ako lasička na pokosenej lúke.

„Ech či hráš formy!“ kráčal k nej nadýchaný vodou a mäkkým matracom. Zohol sa a spod radiátora vytiahol tričko, ktoré jej ramienkom zakvačil na ucho ako vianočnú salónku. Obkreslil jej ústa na líce, hneď vedľa vankúša ktorému sa z tade nechcelo a odkráčal do slnkom prežratej spálne. Cítila peniacu krv v žilách. Malinké koráliky čo jej do rána vypučili na lícach a na čele. Krv, ako kropí vnútornú stranu líc.

K lavičke sa prikrádala stará cigánka. Rovnako pršalo, a kvapky ako ihličky vody na mlákach vyskakovali dnu a von. Všetko sa ligotalo tak trocha studeno. Obzerala sa či ju niekto nevidí. Schmatla topánky s ponožkami a nohavičkami do tašky a odišla preč. Nelu ju videla ale nevládala kričať. Pozrela sa na prsty na nohách. Tak trochu sa usmievali, keď si pomysleli na trávnik. Znova tancovali a znova v nich mravčilo. Palce a ukazováky sa treli o seba ako Eskimáci. Videla ako objímajú koberec.

Nela otvorila oči, a steny boli rovnako tupotvárne a biele ako keď zaspávala. Všimla si, že niekto otvoril okno. Dnu prúdil čerstvý vzduch z ktorého bolo cítiť mokrý asfalt pod oknami. Chcela Erovi porozprávať o tom ako vonia mokrý asfalt, a o tých skutočných ružiach, ktoré voňajú ako maliny.

„Na Islande! Na Islande!“ začala kričať na plné hrdlo. Ruky sa jej tak hrkotavo naplnili čiernotou vrany. Chcela letieť, ale posteľ sa ani nepohla. Telo po chvíli znova ochablo. Izba zlizla jej krik. Slzy jej po lícach stiekli naspäť do tela a tie čo nevládali dôjsť do cieľa, tie vpili líca.

Znova zatvorila oči dúfala, že na vnútornej strane viečok bude mať nalepené negatívy tohto príbehu.

„Už zaspala. Asi mala len nočnú moru.“ Ozval sa hlas nad jej hlavou.

„Mala by som jej dať sedatíva. Pobudí celé oddelenie.“ Druhý hlas znel viac panovačne, akoby bol aj starší.

„Pozrite sa, aké má z toho dodraté ruky, nemali by ste jej ich rozpnúť, však už dlho nič neurobila.“

„No určite! A ráno tu budem zase upratovať kaluž krvi. Zabudni!“ Pod Nelinými viečkami zostalo okrem tmy aj ticho. Rozkrojilo sa a panovačná žena odkráčala von. Bola ťažšia, lebo podlaha od nej dunela a voda v poháriku sa triasla rovnako šálky u Era v obývačke.

„Nela, už je preč. Otvor oči.“ Neline oči naskočili ako blinkre na dodávke. Útla žienka v bielej nočnej košeli sedela na okraji postele, tak najviac ako jej to mreža dovoľovala. Nohy sa jej samé zapletali ako vrkôčiky na bábike.

„Nela porozprávaj mi o Islande.“