Potknutia cez telo pretekára alebo báseň
o noci s prvým Petrom.
To telo.
Hlúpa prerábka od
Boha čo sa časom pokazila,
prerástla úlohu
nosenia,
presne to telo,
ti zavadzalo, aby sme
sa mohli vidieť.
Keď na chvíľu umreli
vtáčie nohy krútiace sa ciferníkmi,
v katapultoch
namierených od seba,
ako šelmy pred
únikom,
sme sa dotýkali.
Ľudia nám vadili
v tom dvojmiestnom karavane,
chceli nás cajchovať
za všetky zatvorené dvere,
a ty si potom
utekal do žien čo som dokázala mať rada.
No
všetky tie Chiméry mi
ťa vracali s rozbehom,
aby som ťa mohla
skryť pod rameno,
šepkať ti, že netreba
roz
prá
vať,
a ty si mi potom
vďačne ukázal vodu v tvojich očiach,
tú ľahkosť, do ktorej
som sa zaprisahávala, že ju nikdy nenačriem,
a že keď áno
budem musieť odísť
lebo, že to láska
nerobieva.
Môj nos,
mandolína ticha čo
nám patrilo,
a znamienko na
tvojom líci,
moja osobná kazajka
bez súradníc,
boli miesta kde sme
sa stretávali bruškami prstov.
elektródami ničili
všetky epitely, aby sme sa vošli na ten výpredajový gauč
na pozadí Winetua,
kde si mi roztrhol
ten jediný opasok
a nohavice,
kde som ti aj tak
nedovolila spopolniť moje detstvo,
to posledné čo bolo
ešte moje,
aj keď som neverila,
že je to len tak.
však cez chodbu bola
pekná a poddajná suseda,
a pri tebe
ja
dievčatko
o ktorom si
vyhlásil, že sa zaň hanbíš.
Nedala som ti viac
ako svoje dlane,
mapy bez dotyku čo
odvtedy necítim.
Ráno si zamkol,
a ja čiernou kávou preliala černejšiu noc.
Odvtedy sa jej bojím,
no pamätám si, kde
odkladáte utierky,
lebo viem ako som im
závidela,
že môžu visieť.
Happy yes everyday
bejby.
Päť písmen,
obšklbaných krídel,
päť písmen
mi sem tam okamih ľudského hrdla zareže krížom ponad rebrá.
Dnes som si na spánok obliekla to tričko,
jediné čo zostalo
čo som neudusila kartónom a lepiacou páskou do kúta.
Ďaleko nad oblakmi sa lámali hrubé kusy železa,
vo vzduchu bolo namiesto soli veľa ozónu,
no aj tak ma to nasúkalo do decembra.
Do tej dlhej zimy 2011, kedy som zbelenými mihalnicami
obťahovala vzory hrnčeka,
čo sa podobal tomu môjmu,
ktorého časťou
som sa oslobodila balkónovým zábradlím.
veď ani my dvaja už nie sme celí
tak na čo by som ho mala držať pokope.
A ešte rok pred tým bola zima viac ako len plášť
cudzinca,
čo mi nevie uschnúť na uzimených pleciach.
Jablká v karameli,
tie stožiare amerických výplní,
medoviny a punče čo nás strkali do seba ako marionetky.
Roztúžene som hrýzla do výkladov
drevených nôr lasičiek,
a pri poslednom som nohám vzala cestu,
aby ma k nemu nesplietla,
lebo hrnčeky mi boli odjakživa blízke.
Záchyty odkvapov, čo malomocným bez spánku ponúkali kávu.
Možno si to vedel rovnako ako ja, a tvoje rameno,
hrejivé kanape,
ma zavolalo k tej prietrži slabosti
predavačka sa smiala, lebo som nechcela ukázať prstom,
a tak si kmitol k tomu jedinému čo sa mi nepáčil.
Podala mi uzlíček,
ako matke podávajú ťarchu čo si odnosila.
O niekoľko mesiacov si sa ma opýtal či pri tebe
neprespím,
omylom si ma nazval láskou,
a rozosmiali sme strapatosťou podlahu.
Už nikomu nedovolím, aby ma šteklil.
Náš dvojmiestny karavan totiž predali.
Happy yes everyday
bejby,
opakujem si nápis z trička,
aby som nezabudla, že to už neplatí,
aby som nezabudla, že je to len dobre, že v noci som
vedela povedať
nie.
Pod snami.
takto som si predstavovala
tvoju
smrť
leskneš sa
vedľa svadobných šiat
ako marcipánová figúrka
čo raz uschne na polici
a predsa
nepredstavovala som si
že láska bude analýza
dedukcia možností
katapult schizofrenika mieriaci priamo k rozhodnutiam
namiesto toho
sa leskneš
som plná blenu
nezrodím život
nezžijem sa s tým čo by mali stehy prerásť novou kožou
svoju smrť som si nikdy nepredstavovala
a už ju poznám dopodrobna
bielu
visiacu
vodnatú
žilnatú
uspatú
plynnom prekrvenú
skutočnú
asi som ťa nikdy nestretla
a predsa
nikdy som si nepredstavovala tvoju smrť
lesknem sa
s váliovou mysľou
spiaca
Tulipány.
vtedy pred palacinkárňou,
chrchlot chlapa od vedľajšieho stola ma
tam vyhnal,
keď si mi oznámil, že
že zámotok jej ženstva už má svoj tep
vtedy sa prievan oprel do našich rázcestí.
Nepočuli sme sa.
Našli ma.
Na zemi.
Odratú do koženky,
lacno a beztvaro
aj vzduch ma dral
a horkastá melasa mi zviazala jazyk
oprela som sa slabo,
ináč by som sa nebála.
Neprežilo ani do pondelka.
Ja som na moste vyhodila kľúče, ktorými som chcela označiť
náš prvý byt,
a tiež som zomrela.
Vtedy
prvý krát.
-
V tú januárovú nedeľu,
keď sa to
celé začalo,
neviním ťa z toho, že si sa chcela striasť
a očistiť,
sa vykotúľala slnečnicová šťava z predpokladov amerických
lacných knižiek,
čo som čítavala.
Už také veci nehovorím.
No zvyknem utekať a v mojich snoch,
mužom vliezajú
ženy do členkov a počujem ako
praskajú kĺby
a kosti,
vlasy mi tam
vypadávajú,
zuby prišívam na svetre,
telá lietajú oblohou,
holubice
zomierajú vo vákuu
neviním ťa z toho, že si ho chcela preliať do mňa,
len z toho,
že sa ti podarilo ma na to presvedčiť.
-
Tie červené jarné hlávky,
čo tak slastne túžim mať v záhradke,
boli záväzok čo nás držal tri roky pri sebe.
Ten štvrtý a piaty bol dobrovoľný,
a asi preto som verila, že som nevinná.
-
Potrebujem, aby si už odišiel.
Aby som mohla spať a konečne nájsť tú putovnú kartotéku
svojich hriechov,
vyplieť márnicu od poslednej cibulky čo ma sprevádzala týmto
šialenstvom.
Nič už nenapraví veci čo sa udiali medzi nami.
Strecha je poprehýnaná,
zateká nám,
no sem tam aj tak nazriem do toho karavanu, čo už nikomu
nepatrí.
Chcela som zasterilizovať zopár spomienok,
no tam vraj patria len čisté veci.
Možno si toto všetko niekedy prečítaš,
možno tá rádioaktivita vytriezvie.
Bola som príliš slabá na to, ako silno som ťa dokázala
milovať.
Nože ma zavliekli do aristokracie.
už nad tým nerozmýšľam,
len kombinujem zástrčky s uzlami,
a verím na vodu v ktorej budem krásna.
Tak ako som chcela byť pre teba.
Nič nestačilo.
Sú to recyklácie nožnicového tvaru,
vedieť, že som nepekná.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára