nasťahovala som sa aj sem.
len aby ste vedeli.
to preto, že prišla zima, že potrebujem rozprávať a dobre padne, keď o tom niekto vie.
ktohovie.
možno to aj niekomu pomôže.
a možno sa to aj niekomu bude páčiť.


http://ivanafeketeova.blog.sme.sk/

Žiletky.

často budem hovoriť čo všetko nepoznám

a ak to vadí tak ma nechaj ísť

a zvykni si

prezlečiem sa do hrdla fľaše

lebo

čiasi dlaň ma vlečie do otlakov

a zostáva na mne

budem si ich vyzliekať

pravidelne

medom zbierať na predlaktia krátery

veď

pripomínam útes nad drevinami

veď

tak čisto medzi nami

nie som ani skutočná.

Tak prosím

zvykni si na tie ostria čo do nás budem tlačiť

lebo hrany žiletiek mám všité v kolenách

ináč to neviem

nik tu nie je

len zrkadlom stvorená

a jej tieň čo ma vie vyzliecť do kostí.

http://namesny.blogspot.sk/2012/11/ak-niekam-pride-kobjelska-nebude-to-len.html

Dojmy z 15teho, alebo ako sa čítalo v Jazz klube 12 Jakubovými očami :)

Jakubes ďakujem krásne :)

Kaskády.

dejstvo prvé:

medúzy medzi mojimi žilami sa začali uzliť

opúchať do výkrikov a

behu

husté mlieko zjedlo krivky

                            mesta

za jeho hranicami si nakreslím spád

dunenie peny

čo ma odnesie

mimézis:

korpulentná tma nás drží od seba

zimomriavky v kilometroch

naliate a nariasené do vetra

kataklizma:

november

znova som to urobila

vyliezla som na ružový pitevný stôl

nastrojená

alibistka čo si prezlieka dni podľa románov.

antropológia:

vrakovisko polepené hoblinami

som chcela recyklovať

ktorákoľvek veta od teraz mi vyzobe kus pečene

corpus delicti:

auditórium sa nalialo až po vrch

príďte prosím niekto zabalzamovať moje mimikry

lebo všetko robím dvakrát

textovanie..

Matchwoods.

You broke the cain over my head,

Matchwoods are now, stock in my bed.

I feel it in my lids,

I can escape from you jaws.

And sun is item in lost and founds,

And no one, can´t begin, can´t begin..

Let me go to places when i draw my own shoes,

I wanna put them in marinade,

And keep fishing with the juice

And just loose, all the chains.

Crawling down the begining, you lash and fist on my back,

I´m trying  escape from matchwoods,

You stock in my bed..

Let me go to places when i draw my own shoes,

I wanna put them in marinade,

And keep fishing with the juice

And just loose, all the chains.

22.8.20XX 

Broken Snowwhite.

You are little girl,

Don´t try catch eyebrows of trees.

You are little girl,

No one will ever see your needs.

You are tiny freckle on the armpit of shadow,

You have to realize, that wind isn´t narrow.

Lokking for mirror, picturing his temptations,

Little Snowwhite, asking for directions.

You don´t have to eat all apples in dungeons,

Just realize, you don´t belong to books.

Sometimes it doesn´t mater,

If you are feeling truth in chest,

Sometimes it isn´t possible,

Build ceramic nest.

In some story, you will have your ending,

But ceramic home, can´t never bend.

Little Snowwhite, just don´t eat apples,

cause there isn´t needles,

which can tied it up..

Hey little girl,

Maybe one day

trees make a bow to your cry.

It is just pitty,

That under eyebrows they don´t have eyes.

Hey little girl..

You are one of the tousand, and still you are here,

You are mousse in headache

Believing old trees.

Sometimes it doesn´t mater,

If you are feeling truth in chest,

Sometimes it isn´t possible,

Build ceramic nest.

In some story, you will have your ending

But ceramic home, can´t never bend.

Little snowwhite, just don´t eat apples,

cause there isn´t needles,

which can tied it up..

you are little girl,

don´t try  grow up to men.

24.8.20XX

Morning pillows.

I don´t have regrets about letting dreams,

Making cotton candy in morning sleep,

No hill can be stolen

By mindless man,

Under pillow you can hide and also lend.

Scars on skyline, is made by liberals

And organic fingers can build new Rome,

On the top of the bubles,

Are secret windows,

Where little feeling always goes.

Don´t touch my sound when i´m falling asleep,

You can stratle that precious moment,

And bubble can pop to blameless sheets,

And my mind can be stolen.

Don´t go inside rooms, you can stop grass growing,

and night can be black and white.

Make sure you are bare,

Like dreaming  soundless side.

25.8.20XX

Visiting Lady just unneeded.

Sound of phone is bound to my ears,

Scratching eyelashs,

Digging heartbeat

Binding sleeves around  my lungs,

Simply making me crazy.

Why so silent old friend ?

Your health is like reunion to all wars

Which was solded by my forgiveness,

Your health, white flag stocked in my body,

Smoking last of self-esteem through thin long chimney

Your health, last Jew begging for one minute of silence,

Your health, your health..

Body that I pray for,

White hands that can change core,

I´m not stopping touching you,

Through the death, through all the crew.

That day I came and see you sick,

Make my last glassy brick.

Your need of me is now distant,

And cranes are skating around my chest,

Sound of phone, or death bugs dancing,

Can´t change the graveyard on my breast.

28.8.20XX

Air control.

Place for wings, are now rented,

By engines of iron mitt,

Just air, air is waiting,

For all the times

When colours can pretend.

Days go by, and i am inching,

Summertime, leaves are changing

Yelow from the sun,  is imprinted in the flowers,

Earth and grass, stay beside the gin.

Making toasts we are barely touching

Leaving august,

Making patches.

Belief that air is clear freedom

Is tea time down the rabbit hole,

Only Alice belong to places,

where time and air is gone.

1.9.20XX

Not weasel anymore.

Changing my weasel habbits,

Recharging eyes with world,

Sprouting up to highs

Colloring from the burrow

What am I doing ?

What am I doing ?

It is crazy.. just too weird..

Come on, little weasel, leave my arms,

Let me stare at the waves,

Wearing glare ties.

Little girl, little weasel,

Grown up today.

How long were you founding,

Warm place to stay.

What am I doing ?

What am I doing ?

It is crazy.. just too weird..

curl up, it isn´t possible.

This armful is sold.

No more weasel,

But still woman,

Which can´t chosse right world.

What was I thinking ?

What was I thinking ?

It was crazy.. just too weird..

2.9.20XX

Red

Red is the colour in which I release scream,

Or at least just little sound between echo,

Dust hidden under dolly´s tiara,

Drinking forbidden jim beam.

Red is the colour of escape, freedom and flight over the mud

She can waltz and crawl in same rythm,

And still she´s lady wearing cap.

Just run through honey chimney,

Pull your hands and slice fame down,

Red is strong and still she´s feeling

How heads is dropping painful sound.

Red releasing

Red confident

Red alone

Red again..

In mousy streets, in autumn coats,

She´s leaving little change,

In clatter of boots,

She is painting tails,

No one can escape, fairytale faith

Red releasing

Red confident

Red alone

Red again..

Just run through honey chimney,

Pull your hands and slice fame down,

Red is strong and still she´s feeling

How heads is dropping paintfull sound.

Red releasing

Red confident

Red alone

Red again..

3.9.20XX

Na maliny.

Gombíky na košeli pod svetrom, vyzerali ako keby mu vyrastali priamo z hrude. To jediné ma na ňom zaujalo. „ Kataklizma! Kataklizma!“ kričal už asi piaty krát na prednáškovú sálu.

Zišla by sa. Myslela som na to od toho popoludnia ako sa Marek ponadomňa načiahol po pero, ale mňa sa vôbec nedotkol. Prišlo mi komické ako sa vŕbili situácie medzi ním a mnou, ako sa vŕbili situácie medzi mnou a mužmi, ktorých som chcela osedlať láskou a objatiami, ktoré som už asi aj zabudla používať.

Minule som rozmýšlala, čo robiť s rukami, okolo pliec, okolo krku. Jednou či oboma. Dreveniem. Cítim ako zarastám do hnusného linolea na ubytovni medzi manzardkou a kórejským párom čo vyzerá ako keby tam ani nežil. To, či vie byť láska tichá, som sa ich raz opýtala, cestou po schodoch. On postával medzi dverami a kričal na ňu, nech vezme smeti. To, že má vziať smeti som pochopila, keď som ju videla ako sa vracia po vrecko s odpadkami a zamračene dačo šomre. Kým sa lopotila s veľkou cestovnou taškou a vykladala do poličky posledné poháre z drezu opýtala som sa ho.

„ Prosím vás, aké je to keď je láska tichá?“ predpokladala som, že ju miluje a ona jeho, lebo ináč by spolu asi nebývali tak potichu. A on na mňa len pozrel a pokrútil hlavou.

Poobede som šla na malú tržnicu, tak som volala stánoček uprostred obchodnej kde predávali zeleninu a ovocie, kúpiť maliny. Večer pred tým, som videla dievčinu čo chodieva s košíkom ruží a ponúka ich v reštauráciách a podnikoch párikom. A oni ich nikdy nekupujú.

Ktovie čo sa deje s tými ružami.

Spomenula som si na ruže čo mávala Merilinina starká v záhrade. Také skutočné. Skutočné ruže voňajú po malinách. Tak som na ne dostala chuť. Na maliny.

Začala zima. Stmievalo sa keď som tam prišla. Pred stánkom sedel chlapisko, veľký, taký ten čo obracia vietor rukami. Pozeral sa na mňa, žmolil čosi vo vrecku. Snažila som sa nevšímať si ho.

„ Máte maliny ?“

„ Srdénko, len černice.“ Povedala mi tetuška. Kúpila som ich. Bude na koláč.

Muž si ma premeriaval. Spadla mi peňaženka, zohla som sa a vtedy zablačal.

„ No to mi je tedy prdelka. Tam by som strčil toho môjho vtáčiska.“ Nereagovala som.  Pani v stánočku zaliezla. Párik pridal do kroku a ja som vykročila smerom k podchodu. Nestávalo sa, že by tu bolo tak riedko. Ulica bola ako vyschnuté koryto, listy mi praskali pod topánkami a trápili vzduch ozvenou. Počula som ako sa do mojej symfónie priplietol ťažký barytón. Mužove bagandže obliekali dlaždice do prachu.

„ Kam utekáš?“ hovoril tvrdo a kamenisto.

„ Pod sem nech ťa postískam. Neboj nič, ja som dobráčisko. Ja deti nerobím!“ ako keby ma to malo utešiť.  Spomenula som si ako Alex v Irréversible vošla do podchodu a ten slizák ju znásilnil. Vždy som na ten bolestivý výraz v očiach myslela, keď som vchádzala do podchodov. Ozvena sa zhustila, začala mi prudšie narážať do líc, jeho kroky dlhé ako krk labute, len nie toľko ladné, ma rýchlo dobehli. Chytil ma za rameno a zatlačil ku stene. Akoby to mal dopredu vymyslené, akoby to robil tisíckrát kým som sem došla ja. Ako vinič, alebo papradie, stehnom mi zatlačil nohy o stenu rovnako ako zbytok údov svojím mohutným trupom. Druhou rukou mi držal ústa. Bola som paralizovaná vo svojom vlastnom tele, pri vedomí a plnej sile.

 Kataklizma. Zaznelo mi v hlave.

„ Kam si sa vybrala?“ Po maliny, odznelo mi v hlave.

„ Bojíš sa ma?“ nepotreboval odpovedať. Nemožno mi ťa neľúbiť, odznelo mi zrazu v hlave. Ktože to tam spí.. budú si to spievať tí čo ma tú nájdu? Ktože to tam spí, mŕtvy či živý...

Začal mi dvíhať sukňu, mliaždil ma svojím telom, nič na tom nemenilo, že mám ruky voľné. Rebrá som mala len vystrihnuté s papiera. Ani zápalky sa tisli k sebe. Roztrhal mi tie drahé pančušky so srdiečkami. Roztrhal mi tie obľúbené nohavičky. Roztrhal mi tú predstavu o tom, že láska vie byť tichá. Vedela som, že toto ticho si budem pamätať.

„ Ty špina!“ zrúkol keď som ho uhryzla a vzápätí mi vypálil facku. Bola som si celkom istá, že mi praskol zub. A že sem, už nikto nepríde.

Na chvíľu som rozmýšľala aké by to bolo keby sme sa mohli milovať namiesto tohto. Možno by sa v mojom bruchu nenafukovala tá obrovská veľryba a jeho chápadlá by ma toľko neodierali. Bol to len okamih, kým sa zmením na jeho samičku, len okamih kým do mňa zapustí korene. Predstavovala som si, ako do podchodu nahrnie skupinka ľudí z trolejbusu, a ja sa znova nadýchnem.

Svet sa nechcel zastaviť. On sa nechcel zastaviť. Ja som bola na pokraji vypnutia. Bože, ak si, prosím vypni ten spínač na mojom tele.

Boh nie je. Neexistuje. Alebo je mŕtvy. Alebo ma nemá rád. Ináč by ma nenechal prežiť. Ako som kráčala hore schodmi. Špinavá, dotrhaná, odchýlili sa dvere na poschodí podomnou, vystrčil sa mladý Kórejec, podal mi lístok a rýchlo znova zabuchol dvere. Lístok som ako vtáča vložila do vrecka.

V byte bolo ticho. Iné ako v podchode. Moje ticho som mala rada, aj keď teraz sa už všetky tichá budú podobať tomu dnešnému. Na stolíku som mala položenú knihu čo mi doniesol Marek na prednášku. Otvorila som ju a hneď na prvej strane bolo ceruzkou napísané: Láska už nie je v móde. Zabili ju básnici. Napísali toho o nej toľko, že ľudia už v lásku neveria. Neprekvapuje ma to. Pravá láska totiž trpí a mlčky znáša utrpenie. Znenávidela som Oscara Wilda. Znenávidela som Mareka. Zavolala som mu. Chcela som mu vynadať aký je to hajzel, že mi nevie povedať, že ma má rád. Nezdvihol.

Na hnev aj smútok som bola sama. Prechádzala som sa po izbe, srdce mi bilo ako brucho kontrabasistu, vzduch sa mi zrážal v hrdle na špendlíky. Vletela som do kuchyne a začala vyhadzovať z linky poháre, taniere, všetko čo mi prišlo pod ruku.  Ktosi mi zaklopal na dvere.

„ Čo chcete?!“ vyštekla som na Kórejku. Potichučky sa ma opýtala.

„ Nemáte požičať vajíčko? Pečiem koláč.“ Vošla som do izby, kde som do kresla hodila kabelku. Vytiahla som z nej černice.

„ Nech sa páči.“

„ Slečna musíte tlačiť silnejšie ináč to nepôjde!“ kričala na mňa sestrička. Koľko kriku som už vyliala na tú chlórovú podlahu. Nič nepomáhalo. Nevládala som.

„ Sestra, podajte mi nožnice, nastrihneme ju.“ Zacítila som ostré štípanie. Horúčava. Plač. Nie môj. Je tu.

Postieľka v rohu. Je to chlapec. Prenikavý strach z toho čo všetko bude mať zo svojho otca. Nekojím. Nemohla som. Mlieko odsávam a vylievam. Kupujem drahý sunar, nadávam, matka mi nadáva, ale je mi to v skutočnosti jedno.

Do nemocnice prišiel aj Marek. Doniesol kvety. Vie ako ich neznášam.

Naklonil sa nad postieľku.

„ Koho je?“ miliónty krát.

„ Nepoviem ti to.“

„ Prečo?“

„ Nie je to tvoja vec.“

„ Je Michalove, však?“ Kataklizma, výkrik v hlave.

„ Prestaň s tým.“ Odvrkla som a kvety šmarila do koša. Posadila som sa na posteľ. Spolubývajúca sa nenápadne odplichtila von.

„ Čo chceš teraz robiť? To na to budeš sama, hej? Prečo by ten smrad nemohol prijať zodpovednosť, však má peňazí ako maku!“

„ Aký si zrazu výrečný. Čo ťa serie?!“

„ Nič ma neserie..“ znervóznel a začal sa hrať s retiazkou na žalúziách.

„ To že mám decko, alebo to že som sa s dakým vyspala?“

„ Je mi jedno s kým sa vláčiš.“ Vedela som to. Vybral z koša kyticu a oprášil ju. Posadil sa ku mne na posteľ.

„ Myslel som si, že tieto máš rada.“ Zašomral.

„ Nemám rada kvety mimo záhradu.“ Privoňal k nim.

„ Ale keď, tieto sú malinové.“ Rozrevala som sa. Ako decko. A on sa ma dotkol. Za ruku. A potom ma objal. Rukami som si zakrývala tvár, nemusela som nič robiť.

Prestala som veriť na čudné veci.

LETO

Dvere na sprche na Sylviu vyplazovali jazyk. Niekto do nich totiž spravil dieru a tak ich vždy musela zapchať ponožkou, alebo nohavičkami. Dvere by totiž nemali mať oči.

Tie Alicine mátoživo hľadali okuliare. Dýchla do nich a malá miestnosť bola plná mlieka. A to si vždy hovorí, že si na to už dá pozor.

Na malom balkóne, čo im vlastne ani nepatril, jej duša chrčala hrdzou, akoby sa zabudla zapínať. Zmena neprichádzala ani keď poskakovala, alebo pretláčala do koberca kĺby na palcoch v márnivej snahe dostať zo seba emóciu.

Z kohútika v izbe kvapkala voda. Neón skučal. Na poschodí sa ozývalo pravidelné klopanie hojdacieho kresla.

„ Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“ Povedala do prázdnej izby. Zrazu si všimla, že hrebeň je plný chuchvalcov vlasov. Strčila doňho a drevená rúčka podpichla zvukomalebnosť kachličiek.

„ Opadala som ako stromy. Kto ma zhrnie?“ Klop, klop, klop, člup, zzzzzz, klop, klop, klop, klop, klop...

-

„ Bola som rozhodnutá, že už pôjdem spať:“

„ O takýchto veciach nerozhoduješ.“ Vypliešťala sa žena v zrkadle a perami obkresľovala Sylviino obočie.

„ Od dnes sa rozhodujem.“

„ Rob ako chceš. Aj tak ti to nevydrží.“ Cvakla zubami a Sylviine uši odpadli do čajového pohárika.

„ Nemám rada sladký čaj.“ Skonštatovala a čakala na reakciu ženy oproti.

„Tak sa nauč počúvať ľudí Sylvi.“ Fľochla na ňu a s dramatickým gestom odkráčala do strany.

-

Našla balenie žiletiek po Petrovi. Spomenula si, ako sedávali v starej vani na vrakovisku a dohadovali sa akej farby budú mať v kúpeľni obkladačky. Obhadzovali sa plechovkami od piva, ktoré tam nechávali po víkende decká z internátov.  Zostalo po ňom ticho, klavír zapadol prachom a zubnú kefku ani po niekoľkých XY nebola schopná vyhodiť. Dúfala , že si spomenie, že ju zabudol.  Vráti sa a všetko to zvieranie zastaví.

Všetky črepiny  zhrnula do veľkého plastikového vreca a odniesla na vrakovisko kde sa spoznali. Posadila sa na starú pneumatiku. Všade penil moč. Pozrela sa doprava na prázdnu priehlbinu vedľa  ryšavého boilera. Odniesli ju. Ktovie kam.

Miesto, ako tieto, vždy vzdychali plastom. Zem bola veľké zrkadlo, na ktorej tancovali nohavičky a stehná márniviek. Čo by sa stalo keby sa Sylvia vyzula ?

„ Som rada, že si prišla, dlho som ťa nevidela.“ Privítala priateľku Sylvia. Renáta si ju supovito prezerala

„Tiež. Tiež. Dala by som si kávu.“ Vyštekla na čašníčku, ktorá zakorčuľovala podnosom na dlani.

„ Dva krát. S mliekom.“ O niečo vľúdnejšie zapípala Renáta.

„ Ako pokračuješ s prácou?“ Vybrala z tašky lesklý rúž na pery.

„ Snažím sa. Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“

„ Mne sa stále snívajú nejaké kraviny. Minule, že som prala uteráky s babičkou. Netreba sa nad tým ani zamýšľať.“

„Tak trošku sa v tom strácam.. nerozlišujem to..“ šťukla zapaľovačom. Cigareta zaprskala. Vzduch zmliečnel.

„ Z toho si nič nerob. Podľa mňa to ani ten chlapík tak celkom nechápe. Ale ľudia to zožerú. Veľká avantgarda !“

„ Nemyslela som divadlo..“ Sylviine zorničky sa rozšírili. Potiahla si rolák vyššie.

„ Posledne, keď som ťa videla, mala si iné vlasy.“ Skonštatovala a odložila rúž do kabelky.

„ Jeseň..“

JESEŇ

-

„ Myslela som si, že všetko zmením. Celý svet.“ Sucho skonštatovala Sylvia.

„ A čo si čakala?“ zahuhlala zo zrkadla, s ústami plnými  čokoládových šišiek.

„ Ani neviem. Písali to v tej knihe.“

„ Tam toho dnes napíšu.“

„ Nie je to naivné?“ Pozrela sa na ženu za sklom.

„ Nie je naivné myslieť si, že som časťou teba len preto, že ma vidíš v zrkadle?“

„Chcela by som nočné mory zatvoriť do krabice od topánok.“

„ Vymysli niečo nové, nebaví ma pozerať sa na túto zvráskavenú izbu.“ Oklepala si práškový cukor z brady.

-

Prišiel ku mne a vytiahol mi z temena hustý prameň vlasov. Položil na stôl a potom mi do úst strčil ruku akoby tam vždy patrila.

Za hrsť! Ako lentilky ! Vysypal ich pred seba.

Všetky som prišila.

Na zimu nesmú byť svetre plantavé. Musíš sa zapnúť až ku krku.

Stála nad umývadlom a rukami si prechádzala od korienkov až ku koncom. Kefa sa nadychovala ako para nad hrncom. Po zemi bola kopa ďalších. Červených. Bielych, hnedých, čiernych. Zhasla neón. Kohútik dobiedzal. Prešla po chodbe. Cítila ich pod nohami.

Vybrala zo skrine krabicu. Dnu. Všetky dnu. Až po vrch.

Do rána jej tvár lemovali také, ako si ich pamätala Renáta.

Pod plachtou našla slizkú gumenú napodobeninu človeka. Ochabnuto sa šmýkala po zemi. Maslová, na tenko. Ako keď nie sú peniaze. Zložila ju do ďalšej krabice a postavila ich ku skrini. Otvorila okno a vyhodila z neho topánky priamo na ulicu.

Čas sa zmenil na noc, iné z neho nevnímala.

Renáta jej pochválila vlasy. Vraj to má takto lepšie. Pýtala sa na značku peelingu čo používa.

„ Pozri sa doma kto to vyrába. Je to geniálne!“ Prechádzala jej po  predlaktí a užasnuto ani nemrkala.

„ Jasne.“ Zamumlala jej na to.

„Dnes som videla Petra. Kupoval zmrzlinu nejakému dievčaťu.“ Sylvia pustila na zem šálku s kávou. Mladučká čašníčka, ktorá sa jej z ničoho nič vyskytla za chrbtom len zašvitorila.

„ To nič zlatíčko. Črepy nosia šťastie.“ Renátino obočie sa zazubilo.

„ Bola si s ním?“ Strkala do uhnaného zvieraťa otázkou.

„ Ešte je skoro.“ Klapla prstami po stole. Vzduch bol čistý. Tak si zapálila.

ZIMA

-

Sylvia zatvárala ďalšie krabice a zasúvala ich nohou do kúta k ostatným. Čiernou fixkou na nich bolo napísané len vnútro.

„ Toto nevyzeralo príjemne.“ Ozvalo sa od zrkadla opretého o stoličku.

„ Na to, že nie si skutočná, máš odhad dobrý.“ Rozkašlala sa a z hrdla jej vyliezla posledná boliestka, plná krvi a žilnatá. Schmatla kus mäsa do ruky a šmarila ho do kúta.

„ A čo ťa utvrdzuje v tom, že nie som ?“ Zasmiala sa. Sylvia sa načiahla k zrkadlu a rukou narazila na sklo.

„ Nedotknem sa ťa. Nie si.“ Vydýchla a unavená spadla na zem.

„ Podľa teba telo je podmienkou života ? Viem o prípadoch kedy to neplatí.“ Vľúdne sa usmiala  a odišla. Videla ako sa zmenšuje, kým z nej nebola bodka, a potom nič.

-

Miestnosť sa začínala ozývať teplom a bublotaním, ktoré vystupovalo v hustých návaloch pary zo Sylviiných predlaktí. Posteľ ju kŕčovito oblievala nehybnosťou a na okenných tabulách sa začali zjavovať malé praskliny a kvapky rosy. Telo si opatrne vyniesla z postele. Cítila ako sa jej pod nohami roztápa podlaha, čakala ako každou chvíľou prídu klopať susedia.

Zobrala žiletky čo po ňom zostali položené na umývadle, a zrazu sa všade vsiaklo dýchanie ozveny. Zápästie položila nad vaňu, rýchlo zátkou zaistila odtok,  a zniesla sa popri nej na zem.

Uvedomila si, ako hlúpo dúfa, že sa po ne zastaví. Žena v zrkadla mala ruky založené na prsiach a krútila hlavou.

„ Teraz som ja tá viac živá. Pozri sa na seba!“ Sylvia si oprela hlavu o obkladačky a vydychovala.  Vzduch začínal byť čistejší. Namiesto rosy, začalo pršať. Do rána, bola vaňa plná.

Oblohou preletelo telo bez krídel. Zastalo tesne pred oknami a z očí sa ešte poslednýkrát vylialo nenásilné zbohom. Všetci o tom hovorili. Ženy nosili v igelitkách hlavy, ktoré potom zabúdali na lavičkách detských ihrísk a tak sa o tom postupne dozvedelo celé mesto.

Ženy ľútostivo hladkali Sylviu pohľadmi. Suseda jej ráno doniesla na plechu detské dupačky.

„ Odlož si na horšie časy srdiečko!“ a potom šla vyniesť smeti. Hlava v igelitke si ju premeriavala a opakovala:

„On už nepríde!“

„Nemala by si s tým ísť k doktorovi? Zápal stredného ucha nie je sranda.“ Kričala na ňu Renáta cez stolík.

„ Doma mám kvapky.“ Šepkala jej Sylvia a stále si stláčala sluchy.

„ Je tu hluk, nepôjdeme ?“ Renáta prebehla pohľadom prázdnu kaviareň. Prehrabala kabelku a vytiahla z nej kúsok papiera, na ktorý napísala meno a číslo. Posunula jej ho po stole.

„ Takého doktora nepotrebujem.“ Stolička vykríkla do skla a Sylvia za sebou nechávala stĺpiky očí. Renáta zobrala papierik a vyfúkla jej trochu dymu na cestu.

-

Sylvia cítila ako sa jej tá para obmotáva celú cestu okolo členkov. Telefón každú chvíľu zobúdzal ticho. Hmla guľatila rohy, a skrývala do seba jej nábytok. Mále svetlo v miestnosti vychádzalo zo zrkadla. Žena v ňom sedela v tureckom sede a pozerala sa na Sylviu.

„ Čo je ?“ Vytlačila zo seba otázku.

„ Čakám.“ Odpovedal jej stroho a ďalej ju sledovala. Na Sylviu padala hustá hmla. Cítila, že má myseľ ťarchavú, akoby ju zvierali predpôrodné kŕče. Akoby sa chystala porodiť smrť, čo tu po sebe nechal Peter. Z krabíc v rohu sa ozývalo silné praskanie a výkriky. Počula šepot a videla husté kŕdle peria vyletovať z perín. Veľký alabaster jej sadol na hruď a stlačil ju ostňami čo v sebe nechcela privoliť. S presnosťou povrazu stisol jej očné jamky, a nad izbu natiahol markízu ťažkú a lepkavú ako asfalt. 

-

Mikrobus sa chystal nabrať do seba vodu ako vedierko dievčatka čo sa kedysi hrávalo so Sylviou na dvore, keď boli ešte deti.

„ Nesmieš sa báť. Musíš sa nadýchnuť. Potom to vraj nebolí.“ Spomenula si. Okolo bolo ticho. Nikto nekričal. Všetci pustili svoje veci, nepotrebovali ich strážiť, voda ich aj tak zrovnoprávni na tak čistých ako bývali.

„Len sa nebáť.“ Otvorila ústa a chystala sa nabrať do seba ako vedierko. V ruke ešte stisla Petrovu zubnú kefku a potom ju vyhodila von oknom.

Po nejakej dobe sa zrazu ozvalo narazenie nohy na podlahu. Niekto chytil Sylviinu ruku, z veľkej výšky, ako by bola na povrázku. Jedným trhnutím  sa rozsypala po podlahe ako vrecko sklenených guličiek. Posledné čo videla, bolo viečko krabice a jej dlane, ktoré ju tlačili do rohu izby. Zrkadlo bolo prázdne, tmavé. Alabaster spokojne sedel nad skriňou. Spoza okna sa ozýval štebot vtákov. Prišla jar.

JAR

Svet sa skryl do vlčích makov. Krajina je bodkovaná. Do rána možno oslepne.

Čítačka v Jazz Klube 12

Vážení priatelia,
týmto vás chcem oficiálne pozvať na svoju prvú čítačku, ktorá sa uskutoční v Jazz Klube 12 v Banskej Bystrici, 15.11.2012 o 20:00. budem veľmi rada keď si nájdete čas a prídete si vypočuť niečo z mojich veršov a možno aj prózy.
Veľmi sa na vás teším
I.F.Kobjelska 

https://www.facebook.com/events/465885573459314/

Konečná / Len tak.

Milana našli mŕtveho. V jeho byte na Patrónke. Obesil sa. Len tak.

Zazvonil mi telefón. Povedali mi to, len tak.

„ Milan sa obesil.“

Kde?

„ Vo svojom byte.“

Kedy?

„ Našli ho dnes ráno. Baba čo mu chodí upratovať.“

Prečo?

„ Ževraj od neho tá rajda odišla.“

A svet šiel ďalej. Len tak. A večer napadol sneh.

Na ušiach som mala slúchatká, ale hudba mi nehrala. Držala som knihu. Po pleci ma poklepal revízor „ Kontrola cestovných lístkov.“ Potom som asi odpadla, lebo neviem čo sa dialo ďalej.

V utorok som sa vybrala k Dunaju. Prechádzala som sa pomedzi páriky, deti, cyklistov. Rozmýšľala. Nikdy sme tu spolu neboli. Dlho sme sa nevideli. Dlho sme sa nenávideli a aj napriek tomu zomrel. Niektoré veci sú asi ľuďom v takýchto záležitostiach jedno. Sadla som si na múrik a prehodila nohy na opačnú stranu nad vodu. Sedela som tam dlho. Ľudia sa vystriedali, aj slnko a počasie. Zazvonil mi telefón.

„ Tá jeho rajda sa hodila pod vlak.“

Prosím?

„ Vážne. Je v nemocnici.“

Ako je na tom?

„ Neviem. Keď zistím zavolám.“ A potom položila. Prvý krát v histórii svojich samovrážd som nemala chuť zomrieť.

Keď som sa vrátila do bytu Simona si balila veci a hovorila niečo o pokazenej zámke v kúpeľni. Vošla som dnu. Na umývadle ležal jej holiaci strojček. Chytila som ho a pretiahla po zápästí. Šesťkrát. Celé predlaktie. Simona skríkla. Našla ma na zemi.

„ ... si podrezala žily.“

„ To kvôli Milanovi, však?“

„ Asi hej.“

„ Už sa prebrala?“

„ Ešte nie. Vraj kričala. Blúzni.“ Nech odídu. Aj tak oči neotvorím. Neotvorím. Nech ma tu pumpujú naveky.

„ Prečo ste chceli spáchať samovraždu?“

Nechcela som spáchať samovraždu.

„ Podrezali ste si žili za prítomnosti vašej  spolubývajúcej.“

Nie.

„ Prečo mi klamete?“

Neklamem.

„ Chceli ste na seba upútať pozornosť?“

Nie.

„ Chceli ste sa zabiť?“

Nie.

„ A čo ste teda chceli.“

Porozprávať sa.

„ S kým?“

To je jedno.

„ Keď so mnou nebudete komunikovať nemám vám ako pomôcť.“

Viem.

„ Vy nechcete, aby som vám pomohol?“

Neviem.

„ Ach... Ako sa dnes cítite.“

Nijak.

„ Nemôžete sa cítiť nijak. Nejako sa cítiť musíte.“

Nemusím.

Matka plače. Otec plače.

„ Prečo si nám to urobila ?“ nič som vám neurobila.

„ Je to naša vina! Mali sme na ňu dávať väčší pozor!“

„ Je dospelá. Vie sa o seba postarať.“ Zafrfle otec. Utiera si sopeľ. Viem sa postarať.

„ ... prečo sa s nami nerozprávaš? Prečo nám nič nepovieš?“ nemám čo.

„ Nechaj ju.“ Postaví sa a ide preč. Ona stále reve. Lezú mi na nervy. Zavriem oči. Počujem kroky.

„ Ona zaspala?“ pýta sa otec.

„ Doktor hovoril, že je pod silnými liekmi.“ Už šepkajú.

„ Prečo je na liekoch, však nie je blázon!“ nie som.

„ Neje. A nerozpráva.“ Plač. Plač, plač, plač, plač. Ktovie aké to je.

Papiere. Šnúrky do topánok. Dovidenia.

Vystúpila som na Patrónke. Pozerala som do tých okien. Svieti sa tam.

Zaklopala som.

Dobrý deň, ja som prišla za Milanom.

„Tu Milan nebýva.“

Ja viem. On tu len zomrel. Chcela som sa porozprávať.

„ Slečna ste v poriadku?“ opýtal sa ma muž.

Nie.

„ Mám niekomu zavolať?“

Asi nie. Ale mohla by som sa s ním porozprávať?

Zatvoril dvere. Počula som ho ako rýchlo dýcha. Pozeral do kukátka a čakal čo urobím. Sadla som si na schody. Hodina a trištvrte. Otvoril.

„ Ste bláznivá?“

Neviem.

„ Kto bol Milan?“

Býval tu a potom sa tu obesil.

„ Nemám vážne nikoho zavolať?“

Ja vám nič neurobím. Môžete mi aj ruky zaviazať keď chcete. Nechám sa. Len ma nechajte sa s ním porozprávať.

„ Asi som sa zbláznil.“ Otvoril dvere dokorán, pomohol mi vstať a pustil ma dnu.

Aj ja si to niekedy myslím.

Prešla som všetkými izbami. Sadla som si do obývačky.

Nie je tu. Čo myslíte, kde ho mám hľadať?

Pozeral na mňa bezprízorne.

„ Na cintoríne?“

Čo by tam robil?

„ A nečaká vás niekde on ?“

Ďakujem.

Postavila som sa na odchod.

„ Nechcete čaj, alebo kávu?“

Asi nie.

„ Je mi ľúto vášho priateľa.“

My sme neboli priatelia. Ja som ho nenávidela a on neviem.

„ Tak potom mi je ľúto toto..“ zostal stáť s rukami vo vreckách.

„ Určite nemám nikoho zavolať ?“ pokývala som hlavou.

Idem. Môžem ešte niekedy prísť ?

„ Za Milanom?“

Nie. Za vami.

„ Rozmyslím si.“

Dobre.

Sedela som mu na okenici. Po Milanovi nebolo ani stopy. Po ňom tiež nie. Vošla  som do kuchyne. V rúre sa piekol koláč. Čupla som si a sledovala som ako kôrka na vrchu tmavne keď zaštrngotali kľúče vo dverách. Vošiel a tesne z rúk mu vypadol veľký melón. Rozprskol sa na celú kuchyňu. Začal nadávať hodil tašky na stôl a odišiel nadávať do chodby kde si dokladal kabát. Zobrala som si vidličku a sadla na zem k melónu. Keď vošiel podala som mu druhú. Rozosmial sa. Sedeli sme tam a jedli melón.

Nikto neplače. Všetci sú spokojní. A ja mám to veľké brucho. A zvoním po celom byte životom. Matka do telefónu stále dookola

„ A veľa vody. A nenaťahuj sa.“ A on ma drží a spieva mi. Zvoním.

Ja, taká mŕtva, zvoním.

Potom prišla biela. Poradia sa trocha pokazili. Nevadilo mi to. Líca červené, telo biele, šaty biele. Čisté. Rázcestie z môjho predlaktia mizlo. Po byte bola kopa zvonenia. Všade. Celé sa to dialo len tak.

Som tehotná.

Len tak.

„ Vezmeš si ma ?“

Len tak.

Kuchyňa. Žehlenie. Dospelá. Dospela.

Len tak.

Skryla som sa do skrine. Zaliezla som za kabáty a posadila som sa na obliečky a plachty poskladané do štvorcov. Do telefónu na mňa kričala Jeho matka.

„ Neprídete. Nemáš ma rada. Nemám ťa rada. Neviem čo sa deje. Netrápi vás, nepoviete, neukážete, ne ne ne ne ne...“ a dookola.

Prišiel. Kričal po byte.

„ Viem, že si tu.“ Nepoviem ti.

Našiel ma. Vliezol ku mne. Bolo nám tam úzko. Ako v slúchatku.

Kričala, hovorím.

„ Viem.“

Volala ti ?

„ Volala.“

Klamem?

„ Neklameš.“

Nemám ju rada?

„ Nemáš. Ale preto, že ona nemá rada teba. Ináč by si ju mala.“

Mala.. zopakovala som. Do skrine vošla modrooká. Po ňom.

„ Vedela som, že tu budete.“

Sme. Povedala som.

„ Zase kričala?“

„ Áno.“

„ Po mame?“

„ Áno.“

„ Nemám ju rada.“

Nemá ma rada lebo ona ju nemá rada. Povedala som. Chytili ma. Jeden za jednu a jedna za druhú. Začali spievať. Pridala som sa.

Modrooká zbierala na dvore do košíka jablká. Dovolili jej. A ja som štrikovala. Minuli sa nám svetre. Modrooká vyrástla. Jeho boli deravé. Všade bolo veľa listov. Veľa jesene.

Míňajú sa mi slová.

Som taká istá. Prišiel ku mne. Pobozkal.

„ Milujem ťa.“ Vraj. Len tak.

Som šťastná.

„ Vidím“

Dnes tu bol.

„ Kto?“

Milan.

Zostalo ticho. Jablká sa vysypali. Obaja sa báli. Tak trochu aj ja.

„ Nemám niekomu zavolať?“ tak ako vtedy.

Nikomu.

„ Určite?“

Určite.

V utorok som sa šla prejsť ku Dunaju. Prechádzala som sa po promenáde. Ktosi to tak nazval. Všetko sa tam už vystriedalo. Prehodila som nohy cez múrik. Nad vodu.

Vošla som do bytu. Nikde nebol nikto. Pobalila som veci. Na víkend k Jeho matke. K tej čo nemá rada. Rozmýšľala som. Keď bude modrooká matkou, aj ona nebude mať rada čiusi matku? Rozmýšľala som. Keby začnem zvoniť, možno ma bude mať rada.

Vošla som do kúpeľne. Nikto ma nenájde. Čo sa ma opýtajú tento krát ?

„ Chceli ste sa zabiť?“

Nie.

„ Chceli ste na seba upútať pozornosť?“

Nie.

„ Spadli ste do stereotypu?“

Nie.

„ Ste nešťastná?“

Nie.

„ Tak prečo ste to urobili?“

Len tak.

„ Len tak ?“

Len tak.

„ A to vám bolo na čo dobré ?“

Na nič.

„ Tak prečo ste to urobili?“

Len tak.

A modrooká by neplakala ani Jeho tvár by neplakala. Obaja by sa hnevali, že mali v skrini urobiť miesto. A že mali povedať Jeho matke, že ju nemajú radi, lebo ju nemajú radi, a to za to, že ona nemá rada mňa. A potom by sa to nebolo stalo. Ale neplakali by. A mne by dali lieky a spala by som.