mám právo byť ženská, patetická, gýčová. 

dnes sa mi snívalo o zomieraní.  

o bezmocnosti. 

netrápi ma čo si myslíte. 

vo mne  niečo bolí..

Pamätám sa, ako vtedy stáli pod Michalskou bránou. Niekoľko rokov pred tým, ako sa toto všetko udialo. Bola studená noc, ale obloha bola jasná. Boli spolu von. Či ako priatelia, alebo ako niečo viac, to si už nepamätá nikto.

„Pozri! To je moje obľúbené súhvezdie!“ náhle pichla prstom do oblohy a rozosmiala tak hviezdy.

„ Kde?“ Pozrel sa  smerom kam ukazoval jej prst, ale  nevedel  čo myslí.

„ Toto! Pozri. Vyzerá to ako vážka.“ A znova prstom naznačila na oblohe zhluk hviezd.

„ Aha, vidím. Mne to však skôr pripomína škorpióna.“

Osud neexistuje. Len ľudské rozhodnutie a ľudská hlúposť.

Občas sa stáva ,že srdce tlčie aj bez  návodu.

A stolička je hore nohami.

Rovnako ako má karta ruby.

Zubatá si brúsi zuby namiesto kosy.

A za oknami je len hmla, ako odgrgnutie

Boha pred spánkom,

Ktorým si každé ráno pretieral oči.

Cítim to ticho, ako mi brúsi kožu, tesne pod epitel.

Všetky slová čo zostali medzi zubami ako škrupinka z pukancov,

ktoré som kedysi jedla s jahodovou milkou

a on s olivami.

Zostala po ňom kopa použitých vecí, prázdnych zásuviek

a jedna

zatrpknutá žena.

Spomienky sú vlastne legalizovaný trest smrti v každom štáte.

Elektródy do mozgu sú kratšie

a možno ani nie sú také uštipačné.

V hocijakých slovách,

prostoduchých, prostorekých, sofistikovaných, vulgárnych

a hlavne mojich

je klepkanie kladivka

pravidelné ako sekundová ručička.

Som mŕtva vo všetkom živom v mojom tele.

Objímam matrac.

A hľadám v mužoch jeho vôňu.

Jeho vkus na víno, do ktorého ma zamiloval.

Iróniu a sarkazmus, ktorú skrýval smiechom

a urážky o ktorých si mysleli, že sú vtipy.

Poznala som tie okamihy bez slov,

keď ho utrápila iná žena

a on sa ukryl na moje plece

ako batoľa skláňa hlavu do perinky

a kengura do matkinho vaku.

V podstate som masochista

ktorému prekáža tvorba endorfínu

a preto myslím na teba.

Občas sa stáva že si na to všetko spomeniem.

Viem, že telo má dve strany.

Obidve rastú z človeka.

Škorpióny už prestali existovať.

Už dnes

vidím tie dve prevrátené viečka

namodreté lícne kosti si vrážajú všetky výčitky až

                                                                     ku spánkom..

Otázniky si viac nezaslúžiš..

Dnes všetko vidím za ťažkými pancierovými dverami,

omotané elektródami a šľachami napnutými až k nebesiam.

Raz som sa skryla pod pazuchu

ako sa mi nepáčil popol človeka.

Preseknuté potkanie telá, kyvadlo visiace zo stropu.

Dnes svet odsáva vzduch

a zastavuje obratlovce.

                                     Už viem, že vtedy to viselo nad nami.

Mám sinavé hánky!

Škripotom som donedávna stierkovala cudzie sluchy.

Snáď mi život raz odpustí..

cítim obhorené vlasy.

Spodobujem hlásky.

Ani jednu z nich nepoznám.

Dvere by som ti už aj tak neotvorila..

Prešlo 5 rokov.

Viem, že ten nábytok už hreje kohosi krehučké prsty

viem, že v tých izbách z nás už nezostalo nič,

že za očami máš prázdno,

a na všetkom ostatnom už aj tak nezíde.

Pamätám si, keď som ti dala ponožky,

A ty si mi potom v divadle ukazoval, že ich máš.

Chcela som tú divadelnú tmu navždy,

a aby si ma nepustil.

..

som biela a rozsypaná po podlahe cukrárne.

Odpusť.

Odíď.

Nechaj ma!

Prešlo 5 rokov. Stále neviem štrikovať,

No naučila som sa piť červené víno.