Rozprava o mŕtvych vtákoch..

Ach áno, myslela som na teba

na Vianoce aj na nový rok.

Ako sa máš a či si vôbec s niekým, či ti padá doma ihličie,

či vyťahuješ srdcia z rieky

a tlčúc ich nechávaš vojsť do neónovej výhrevne.

Myslela som.

Na tvoj bláznivý byt.

Plný zrkadiel ako z básne

pomedzi všetky sukne som kmitala pažami

moria matérie,

kasárne odrazov,

aby sa mohla zem prekrútiť do svojho označenia,

pohlavia čo sme jej zobrali,

na počiatku

skrášlená veľkým bielym ľadom

čo už iba muži nosia na tvárach,

a ty si jeho otcom.

Plná som slov a hustých priehrští veršov

A v noci tak veľmi snežilo .

Čakáš ma ? Prechádzaš chodbou kým zaklopem na dvere, ktoré poznám iba z tvojich mozaikovitých narcistických výkrikov ?

Kladieš na pokrievku otázky ? A kričíš vôbec niekedy ?

Pripadáš mi taký čiernobiely.

Za všetkými hmlami sa leskne tvoja smaragdová poézia.

Za ňou iba hrana.

Och áno!

Myslím na teba.

Častejšie než si sama chcem dovoliť.

Niekedy, keď sa opijem, cítim ako mi píšeš báseň..

Druhé ti dvíhajú sukne,

chcem tvoje oči na pár pohárikov

opýtať sa čo je priezračné a čo len mliečna asociácia

kolísajúceho muža nad spánkom.