Slnečnice.

slnečnice sú príliš chamtivé

aby im stačilo hocičo vlastné.

natáčajú svoje rovné hlávky

a bdejú,

siaknu

            všetko teplo

priamo do seba.

ich lupene,

krehké kyselinové pazúriky cupitajú po obryse

tienia

a kŕmia sa

nie,

slnečnice nemajú mať mená

dojem vedomia.

prefíkane driemu na prahoch

a otočené na východ

                                   striehnu

zo svojho najčiernejšieho jadra kŕmia márnivcov,

a tí

veria, veria !

veria, že hlava slnečnice vie zachrániť!

pre zatiaľ

   mi kvitnú iba dve.

no pod spánkom sa množia na tisíce,

svojimi okruhmi ma rozkladjú na túžbu po skapatí.

skapať,

skapať

skapať

skapaťskapaťskapaťskapaťskapaťskapaťskapať

ako zver.

pod ich dohľadom len rezať, a sekať, členkami čeriť vietor

čeriť letorosty

čeriť vodou kruhy

krúžiť

žiť

a nemátať.

a aj tak, sú ich plné záhrady,

a v rozohriatom betóne sa lesknú draho

a na čele zástupov tienia piedestále

a..

a... etcetera

nie, slnečnice nie sú žiarivé

zvierajú v sebe teplo

a potom po prsiami lepia vzduch

na asfalt.