Načiahnutie za hladinou.

Perie z paží mi hladkajú ostré nože.

Skracujú ma do zeme,

stláčajú vodu do elipsy, čo sa krúti medzi lopatkami

a vystiera do hliny.

Taroty,

plátna pravdy

skrývajú predo mnou

                                   brestové dosky  

                                                             dokonalosti.

Obklopená vecami,

čo majú priviesť ženu do vytrženia,

zbieram chuchvalce dievčenstva.

Opriadli nám umývadlo,

a viečka priviazali uzlami.

Bez mrknutí

                     spánok pretŕča svoje korpulentné

                                                       hrejivé telo  

                                                                          po izbe.

Tú širokú náruč výdychu, do ktorej sa vojdú všetky vlásenky,

aby sa viac zdržanlivosti nemohli zamotávať.

Ach brest,

kedy

         sa stretneme ?

Tieň kondora.

Obsedantnosť konkubín

si kľaká k tvojim nízkym dverám.

ku koži

a

veľkým nohám,

skladajú parte

             o

             nemennosti

             o

             výparoch bytia stlačených medzi

             pan

                    va

             mi.

hrdza v ich ústach ti sťahuje členky.

eben vo vlasoch, výška ku vchodom,

aby

      mohli mať hlávky vystreté

      nech lupene neopadnú,

                                           veď také ich máš rád..

                                           veď v tvojej výške sú aj tiene ľuďmi

korene v machu by si vedel polievať.

svetlo ti zavadzia.

Ovíjať izby do tepla,

To chce viac ako chápadlá.

Že aj čajka vie byť dravec?

Na biele telo

treba cit

                vraždiť,

aby všade nezostali mapy

                                 po

                                 myšlienkach.