Na maliny.

Gombíky na košeli pod svetrom, vyzerali ako keby mu vyrastali priamo z hrude. To jediné ma na ňom zaujalo. „ Kataklizma! Kataklizma!“ kričal už asi piaty krát na prednáškovú sálu.

Zišla by sa. Myslela som na to od toho popoludnia ako sa Marek ponadomňa načiahol po pero, ale mňa sa vôbec nedotkol. Prišlo mi komické ako sa vŕbili situácie medzi ním a mnou, ako sa vŕbili situácie medzi mnou a mužmi, ktorých som chcela osedlať láskou a objatiami, ktoré som už asi aj zabudla používať.

Minule som rozmýšlala, čo robiť s rukami, okolo pliec, okolo krku. Jednou či oboma. Dreveniem. Cítim ako zarastám do hnusného linolea na ubytovni medzi manzardkou a kórejským párom čo vyzerá ako keby tam ani nežil. To, či vie byť láska tichá, som sa ich raz opýtala, cestou po schodoch. On postával medzi dverami a kričal na ňu, nech vezme smeti. To, že má vziať smeti som pochopila, keď som ju videla ako sa vracia po vrecko s odpadkami a zamračene dačo šomre. Kým sa lopotila s veľkou cestovnou taškou a vykladala do poličky posledné poháre z drezu opýtala som sa ho.

„ Prosím vás, aké je to keď je láska tichá?“ predpokladala som, že ju miluje a ona jeho, lebo ináč by spolu asi nebývali tak potichu. A on na mňa len pozrel a pokrútil hlavou.

Poobede som šla na malú tržnicu, tak som volala stánoček uprostred obchodnej kde predávali zeleninu a ovocie, kúpiť maliny. Večer pred tým, som videla dievčinu čo chodieva s košíkom ruží a ponúka ich v reštauráciách a podnikoch párikom. A oni ich nikdy nekupujú.

Ktovie čo sa deje s tými ružami.

Spomenula som si na ruže čo mávala Merilinina starká v záhrade. Také skutočné. Skutočné ruže voňajú po malinách. Tak som na ne dostala chuť. Na maliny.

Začala zima. Stmievalo sa keď som tam prišla. Pred stánkom sedel chlapisko, veľký, taký ten čo obracia vietor rukami. Pozeral sa na mňa, žmolil čosi vo vrecku. Snažila som sa nevšímať si ho.

„ Máte maliny ?“

„ Srdénko, len černice.“ Povedala mi tetuška. Kúpila som ich. Bude na koláč.

Muž si ma premeriaval. Spadla mi peňaženka, zohla som sa a vtedy zablačal.

„ No to mi je tedy prdelka. Tam by som strčil toho môjho vtáčiska.“ Nereagovala som.  Pani v stánočku zaliezla. Párik pridal do kroku a ja som vykročila smerom k podchodu. Nestávalo sa, že by tu bolo tak riedko. Ulica bola ako vyschnuté koryto, listy mi praskali pod topánkami a trápili vzduch ozvenou. Počula som ako sa do mojej symfónie priplietol ťažký barytón. Mužove bagandže obliekali dlaždice do prachu.

„ Kam utekáš?“ hovoril tvrdo a kamenisto.

„ Pod sem nech ťa postískam. Neboj nič, ja som dobráčisko. Ja deti nerobím!“ ako keby ma to malo utešiť.  Spomenula som si ako Alex v Irréversible vošla do podchodu a ten slizák ju znásilnil. Vždy som na ten bolestivý výraz v očiach myslela, keď som vchádzala do podchodov. Ozvena sa zhustila, začala mi prudšie narážať do líc, jeho kroky dlhé ako krk labute, len nie toľko ladné, ma rýchlo dobehli. Chytil ma za rameno a zatlačil ku stene. Akoby to mal dopredu vymyslené, akoby to robil tisíckrát kým som sem došla ja. Ako vinič, alebo papradie, stehnom mi zatlačil nohy o stenu rovnako ako zbytok údov svojím mohutným trupom. Druhou rukou mi držal ústa. Bola som paralizovaná vo svojom vlastnom tele, pri vedomí a plnej sile.

 Kataklizma. Zaznelo mi v hlave.

„ Kam si sa vybrala?“ Po maliny, odznelo mi v hlave.

„ Bojíš sa ma?“ nepotreboval odpovedať. Nemožno mi ťa neľúbiť, odznelo mi zrazu v hlave. Ktože to tam spí.. budú si to spievať tí čo ma tú nájdu? Ktože to tam spí, mŕtvy či živý...

Začal mi dvíhať sukňu, mliaždil ma svojím telom, nič na tom nemenilo, že mám ruky voľné. Rebrá som mala len vystrihnuté s papiera. Ani zápalky sa tisli k sebe. Roztrhal mi tie drahé pančušky so srdiečkami. Roztrhal mi tie obľúbené nohavičky. Roztrhal mi tú predstavu o tom, že láska vie byť tichá. Vedela som, že toto ticho si budem pamätať.

„ Ty špina!“ zrúkol keď som ho uhryzla a vzápätí mi vypálil facku. Bola som si celkom istá, že mi praskol zub. A že sem, už nikto nepríde.

Na chvíľu som rozmýšľala aké by to bolo keby sme sa mohli milovať namiesto tohto. Možno by sa v mojom bruchu nenafukovala tá obrovská veľryba a jeho chápadlá by ma toľko neodierali. Bol to len okamih, kým sa zmením na jeho samičku, len okamih kým do mňa zapustí korene. Predstavovala som si, ako do podchodu nahrnie skupinka ľudí z trolejbusu, a ja sa znova nadýchnem.

Svet sa nechcel zastaviť. On sa nechcel zastaviť. Ja som bola na pokraji vypnutia. Bože, ak si, prosím vypni ten spínač na mojom tele.

Boh nie je. Neexistuje. Alebo je mŕtvy. Alebo ma nemá rád. Ináč by ma nenechal prežiť. Ako som kráčala hore schodmi. Špinavá, dotrhaná, odchýlili sa dvere na poschodí podomnou, vystrčil sa mladý Kórejec, podal mi lístok a rýchlo znova zabuchol dvere. Lístok som ako vtáča vložila do vrecka.

V byte bolo ticho. Iné ako v podchode. Moje ticho som mala rada, aj keď teraz sa už všetky tichá budú podobať tomu dnešnému. Na stolíku som mala položenú knihu čo mi doniesol Marek na prednášku. Otvorila som ju a hneď na prvej strane bolo ceruzkou napísané: Láska už nie je v móde. Zabili ju básnici. Napísali toho o nej toľko, že ľudia už v lásku neveria. Neprekvapuje ma to. Pravá láska totiž trpí a mlčky znáša utrpenie. Znenávidela som Oscara Wilda. Znenávidela som Mareka. Zavolala som mu. Chcela som mu vynadať aký je to hajzel, že mi nevie povedať, že ma má rád. Nezdvihol.

Na hnev aj smútok som bola sama. Prechádzala som sa po izbe, srdce mi bilo ako brucho kontrabasistu, vzduch sa mi zrážal v hrdle na špendlíky. Vletela som do kuchyne a začala vyhadzovať z linky poháre, taniere, všetko čo mi prišlo pod ruku.  Ktosi mi zaklopal na dvere.

„ Čo chcete?!“ vyštekla som na Kórejku. Potichučky sa ma opýtala.

„ Nemáte požičať vajíčko? Pečiem koláč.“ Vošla som do izby, kde som do kresla hodila kabelku. Vytiahla som z nej černice.

„ Nech sa páči.“

„ Slečna musíte tlačiť silnejšie ináč to nepôjde!“ kričala na mňa sestrička. Koľko kriku som už vyliala na tú chlórovú podlahu. Nič nepomáhalo. Nevládala som.

„ Sestra, podajte mi nožnice, nastrihneme ju.“ Zacítila som ostré štípanie. Horúčava. Plač. Nie môj. Je tu.

Postieľka v rohu. Je to chlapec. Prenikavý strach z toho čo všetko bude mať zo svojho otca. Nekojím. Nemohla som. Mlieko odsávam a vylievam. Kupujem drahý sunar, nadávam, matka mi nadáva, ale je mi to v skutočnosti jedno.

Do nemocnice prišiel aj Marek. Doniesol kvety. Vie ako ich neznášam.

Naklonil sa nad postieľku.

„ Koho je?“ miliónty krát.

„ Nepoviem ti to.“

„ Prečo?“

„ Nie je to tvoja vec.“

„ Je Michalove, však?“ Kataklizma, výkrik v hlave.

„ Prestaň s tým.“ Odvrkla som a kvety šmarila do koša. Posadila som sa na posteľ. Spolubývajúca sa nenápadne odplichtila von.

„ Čo chceš teraz robiť? To na to budeš sama, hej? Prečo by ten smrad nemohol prijať zodpovednosť, však má peňazí ako maku!“

„ Aký si zrazu výrečný. Čo ťa serie?!“

„ Nič ma neserie..“ znervóznel a začal sa hrať s retiazkou na žalúziách.

„ To že mám decko, alebo to že som sa s dakým vyspala?“

„ Je mi jedno s kým sa vláčiš.“ Vedela som to. Vybral z koša kyticu a oprášil ju. Posadil sa ku mne na posteľ.

„ Myslel som si, že tieto máš rada.“ Zašomral.

„ Nemám rada kvety mimo záhradu.“ Privoňal k nim.

„ Ale keď, tieto sú malinové.“ Rozrevala som sa. Ako decko. A on sa ma dotkol. Za ruku. A potom ma objal. Rukami som si zakrývala tvár, nemusela som nič robiť.