Prestala som veriť na čudné veci.

LETO

Dvere na sprche na Sylviu vyplazovali jazyk. Niekto do nich totiž spravil dieru a tak ich vždy musela zapchať ponožkou, alebo nohavičkami. Dvere by totiž nemali mať oči.

Tie Alicine mátoživo hľadali okuliare. Dýchla do nich a malá miestnosť bola plná mlieka. A to si vždy hovorí, že si na to už dá pozor.

Na malom balkóne, čo im vlastne ani nepatril, jej duša chrčala hrdzou, akoby sa zabudla zapínať. Zmena neprichádzala ani keď poskakovala, alebo pretláčala do koberca kĺby na palcoch v márnivej snahe dostať zo seba emóciu.

Z kohútika v izbe kvapkala voda. Neón skučal. Na poschodí sa ozývalo pravidelné klopanie hojdacieho kresla.

„ Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“ Povedala do prázdnej izby. Zrazu si všimla, že hrebeň je plný chuchvalcov vlasov. Strčila doňho a drevená rúčka podpichla zvukomalebnosť kachličiek.

„ Opadala som ako stromy. Kto ma zhrnie?“ Klop, klop, klop, člup, zzzzzz, klop, klop, klop, klop, klop...

-

„ Bola som rozhodnutá, že už pôjdem spať:“

„ O takýchto veciach nerozhoduješ.“ Vypliešťala sa žena v zrkadle a perami obkresľovala Sylviino obočie.

„ Od dnes sa rozhodujem.“

„ Rob ako chceš. Aj tak ti to nevydrží.“ Cvakla zubami a Sylviine uši odpadli do čajového pohárika.

„ Nemám rada sladký čaj.“ Skonštatovala a čakala na reakciu ženy oproti.

„Tak sa nauč počúvať ľudí Sylvi.“ Fľochla na ňu a s dramatickým gestom odkráčala do strany.

-

Našla balenie žiletiek po Petrovi. Spomenula si, ako sedávali v starej vani na vrakovisku a dohadovali sa akej farby budú mať v kúpeľni obkladačky. Obhadzovali sa plechovkami od piva, ktoré tam nechávali po víkende decká z internátov.  Zostalo po ňom ticho, klavír zapadol prachom a zubnú kefku ani po niekoľkých XY nebola schopná vyhodiť. Dúfala , že si spomenie, že ju zabudol.  Vráti sa a všetko to zvieranie zastaví.

Všetky črepiny  zhrnula do veľkého plastikového vreca a odniesla na vrakovisko kde sa spoznali. Posadila sa na starú pneumatiku. Všade penil moč. Pozrela sa doprava na prázdnu priehlbinu vedľa  ryšavého boilera. Odniesli ju. Ktovie kam.

Miesto, ako tieto, vždy vzdychali plastom. Zem bola veľké zrkadlo, na ktorej tancovali nohavičky a stehná márniviek. Čo by sa stalo keby sa Sylvia vyzula ?

„ Som rada, že si prišla, dlho som ťa nevidela.“ Privítala priateľku Sylvia. Renáta si ju supovito prezerala

„Tiež. Tiež. Dala by som si kávu.“ Vyštekla na čašníčku, ktorá zakorčuľovala podnosom na dlani.

„ Dva krát. S mliekom.“ O niečo vľúdnejšie zapípala Renáta.

„ Ako pokračuješ s prácou?“ Vybrala z tašky lesklý rúž na pery.

„ Snažím sa. Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“

„ Mne sa stále snívajú nejaké kraviny. Minule, že som prala uteráky s babičkou. Netreba sa nad tým ani zamýšľať.“

„Tak trošku sa v tom strácam.. nerozlišujem to..“ šťukla zapaľovačom. Cigareta zaprskala. Vzduch zmliečnel.

„ Z toho si nič nerob. Podľa mňa to ani ten chlapík tak celkom nechápe. Ale ľudia to zožerú. Veľká avantgarda !“

„ Nemyslela som divadlo..“ Sylviine zorničky sa rozšírili. Potiahla si rolák vyššie.

„ Posledne, keď som ťa videla, mala si iné vlasy.“ Skonštatovala a odložila rúž do kabelky.

„ Jeseň..“

JESEŇ

-

„ Myslela som si, že všetko zmením. Celý svet.“ Sucho skonštatovala Sylvia.

„ A čo si čakala?“ zahuhlala zo zrkadla, s ústami plnými  čokoládových šišiek.

„ Ani neviem. Písali to v tej knihe.“

„ Tam toho dnes napíšu.“

„ Nie je to naivné?“ Pozrela sa na ženu za sklom.

„ Nie je naivné myslieť si, že som časťou teba len preto, že ma vidíš v zrkadle?“

„Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“

„ Vymysli niečo nové, nebaví ma pozerať sa na túto zvráskavenú izbu.“ Oklepala si práškový cukor z brady.

-

Prišiel ku mne a vytiahol mi z temena hustý prameň vlasov. Položil na stôl a potom mi do úst strčil ruku akoby tam vždy patrila.

Za hrsť! Ako lentilky ! Vysypal ich pred seba.

Všetky som prišila.

Na zimu nesmú byť svetre plantavé. Musíš sa zapnúť až ku krku.

Stála nad umývadlom a rukami si prechádzala od korienkov až ku koncom. Kefa sa nadychovala ako para nad hrncom. Po zemi bola kopa ďalších. Červených. Bielych, hnedých, čiernych. Zhasla neón. Kohútik dobiedzal. Prešla po chodbe. Cítila ich pod nohami.

Vybrala zo skrine krabicu. Dnu. Všetky dnu. Až po vrch.

Do rána jej tvár lemovali také, ako si ich pamätala Renáta.

Pod plachtou našla slizkú gumenú napodobeninu človeka. Ochabnuto sa šmýkala po zemi. Maslová, na tenko. Ako keď nie sú peniaze. Zložila ju do ďalšej krabice a postavila ich ku skrini. Otvorila okno a vyhodila z neho topánky priamo na ulicu.

Čas sa zmenil na noc, iné z neho nevnímala.

Renáta jej pochválila vlasy. Vraj to má takto lepšie. Pýtala sa na značku peelingu čo používa.

„ Pozri sa doma kto to vyrába. Je to geniálne!“ Prechádzala jej po  predlaktí a užasnuto ani nemrkala.

„ Jasne.“ Zamumlala jej na to.

„Dnes som videla Petra. Kupoval zmrzlinu nejakému dievčaťu.“ Sylvia pustila na zem šálku s kávou. Mladučká čašníčka, ktorá sa jej z ničoho nič vyskytla za chrbtom len zašvitorila.

„ To nič zlatíčko. Črepy nosia šťastie.“ Renátino obočie sa zazubilo.

„ Bola si s ním?“ Strkala do uhnaného zvieraťa otázkou.

„ Ešte je skoro.“ Klapla prstami po stole. Vzduch bol čistý. Tak si zapálila.

ZIMA

-

Sylvia zatvárala ďalšie krabice a zasúvala ich nohou do kúta k ostatným. Čiernou fixkou na nich bolo napísané len vnútro.

„ Toto nevyzeralo príjemne.“ Ozvalo sa od zrkadla opretého o stoličku.

„ Na to, že nie si skutočná, máš odhad dobrý.“ Rozkašlala sa a z hrdla jej vyliezla posledná boliestka, plná krvi a žilnatá. Schmatla kus mäsa do ruky a šmarila ho do kúta.

„ A čo ťa utvrdzuje v tom, že nie som ?“ Zasmiala sa. Sylvia sa načiahla k zrkadlu a rukou narazila na sklo.

„ Nedotknem sa ťa. Nie si.“ Vydýchla a unavená spadla na zem.

„ Podľa teba telo je podmienkou života ? Viem o prípadoch kedy to neplatí.“ Vľúdne sa usmiala  a odišla. Videla ako sa zmenšuje, kým z nej nebola bodka, a potom nič.

-

Miestnosť sa začínala ozývať teplom a bublotaním, ktoré vystupovalo v hustých návaloch pary zo Sylviiných predlaktí. Posteľ ju kŕčovito oblievala nehybnosťou a na okenných tabulách sa začali zjavovať malé praskliny a kvapky rosy. Telo si opatrne vyniesla z postele. Cítila ako sa jej pod nohami roztápa podlaha, čakala ako každou chvíľou prídu klopať susedia.

Zobrala žiletky čo po ňom zostali položené na umývadle, a zrazu sa všade vsiaklo dýchanie ozveny. Zápästie položila nad vaňu, rýchlo zátkou zaistila odtok,  a zniesla sa popri nej na zem.

Uvedomila si, ako hlúpo dúfa, že sa po ne zastaví. Žena v zrkadla mala ruky založené na prsiach a krútila hlavou.

„ Teraz som ja tá viac živá. Pozri sa na seba!“ Sylvia si oprela hlavu o obkladačky a vydychovala.  Vzduch začínal byť čistejší. Namiesto rosy, začalo pršať. Do rána, bola vaňa plná.

Oblohou preletelo telo bez krídel. Zastalo tesne pred oknami a z očí sa ešte poslednýkrát vylialo nenásilné zbohom. Všetci o tom hovorili. Ženy nosili v igelitkách hlavy, ktoré potom zabúdali na lavičkách detských ihrísk a tak sa o tom postupne dozvedelo celé mesto.

Ženy ľútostivo hladkali Sylviu pohľadmi. Suseda jej ráno doniesla na plechu detské dupačky.

„ Odlož si na horšie časy srdiečko!“ a potom šla vyniesť smeti. Hlava v igelitke si ju premeriavala a opakovala:

„On už nepríde!“

„Nemala by si s tým ísť k doktorovi? Zápal stredného ucha nie je sranda.“ Kričala na ňu Renáta cez stolík.

„ Doma mám kvapky.“ Šepkala jej Sylvia a stále si stláčala sluchy.

„ Je tu hluk, nepôjdeme ?“ Renáta prebehla pohľadom prázdnu kaviareň. Prehrabala kabelku a vytiahla z nej kúsok papiera, na ktorý napísala meno a číslo. Posunula jej ho po stole.

„ Takého doktora nepotrebujem.“ Stolička vykríkla do skla a Sylvia za sebou nechávala stĺpiky očí. Renáta zobrala papierik a vyfúkla jej trochu dymu na cestu.

-

Sylvia cítila ako sa jej tá para obmotáva celú cestu okolo členkov. Telefón každú chvíľu zobúdzal ticho. Hmla guľatila rohy, a skrývala do seba jej nábytok. Mále svetlo v miestnosti vychádzalo zo zrkadla. Žena v ňom sedela v tureckom sede a pozerala sa na Sylviu.

„ Čo je ?“ Vytlačila zo seba otázku.

„ Čakám.“ Odpovedal jej stroho a ďalej ju sledovala. Na Sylviu padala hustá hmla. Cítila, že má myseľ ťarchavú, akoby ju zvierali predpôrodné kŕče. Akoby sa chystala porodiť smrť, čo tu po sebe nechal Peter. Z krabíc v rohu sa ozývalo silné praskanie a výkriky. Počula šepot a videla husté kŕdle peria vyletovať z perín. Veľký alabaster jej sadol na hruď a stlačil ju ostňami čo v sebe nechcela privoliť. S presnosťou povrazu stisol jej očné jamky, a nad izbu natiahol markízu ťažkú a lepkavú ako asfalt. 

-

Mikrobus sa chystal nabrať do seba vodu ako vedierko dievčatka čo sa kedysi hrávalo so Sylviou na dvore, keď boli ešte deti.

„ Nesmieš sa báť. Musíš sa nadýchnuť. Potom to vraj nebolí.“ Spomenula si. Okolo bolo ticho. Nikto nekričal. Všetci pustili svoje veci, nepotrebovali ich strážiť, voda ich aj tak zrovnoprávni na tak čistých ako bývali.

„Len sa nebáť.“ Otvorila ústa a chystala sa nabrať do seba ako vedierko. V ruke ešte stisla Petrovu zubnú kefku a potom ju vyhodila von oknom.

Po nejakej dobe sa zrazu ozvalo narazenie nohy na podlahu. Niekto chytil Sylviinu ruku, z veľkej výšky, ako by bola na povrázku. Jedným trhnutím  sa rozsypala po podlahe ako vrecko sklenených guličiek. Posledné čo videla, bolo viečko krabice a jej dlane, ktoré ju tlačili do rohu izby. Zrkadlo bolo prázdne, tmavé. Alabaster spokojne sedel nad skriňou. Spoza okna sa ozýval štebot vtákov. Prišla jar.

JAR

Svet sa skryl do vlčích makov. Krajina je bodkovaná. Do rána možno oslepne.

Čítačka v Jazz Klube 12

Vážení priatelia,
týmto vás chcem oficiálne pozvať na svoju prvú čítačku, ktorá sa uskutoční v Jazz Klube 12 v Banskej Bystrici, 15.11.2012 o 20:00. budem veľmi rada keď si nájdete čas a prídete si vypočuť niečo z mojich veršov a možno aj prózy.
Veľmi sa na vás teším
I.F.Kobjelska 

https://www.facebook.com/events/465885573459314/

Konečná / Len tak.

Milana našli mŕtveho. V jeho byte na Patrónke. Obesil sa. Len tak.

Zazvonil mi telefón. Povedali mi to, len tak.

„ Milan sa obesil.“

Kde?

„ Vo svojom byte.“

Kedy?

„ Našli ho dnes ráno. Baba čo mu chodí upratovať.“

Prečo?

„ Ževraj od neho tá rajda odišla.“

A svet šiel ďalej. Len tak. A večer napadol sneh.

Na ušiach som mala slúchatká, ale hudba mi nehrala. Držala som knihu. Po pleci ma poklepal revízor „ Kontrola cestovných lístkov.“ Potom som asi odpadla, lebo neviem čo sa dialo ďalej.

V utorok som sa vybrala k Dunaju. Prechádzala som sa pomedzi páriky, deti, cyklistov. Rozmýšľala. Nikdy sme tu spolu neboli. Dlho sme sa nevideli. Dlho sme sa nenávideli a aj napriek tomu zomrel. Niektoré veci sú asi ľuďom v takýchto záležitostiach jedno. Sadla som si na múrik a prehodila nohy na opačnú stranu nad vodu. Sedela som tam dlho. Ľudia sa vystriedali, aj slnko a počasie. Zazvonil mi telefón.

„ Tá jeho rajda sa hodila pod vlak.“

Prosím?

„ Vážne. Je v nemocnici.“

Ako je na tom?

„ Neviem. Keď zistím zavolám.“ A potom položila. Prvý krát v histórii svojich samovrážd som nemala chuť zomrieť.

Keď som sa vrátila do bytu Simona si balila veci a hovorila niečo o pokazenej zámke v kúpeľni. Vošla som dnu. Na umývadle ležal jej holiaci strojček. Chytila som ho a pretiahla po zápästí. Šesťkrát. Celé predlaktie. Simona skríkla. Našla ma na zemi.

„ ... si podrezala žily.“

„ To kvôli Milanovi, však?“

„ Asi hej.“

„ Už sa prebrala?“

„ Ešte nie. Vraj kričala. Blúzni.“ Nech odídu. Aj tak oči neotvorím. Neotvorím. Nech ma tu pumpujú naveky.

„ Prečo ste chceli spáchať samovraždu?“

Nechcela som spáchať samovraždu.

„ Podrezali ste si žili za prítomnosti vašej  spolubývajúcej.“

Nie.

„ Prečo mi klamete?“

Neklamem.

„ Chceli ste na seba upútať pozornosť?“

Nie.

„ Chceli ste sa zabiť?“

Nie.

„ A čo ste teda chceli.“

Porozprávať sa.

„ S kým?“

To je jedno.

„ Keď so mnou nebudete komunikovať nemám vám ako pomôcť.“

Viem.

„ Vy nechcete, aby som vám pomohol?“

Neviem.

„ Ach... Ako sa dnes cítite.“

Nijak.

„ Nemôžete sa cítiť nijak. Nejako sa cítiť musíte.“

Nemusím.

Matka plače. Otec plače.

„ Prečo si nám to urobila ?“ nič som vám neurobila.

„ Je to naša vina! Mali sme na ňu dávať väčší pozor!“

„ Je dospelá. Vie sa o seba postarať.“ Zafrfle otec. Utiera si sopeľ. Viem sa postarať.

„ ... prečo sa s nami nerozprávaš? Prečo nám nič nepovieš?“ nemám čo.

„ Nechaj ju.“ Postaví sa a ide preč. Ona stále reve. Lezú mi na nervy. Zavriem oči. Počujem kroky.

„ Ona zaspala?“ pýta sa otec.

„ Doktor hovoril, že je pod silnými liekmi.“ Už šepkajú.

„ Prečo je na liekoch, však nie je blázon!“ nie som.

„ Neje. A nerozpráva.“ Plač. Plač, plač, plač, plač. Ktovie aké to je.

Papiere. Šnúrky do topánok. Dovidenia.

Vystúpila som na Patrónke. Pozerala som do tých okien. Svieti sa tam.

Zaklopala som.

Dobrý deň, ja som prišla za Milanom.

„Tu Milan nebýva.“

Ja viem. On tu len zomrel. Chcela som sa porozprávať.

„ Slečna ste v poriadku?“ opýtal sa ma muž.

Nie.

„ Mám niekomu zavolať?“

Asi nie. Ale mohla by som sa s ním porozprávať?

Zatvoril dvere. Počula som ho ako rýchlo dýcha. Pozeral do kukátka a čakal čo urobím. Sadla som si na schody. Hodina a trištvrte. Otvoril.

„ Ste bláznivá?“

Neviem.

„ Kto bol Milan?“

Býval tu a potom sa tu obesil.

„ Nemám vážne nikoho zavolať?“

Ja vám nič neurobím. Môžete mi aj ruky zaviazať keď chcete. Nechám sa. Len ma nechajte sa s ním porozprávať.

„ Asi som sa zbláznil.“ Otvoril dvere dokorán, pomohol mi vstať a pustil ma dnu.

Aj ja si to niekedy myslím.

Prešla som všetkými izbami. Sadla som si do obývačky.

Nie je tu. Čo myslíte, kde ho mám hľadať?

Pozeral na mňa bezprízorne.

„ Na cintoríne?“

Čo by tam robil?

„ A nečaká vás niekde on ?“

Ďakujem.

Postavila som sa na odchod.

„ Nechcete čaj, alebo kávu?“

Asi nie.

„ Je mi ľúto vášho priateľa.“

My sme neboli priatelia. Ja som ho nenávidela a on neviem.

„ Tak potom mi je ľúto toto..“ zostal stáť s rukami vo vreckách.

„ Určite nemám nikoho zavolať ?“ pokývala som hlavou.

Idem. Môžem ešte niekedy prísť ?

„ Za Milanom?“

Nie. Za vami.

„ Rozmyslím si.“

Dobre.

Sedela som mu na okenici. Po Milanovi nebolo ani stopy. Po ňom tiež nie. Vošla  som do kuchyne. V rúre sa piekol koláč. Čupla som si a sledovala som ako kôrka na vrchu tmavne keď zaštrngotali kľúče vo dverách. Vošiel a tesne z rúk mu vypadol veľký melón. Rozprskol sa na celú kuchyňu. Začal nadávať hodil tašky na stôl a odišiel nadávať do chodby kde si dokladal kabát. Zobrala som si vidličku a sadla na zem k melónu. Keď vošiel podala som mu druhú. Rozosmial sa. Sedeli sme tam a jedli melón.

Nikto neplače. Všetci sú spokojní. A ja mám to veľké brucho. A zvoním po celom byte životom. Matka do telefónu stále dookola

„ A veľa vody. A nenaťahuj sa.“ A on ma drží a spieva mi. Zvoním.

Ja, taká mŕtva, zvoním.

Potom prišla biela. Poradia sa trocha pokazili. Nevadilo mi to. Líca červené, telo biele, šaty biele. Čisté. Rázcestie z môjho predlaktia mizlo. Po byte bola kopa zvonenia. Všade. Celé sa to dialo len tak.

Som tehotná.

Len tak.

„ Vezmeš si ma ?“

Len tak.

Kuchyňa. Žehlenie. Dospelá. Dospela.

Len tak.

Skryla som sa do skrine. Zaliezla som za kabáty a posadila som sa na obliečky a plachty poskladané do štvorcov. Do telefónu na mňa kričala Jeho matka.

„ Neprídete. Nemáš ma rada. Nemám ťa rada. Neviem čo sa deje. Netrápi vás, nepoviete, neukážete, ne ne ne ne ne...“ a dookola.

Prišiel. Kričal po byte.

„ Viem, že si tu.“ Nepoviem ti.

Našiel ma. Vliezol ku mne. Bolo nám tam úzko. Ako v slúchatku.

Kričala, hovorím.

„ Viem.“

Volala ti ?

„ Volala.“

Klamem?

„ Neklameš.“

Nemám ju rada?

„ Nemáš. Ale preto, že ona nemá rada teba. Ináč by si ju mala.“

Mala.. zopakovala som. Do skrine vošla modrooká. Po ňom.

„ Vedela som, že tu budete.“

Sme. Povedala som.

„ Zase kričala?“

„ Áno.“

„ Po mame?“

„ Áno.“

„ Nemám ju rada.“

Nemá ma rada lebo ona ju nemá rada. Povedala som. Chytili ma. Jeden za jednu a jedna za druhú. Začali spievať. Pridala som sa.

Modrooká zbierala na dvore do košíka jablká. Dovolili jej. A ja som štrikovala. Minuli sa nám svetre. Modrooká vyrástla. Jeho boli deravé. Všade bolo veľa listov. Veľa jesene.

Míňajú sa mi slová.

Som taká istá. Prišiel ku mne. Pobozkal.

„ Milujem ťa.“ Vraj. Len tak.

Som šťastná.

„ Vidím“

Dnes tu bol.

„ Kto?“

Milan.

Zostalo ticho. Jablká sa vysypali. Obaja sa báli. Tak trochu aj ja.

„ Nemám niekomu zavolať?“ tak ako vtedy.

Nikomu.

„ Určite?“

Určite.

V utorok som sa šla prejsť ku Dunaju. Prechádzala som sa po promenáde. Ktosi to tak nazval. Všetko sa tam už vystriedalo. Prehodila som nohy cez múrik. Nad vodu.

Vošla som do bytu. Nikde nebol nikto. Pobalila som veci. Na víkend k Jeho matke. K tej čo nemá rada. Rozmýšľala som. Keď bude modrooká matkou, aj ona nebude mať rada čiusi matku? Rozmýšľala som. Keby začnem zvoniť, možno ma bude mať rada.

Vošla som do kúpeľne. Nikto ma nenájde. Čo sa ma opýtajú tento krát ?

„ Chceli ste sa zabiť?“

Nie.

„ Chceli ste na seba upútať pozornosť?“

Nie.

„ Spadli ste do stereotypu?“

Nie.

„ Ste nešťastná?“

Nie.

„ Tak prečo ste to urobili?“

Len tak.

„ Len tak ?“

Len tak.

„ A to vám bolo na čo dobré ?“

Na nič.

„ Tak prečo ste to urobili?“

Len tak.

A modrooká by neplakala ani Jeho tvár by neplakala. Obaja by sa hnevali, že mali v skrini urobiť miesto. A že mali povedať Jeho matke, že ju nemajú radi, lebo ju nemajú radi, a to za to, že ona nemá rada mňa. A potom by sa to nebolo stalo. Ale neplakali by. A mne by dali lieky a spala by som.

Zahraj mi, zapískaj !

Lenke sa zamanulo Hamelinu. Tak ako mne pred rokmi. Zahrnula ho do svojej osobnej mekky poznaní, a bolo len otázkou času, kedy sa z neho stane bolestivé memento na časy dávne a minulé.

Mňa už Hamelin prebolel. Prvý krát som si naň spomenula pred mesiacom. Na novom poschodí sa odrážala ozvena píšťalky. Spomenula som si, ako som Agnes hodila pod kolesá favoritky.

Všetko sa to začalo v sprche.

V kúpeľni.

Pri vode. Ak si budem môcť nabudúce vybrať, tak to ukončím vo vode. Vždy mi priniesla najlepšie nápady.

Minule som sedela s bratom na káve. Zobrala som ho len tak do mesta, nechcela som sedieť doma a všetky moje kamarátky chceli.

alebo sa vydávali,

alebo rojčili,

alebo dojčili,

alebo robili všetko tieto aktivity neprimerané ich veku, sociálnemu zabezpečeniu a hlavne vedomostiam,

alebo,

alebo,

alebo,

alebo alebo alebo alebo a tri bodky.

On má desať ja dvadsaťdva. Všetci si mysleli, že je môj syn. Aj ja si to niekedy myslím. Aj on si to niekedy myslí. Niekedy sa z toho teším a niekedy neviem.

Niekedy sa pristihnem pri tom ako pragmaticky rozhodujem nad ratanovým nábytkom do verandy. Vždy sa potom zháčim.

A rýchlo! Rýchlo rýchlo !

Na pohárik vína, kávu, alebo v podstate hocičo živé.

Aj dnes. Chcela som piecť jablčník. A tak som si obliekla šatočky a rýchlo rýchlo preč. Preč od domácich úloh zo slovenčiny, od kriku, od pohlavkov, od nervózneho pobehovania po byte, od nosa, z ktorého sa vždy nakoniec pustí krv, od monológov, od plaču, od ospravedlňovania. Algoritmus výchovy nám nie vždy vychádzal. Mrzelo ma, že sa na ňom učím. Že sa mýlim, že som ešte taká hlúpa.

Ako sme tam tak sedeli všetci ma odsudzovali. Tak divne. Tak ako to ľudia vedia. Nalepili nás nálepkou nezodpovedná matka, úbohé dieťa.

Bral mi pohár s kávou. Viem, že nesmie piť kávu. Ale keď mu ju dám, bude ma mať rád. Radšej ako ostatných. Tak som ho nechala.

Položil si ruky na stôl, obočie stiahol do uzla. Čakala som otázku.

„ Chýba ti niekedy tvoj zajačik?“ neviem ako sa rozpráva pred deťmi o smrti. Netuším.

„ Mne chýba, myslím naňho.“ Skonštatoval.

„ Nemaj hlúpe otázky.“ Odsekla som.

Neviem. Neviem ako sa rozpráva pred deťmi o smrti. Učili ma, že plakať sa smie len kým auto s mŕtvym nezíde dole pod kopec, a ľudia neprídu potriasať rukami. Potom nad tanierom sa už treba usmievať a nechať ho zomretého.

Kúsok od toho miesta, kde zastáva auto s rakvou, bývame. Možno na tom dačo bude, že nám všetci ten plač nechávajú pred domom.

No aj tak, neviem ako sa rozpráva pred deťmi o smrti. Pamätám si len, ako sa moja stará mama hodila na rakvu, keď pochovávali jej mamu. A kričala, a všetci plakali, a ona kričala vraj neberte mi ju. Vtedy som jej chcela povedať, že jej ju nik neberie, že odišla sama, ale jedna pani ma chytila za plecia, lebo sa bála, že ta budem utekať. Moja mama ju zdvihla. A chlapi ju držali. A potom hádzali hlinu. Mne nedovolili. Ani k rakve ma nepustili. Nenaučila som sa to, ani to ako hovoriť o smrti. Len formulky. To či bol kar si nepamätám, lebo už sa mi nechcelo pamätať.

„ A na starkého myslíš ?“

Viem tak veľa vecí. Veľmi veľa. Latinsky, francúzsky, nemecky trocha a anglicky poriadne, trochu dejín aj matiku s chémiou si ešte pamätám, veľa knižiek som počítala, ale on sa ma pýta na toto. Keď som mu ako päťročnému vysvetľovala ako funguje sopka, prišlo mi to jednoduchšie. Magma a láva. Tektonické platne. Všetko pochopil. A spokojne to zreferoval mame.

„ Myslím.“ Povedala som. Bolo jednoduchšie hovoriť ako byť ticho.

Ticho.

Vtedy som nahlas plakala. A ľudia si to všimli a potom hovorili ako veľmi som ho mala rada. Od vtedy nehrávam karty, nehovorím vtipy, nechodím ku sliepkam. Len keď sa tomu nedá vyhnúť. To boli také naše veci.

Veľmi nahlas, a potom som spievala, pesničku čo ma stará mama naučila keď som bola malá, a všetci pozrite, ona spieva ! a ja som spievala. Lebo som nevládala plakať. Tam zase brata nepustili. Zostal doma. Lebo nevedel čo to znamená smrť a lebo dnes sa hovorí, že deti na pohreby nepatria.

Ešte pred tým v nemocnici, predposledný krát keď som za ním bola. Pozrel sa na mňa, vraj A ty si ma tu ako našla? povedala som mu, že ja ho vždy nájdem. Naši boli mimo.

Že ma spoznal.

Že sa usmial.

Že zjedol celý jogurt

A že sa s nami rozprával a odpovedal. A celkom. Potom v autobuse som plakala, lebo pri inom pohrebe mi starká povedala, že pred smrťou sa človeku vždy uľaví, že je šťastný a že mu je dobre. A keď som si spomenula vedela som, že toto je ten prípad. Na druhý deň nás nepoznal. A cikal na zem. Ani ja som ho už nepoznala. Na ďalší deň mi zavolali, že zomrel, že si mám pobaliť čierne veci a ísť domov. Vtedy som Milana a Matúša prosila nech nezomierajú skôr ako ja. Dnes im už žiadne sľuby neverím a ani nedávam. A Milan aj tak zomrel. A ja som plakala. A jemu to bolo jedno. Mne zostal mŕtvy a s inou žije. A vlastne, nech si je mŕtvy.

Brat zrazu vyskočil zo stoličky, nečakal na odpoveď a šiel hľadať na mapu našu rodnú dedinu. Nevedela som ako mu vysvetliť, že ju na nej nenájde, že to je veľmi krátko, a že vtedy tam ešte nikto nebol. Že mapa je stará . Sledovala som ho ako sliedi. Ako ľudia po ňom sliedia a nechala som ich. Nenašiel ju. Po chvíli sa vrátil a usadil sa. Kope vecí neveril. Kopu nechápal. A bolo to celkom normálne. Ja som to tak celkom nemohla. Trochu som mu závidela.

Vždy mi to rozprávala mama. Ja si to tak celkom nepamätám. Ale viem si to predstaviť a takto to vidím. Bola zima. Taká ešte skutočná aj so snehom na kopci za domom kde sa dalo sánkovať aj napriek tomu, že tade jazdili autá. Cestu ešte vtedy neposýpali skalkami a susedoje chlapci si boby voskovali sviečkami a nikto to nepovažoval za divné. Lebo vtedy sme voskovanie chápali tak.

Mama mi rozprávala, že som stála pred domom, maličká, musela som mať menej ako šesť lebo od vtedy si veľa vecí, podstatných vecí, pamätám. Čakám ho. On príde. Donesie mi darčeky. Opakovala som. A chcelo to veľa zaúch a kriku aby som pochopila, že tento muž ma nechce. Odvtedy už nečakám. Veľa ich odišlo. Veľa sa ich nevrátilo. Aj napriek tomu, že som čakala. Aj napriek tomu, že som nečakala.

Lenka povedala Ja viem, že skončím v sračkách. Neskutočných. Ale teraz to neriešim. A tak som si povedala, že ani ja to nebudem. Zase som bola v Hamenile. Zase som visela ponad balkónové zábradlie a spievala si  proč mně buh touhle láskou potrestal, niekto z dolného poschodia mi zakričal, že nemám byť piča, a mám si vážiť , že nejakú mám. Nech je akákoľvek? Nevedela som odpovedať. Lebo vína bolo veľa. Lebo peňazí bolo málo. Tak ho bolo veľa lacného.

Lenka vtedy vravela, teraz som šťastná. A ja som si uvedomila, že je to dávno čo ma ten píšťalkár urobil šťastnou. A tak som to prestala riešiť. Hamelin vyhorel do tla. Ja tiež. Zrazu som mala kopu miesta.

Mama mi povedala, musíš ísť ku rakve. Musíš sa ho chytiť, aby vedel, že sa ho nebojíš. Doma mi sľubovala, že nemusím. Nevedela som či viac chcem, aby prišiel a mohla som mu to povedať, že sa nebojím, alebo toto. Keď kamarátke zomrel ujo bála sa celý  týždeň v noci chodiť po byte. Pamätám si, ako mi hovorila Nech už príde, nech to mám za sebou, ale to čakanie! Čakať. Nevládzem už čakať. A tak som tam šla. A chytila sa tej tvrdej modrastej ruky. Už to nebol on. Podľa mňa to bolo úplne jedno. Bála som sa, že sa bude báť že sa bojím a tak keď som sa večer modlila poprosila som Boha, aby mu povedal, že sa nebojím.

Prešli dva roky. Minule ma bol pozrieť. Hrali sme karty na dvore. Okolo stola behali moriaky ako kedysi. Zavrel z ruky. Ináč nás to nebavilo. A potom mi povedal ten vtip. Že ide to po moste a nepočuť to, čo to je. Slon a myš, lebo majú obuté tenisky. A ja som sa smiala. Lebo ako malej mi to bolo vtipné.

Potknutia cez telo pretekára alebo báseň o noci s prvým Petrom.

To telo.

Hlúpa prerábka od Boha čo sa časom pokazila,

prerástla úlohu nosenia,

presne to telo,

ti zavadzalo, aby sme sa mohli vidieť.

Keď na chvíľu umreli vtáčie nohy krútiace sa ciferníkmi,

v katapultoch namierených od seba,

ako šelmy pred únikom,

sme sa dotýkali.

Ľudia nám vadili v tom dvojmiestnom karavane,

chceli nás cajchovať za všetky zatvorené dvere,

a ty si potom utekal do žien čo som dokázala mať rada.

No

všetky tie Chiméry mi ťa vracali s rozbehom,

aby som ťa mohla skryť pod rameno,

šepkať ti, že netreba

                                  roz

                                        prá

                                              vať,

a ty si mi potom vďačne ukázal vodu v tvojich očiach,

tú ľahkosť, do ktorej som sa zaprisahávala, že ju nikdy nenačriem,

a že keď áno budem musieť odísť

lebo, že to láska nerobieva.

Môj nos,

mandolína ticha čo nám patrilo,

a znamienko na tvojom líci,

moja osobná kazajka bez súradníc,

boli miesta kde sme sa stretávali bruškami prstov.

elektródami ničili všetky epitely, aby sme sa vošli na ten výpredajový gauč

na pozadí Winetua,

kde si mi roztrhol ten jediný opasok

a nohavice,

kde som ti aj tak nedovolila spopolniť moje detstvo,

to posledné čo bolo ešte moje,

aj keď som neverila, že je to len tak.

však cez chodbu bola pekná a poddajná suseda,

a pri tebe

ja

dievčatko

o ktorom si vyhlásil, že sa zaň hanbíš.

Nedala som ti viac ako svoje dlane,

mapy bez dotyku čo odvtedy necítim.

Ráno si zamkol, a ja čiernou kávou preliala černejšiu noc.

Odvtedy sa jej bojím,

no pamätám si, kde odkladáte utierky,

lebo viem ako som im závidela,

že môžu visieť.

Happy yes everyday bejby.

Päť písmen,

obšklbaných krídel,

päť písmen

mi sem tam okamih ľudského hrdla zareže krížom ponad rebrá.

Dnes som si na spánok obliekla to tričko,

jediné čo zostalo

čo som neudusila kartónom a lepiacou páskou do kúta.

Ďaleko nad oblakmi sa lámali hrubé kusy železa,

vo vzduchu bolo namiesto soli veľa ozónu,

no aj tak ma to nasúkalo do decembra.

Do tej dlhej zimy 2011, kedy som zbelenými mihalnicami obťahovala vzory hrnčeka,

čo sa podobal tomu môjmu,

ktorého časťou

som sa oslobodila balkónovým zábradlím.

veď ani my dvaja už nie sme celí

tak na čo by som ho mala držať pokope.

A ešte rok pred tým bola zima viac ako len plášť cudzinca,

čo mi nevie uschnúť na uzimených pleciach.

Jablká v karameli,  tie stožiare amerických výplní,

medoviny a punče čo nás strkali do seba ako marionetky.

Roztúžene som hrýzla do výkladov

                                                          drevených nôr lasičiek,

a pri poslednom som nohám vzala cestu,

aby ma k nemu nesplietla,

lebo hrnčeky mi boli odjakživa blízke.

Záchyty odkvapov, čo malomocným bez spánku ponúkali kávu.

Možno si to vedel rovnako ako ja, a tvoje rameno,

hrejivé kanape,

                          ma zavolalo k tej prietrži slabosti

predavačka sa smiala, lebo som nechcela ukázať prstom,

a tak si kmitol k tomu jedinému čo sa mi nepáčil.

Podala mi uzlíček,

ako matke podávajú ťarchu čo si odnosila.

O niekoľko mesiacov si sa ma opýtal či pri tebe neprespím,

omylom si ma nazval láskou,

a rozosmiali sme strapatosťou podlahu.

Už nikomu nedovolím, aby ma šteklil.

Náš dvojmiestny karavan totiž predali.

Happy yes everyday bejby,

                                             opakujem si nápis z trička,

aby som nezabudla, že to už neplatí,

aby som nezabudla, že je to len dobre, že v noci som vedela povedať

                                                                                                                  nie.

 Pod snami.

takto som si predstavovala

                     tvoju smrť

leskneš sa

vedľa svadobných šiat

ako marcipánová figúrka

čo raz uschne na polici

a predsa

nepredstavovala som si

že láska bude analýza

dedukcia možností

katapult schizofrenika mieriaci priamo k rozhodnutiam

namiesto toho

sa leskneš

som plná blenu

nezrodím život

nezžijem sa s tým čo by mali stehy prerásť novou kožou

svoju smrť som si nikdy nepredstavovala

a už ju poznám dopodrobna

bielu

visiacu

vodnatú

žilnatú

uspatú

plynnom prekrvenú

skutočnú

asi som ťa nikdy nestretla

a predsa

nikdy som si nepredstavovala tvoju smrť

lesknem sa

s váliovou mysľou

spiaca

Tulipány.

vtedy pred palacinkárňou,

      chrchlot chlapa od vedľajšieho stola ma tam vyhnal,

keď si mi oznámil, že

že zámotok jej ženstva už má svoj tep

vtedy sa prievan oprel do našich rázcestí.

Nepočuli sme sa.

Našli ma.

Na zemi.

Odratú do koženky,

lacno a beztvaro

aj vzduch ma dral

a horkastá melasa mi zviazala jazyk

oprela som sa slabo,

ináč by som sa nebála.

Neprežilo ani do pondelka.

Ja som na moste vyhodila kľúče, ktorými som chcela označiť náš prvý byt,

a tiež som zomrela.

Vtedy

prvý krát.

-

V tú januárovú nedeľu,

                                    keď sa to celé začalo,

neviním ťa z toho, že si sa chcela striasť

a očistiť,

sa vykotúľala slnečnicová šťava z predpokladov amerických lacných knižiek,

čo som čítavala.

Už také veci nehovorím.

No zvyknem utekať a v mojich snoch,

mužom vliezajú ženy do členkov a počujem ako

praskajú kĺby a kosti,

vlasy mi tam vypadávajú,

zuby prišívam na svetre,

telá lietajú oblohou,

holubice zomierajú vo vákuu

neviním ťa z toho, že si ho chcela preliať do mňa,

len z toho,

že sa ti podarilo ma na to presvedčiť.

-

Tie červené jarné hlávky,

     čo tak slastne túžim mať v záhradke,

boli záväzok čo nás držal tri roky pri sebe.

Ten štvrtý a piaty bol dobrovoľný,

a asi preto som verila, že som nevinná.

-

Potrebujem, aby si už odišiel.

Aby som mohla spať a konečne nájsť tú putovnú kartotéku svojich hriechov,

vyplieť márnicu od poslednej cibulky čo ma sprevádzala týmto šialenstvom.

Nič už nenapraví veci čo sa udiali medzi nami.

Strecha je poprehýnaná,

zateká nám,

no sem tam aj tak nazriem do toho karavanu, čo už nikomu nepatrí.

Chcela som zasterilizovať zopár spomienok,

no tam vraj patria len čisté veci.

Možno si toto všetko niekedy prečítaš,

možno tá rádioaktivita vytriezvie.

Bola som príliš slabá na to, ako silno som ťa dokázala milovať.

Nože ma zavliekli do aristokracie.

už nad tým nerozmýšľam,

len kombinujem zástrčky s uzlami,

a verím na vodu v ktorej budem krásna.

Tak ako som chcela byť pre teba.

Nič nestačilo.

Sú to recyklácie nožnicového tvaru,

vedieť, že som nepekná.

http://www.thisiscolossal.com/2012/03/bloom-28000-potted-flowers-installed-at-the-massachusetts-mental-health-center/