Dvaja.

našla by som taký kútik,

kde by nás skrotených nik nezbadal.

tam by sme mohli lasičkovať

      celý večer,

potom neskôr,

na záverečnej

by sme sa utiahli pod stolom,

a s posledným odchodom

počítali žuvačky namiesto medvedíc.

prsty premenené na vrkoče

a na raňajky ,potajomky z výčapu ,

veľkú vínnu karafu.

klamali by sme každú vranu,

a pravdu šepkali v letku,

potíšku si pípali

ako vtáčence v studenom hniezde

kým sa lístie rozohreje. 

Free to love

odvtedy

               -každý utorok-

ma asfaltka pod mojím krokom íska dažďom.

pamätá si,

že utorky v lastovičkovej sukni sú

naše.

a vlastne je to dobrý pocit,

vedomie, že po mne na jeho krku ostal malý červený ostrov,

cajch kvalitného strelca!

všetko mi to lichotí.

myslím: Rozhýbme svet!

no tentokrát bez piva,

nech nie sme nestáli.

Stošesťdesiattri centimetrov a hnedé oči.

v labyrinte tvojich hlasov som si našla cestu,

potom si ušiel poza kandelábre tam kde to nepoznám,

potom som ťa chcela vôňou bačaty vytlačiť

nechať ho, nech ťa pominie -

                                                 no ty nie!

zastala ozvena

a ja som

bez mena

musela vidieť tvoju tvár ešte raz

z vlasov si ťa vyháňať

aj tak ťa zostalo

viac

viac

než si chcel.

v labyrinte tvojich hlasov,

srdce na konfety zasnežilo na  niekoľko hodín celý Dunaj.

ráno som bola celkom plná

až po krajíček zo mňa písmená padali

a verila som

že svet zastavil.

ešte stále mi

gombík za gombíkom

   chýbaš.

ešte stále cítim ako púšťaš moje ruky

ešte stále

stále

si musím pripomínať,

že koniec bol iba klišé

výdych medzi okamihom kým si si obul topánky

a odvzdušnil dvere.

chodníky sú zrazu

kárované košele čo nosíš,

prechody pyžamové nohavice,

a električkové trate strnulé ramená čo ma presviedčali.

pod bradou, si ma ako pĺšika v machu skryl pred ďažďom

aj keď ťa klepalo

ding-dong, ding-dong

ako šialené tepalo

a moje iba

vydýchlo

nie sme na splátky, kto nás vymení?