medzi červenými strechami nenájde jedinú výnimku.

Spomínal si záhradu a ja som

naivná

tvrdila ako do mňa nikto nedovidí.

Štandardy boli vláčne.

pocit,

            že všetky slová už použila

bol kypriaci.

Kopal som do balkóna.

V dlhých vetách ti plietla sviečky.

Naskladané.

V stĺpikoch.

Nedočkavé.

Ako každé pípnutie lastovičky na juhu.

Vety si pamätám celkom jednoducho.

Niekedy by som sa chcela prebudiť v tvojich ránach.

Ranách.

S dĺžňami či bez.

Hlava na dve polovice.

A v strede aj tak neviem nájsť hviezdu.

Možno zomriem.

Snáď ma rozreže správnou stranou.

Veľké sucho.

Cítila som sa vysoká,

na pomedzí muža, nevlastniaca,

také vyblednuté parte na dverách obecného úradu.

Všetko do mňa vlialo pomyslenie na nečinné myšlienky.

Nemilujem.

Možno som spokojná,

no nie je vo mne voda. Malátna stojím nad vlastnou schránkou

a prosím o dúšok.

Coraline

Chcela by som mať žltý pršiplášť, modré vlasy, gumáky

a možno aj gombíky.

Hranice.

Jeden svet

a v ňom niekoho kto rozhoduje.

Len s jediným rozdielom,

neboli by dvere niekam inam.

A budila by som sa do tej istej izby.

Vyrastené ideály.

Tak veľa sa toho kedysi zmestilo pod posteľ,

Výstražný pohľad mamky skryla deka až po parkety,

A do ďalšieho popoludnia bolo zase všetko v poriadku.

Dnes tam toho veľa nenatlačím,

Náročniem.

Čniem či vyčnievam..

Nič ma poď ňou neskryje

A kedysi tam bývala celá..