streda 21. septembra 2011

Stereotyp

Celkom obyčajne som sa rozdýchala
keď mi začali papuče hriať život takou spontátnou intimitou
po akej som vždy snívala.
Prišla ku mne so slovami :
                    Na vetranie sme pristarí.
A potom sa naklonila a prepadla okrajom pohára naspať
do beletrie.


Parazit

S nízkou plytkosťou sme si otĺkali vedrami čelá,
no ty si aj tak stále tvrdila, že v lete sa musí plávať.
Že vduch si musí natiahnuť rukávy, aby nás mohol zohriať
a objať tou širokou farebnosťou pred ktorou som sa skrývala.
Nad ránom sa obloha vytiahla spod parapety
a zakričala mi priamo do tváre,
                                     že jej nepatrím.
Mala pravdu.
Vystačím si s pastelkami.


Po svojom

Postavila som sa na kraj krajnice
a pomaličky obliekala všetky závetria do tvojich náručí
ako to kedysi robievali v starých filmoch.
ty si stále trčal do jari,
akoby sme sa v nej narodili.
V priehlbinách mojich kľúčnych kostí si bol skrútený na mieru
a zrečniky sa kotúľali po snehu.

Na odbytých kohútikoch rastiem,
skrytá  pod rebrami vchádzam do svetrov,
Ceruzkami obkresľujem steblá trávy
a čakám
kým do nich rukami dospejem.



Obratný nihilizmus

Zacítila som v sebe tie vyplašené oči.
Nad kopu krvavých tiel z obrazov mašinérií
ma postavili len v pyžamových nohaviciach
s dvoma tapisériami omotanými okolo rúk.

Tváre sa zdali byť nafúknuté bezoblačnom a premilované nízkymi stropmi.
Všade sa ozývalo vŕzganie pomocných koliesok,
cinkanie zubov na porcelánovú podlahu
a obyčajné hliníkové príbory zošúchavali ešte blanité prsty.

Ktosi vystrelil.
Potom sa ozvalo hlboké žblnknutie.
Telefóny prestali tútať
A priedušnice sa sfarbili do červena.


Prelety nad reinkarnáciou.

Stále sa obraciam do seba, menej spoznaná
a
prosím o opustenie.
Prekračujem  písmená svojich mien úplne donaha
a obliekam sa do mužov bezprostredne a necitne.

Každé ráno nosím všetky tváre v kufríku a prekladám ich zelenou stranou na dol,
aby som nevidela
ako začínajú nové dni dozrievať,
ako z odkvapu vyrastá moje nové čelo a opakovane to všetko robím
do hrnčeka
v ktorom zostala len zaprášená zeleň
a niekoľko iniciáliek.
Odchádzam si z rúk a myšlienok.
A hánky sú zrazu bublinkové fólie,
ktoré nemám kam skryť pred bielymi stenami.


hľadania

Chcela som zabudnúť na všetky odliatky v mojich zlých očiach.
                         Krikom ulíc mesta sa vzďaľovala lokomotíva cudzích,
                                 a tak som sa ju snažila dobehnúť a naložiť ich tam.
                                                    „prosím počkajte. Mám niekoľko odliatkov.“
                                                                                    Povedala som.
                                                                                  A oni vraj:
                                         „slečna, tie vaše odvezú zajtra.“
                                  Posadila som sa na kraj chodníka
                          keď ku mne priletelo vtáča
                                         a poprosilo ma,
                                             aby som ho odniesla domov.
                                                      „Dobre.“
                                                            Celkom sa mi tam páčilo.

                                                             Tak som zostala.

Nočná mora

V rukách som mala zmenšujúce sa dieťa
A ty si ma omotávala farebnými stuhami.
Nad hlavou sa mi hojdala lampa v ktorej som sa ho snažila  pred tým uspávať.
Tvrdila si, že som na to primalá.
Každé ráno som mala dlane plné potu
A strach z toho či v nich nezostalo také maličké ako kedysi
pod plachtou.

Nadoblačno

Aj tie najčistejšie oči sa vždy premenili na havranie telá letiace oblohou.
Vyrastali mi z rúk a opakovane na seba otáčali tie meravé oči.
Chcela som ich zastaviť.
Pretláčala som im ich do lebky a zlostne kričala nech ma vrátia k sebe.
Oblizovala som z prstov všetko čo po nich zostalo
Aby som do seba dostala kúsok slobody,
No oni aj tak vždy poskákali naspäť
Akoby ma chceli nenávidieť za to, že nelietam.

pookerejem

Zatláčala som to dieťa do seba
A brucho som už malá celé červené a otlačené od rúk
Keď sa postavilo a pozrelo na mňa zo slovami:
„už ťa nechcem“
A potom sa potratilo do veľkej čiernej diery v mojich ústach.
Uľavilo sa mi.
Znova som si ráno mohla dať kávu.



Dezilúzia

Takáto nešťastná ani nemám komu zavolať.
Cez žilnaté hrdlo prehĺtam škrupiny a celkom vo vnútri to tečie
a vonku zviera svaly do uzlov.
Nylónové lanko napnuté nakríž tvárou.
Nemám komu zavolať.

Čo voda vyplaví , to oči rozožerie.
Márnotratné náhlivky vo vlakoch plných cirkusových tvári a otočiek
sa na chvíľu zastavia.
A pre niekoho je to iba slovo..

Menný zoznam zostane prázdnym.
Prievan rozdúcha ženské loná.

Všade je husté blato.
Čakajúca noc bude dlhá.
Zrazu poznám kopu cudzích slov.
ani jedno nepatrí dnešnému dňu.


Údolie bábik

Ach hlava koľko slov si vieš pamätať !
Kosy nám jedia na dvore odtlačky mojich bosých nôh
a ja v každom odlomenom komárom krídle hľadám alegórie na margarétky.
Sedím v záhrade a rozmýšlam odkiaľ sem dovidieť,
na zarastenú tvár  , veci čo som povedala a nepamätám si ich.
Kto rozozná slnko od rumenca?
A kto vie kade chodia mačky, keď sú diery v plote zalátané..

Našťastie som všetko zapísala.
Záplaty odložené v deravých vreckách pre prípad,
že mi diery budú priúzke.
že budem chiem liezť do dvora, do ktorého nepatrím.

..

_ _ _ _ _ _ _

Teraz už viem, že by  ťa nespoznala.
V uliciach tohto mesta
kde  od prvého dňa hľadala tvoje dlhé kučeravé vlasy
ako zo zadnej strany knižky.
Čo všetko máš v očiach..
Čo všetko sa tam nezmestí...
tak veľmi ťa chcela spoznať.
Vidieť ten svet a obrovské katastrofy,
naháňanie do poslednej kvapky potu, a v rohu periny dve skryté, bosé nohy
ruky medzi lopatkami
zuby obkreslené na predtichu pery.

Na topánky nikdy nebola.
rozmýšľam čo jej oddialilo tie dve predlaktia plné hnevu.
Rozplakané kusy papierov sa mi povaľujú po zemi a kričia na teba z tejto strany slova, čo obtiera sa o zem a nik ju nechce napraviť.

nechce spať !
Natiera sa nezmyselnými eufóriami o životospráve
a kadejakých báchorkách o lubrikantoch bdenia bez slnka.
Nebaví ma naťahovať sa o posledný cent s čašníčkou a trvať na tom, vraj
peniaze sú podstatné.

Ani ju to nebaví.

Spamätať sa a nájsť si mier nie je také jednoduché ako akosti vín
Z klopkajúcej ulice.
Toto mesto nemlčí.
Každý máme vlastné cesty a chodíme po nich bez ciferníkov.
Na okraji každého prehnutia nad porcelánové niagary si opakujem
A šepkám ako by si ma mohla počuť
Si správna žena.
Nič z toho sa dnes nenosí.


_ _ _ _ _ _ _

A tak si vravím:
Bože prečo si mi dal tú možnosť písať básne ?
Rozprašalo sa
A ja som na mláke videla ihly vyskakujúce dnu a von
ako prsty klaviristu na drevenej podeste.


_ _ _ _ _ _ _

Takú širokú a rozvetvenú spokojnosť som vážne dlho nevedela nikde zohnať.
Všade bolo zatvorené.
Nedeľa predpoludním a na hánkach dvoch tínedžerov sa hojdali smutné priesvitné pavúky.
Opakovane si zavŕzgali telami
a potom sa rozbehli naprieč asfaltom.
Ostal po nich len odraz vo výklade a ozvena nedojedených kostí.


_ _ _ _ _ _ _

Presviedčala som sa o tom, že to nie je nešťastie
V najtichšej izbe svojej tváre som našla niekoľko okruhliakov
Postavila som na kraj líc a oni spokojne išli ako zvyčajne.


_ _ _ _ _ _ _

Bol to jeden z tých dní kedy mali všetci zelené oči.
Bála som sa stúpiť na trávu a dotknúť stromov.
Opierala som sa o steny a všetko smrdelo výfukmi.
Obyčajné ráno.
No tráva aj tak prosila aby sme ju nechali spomínať.
A nikto nevnímal vysokosť budov.
zavadzali jej pri pohľade odrazy lustrov a cigaretových oparov, ktoré snáď jediné zostali z krajiny ktorú milovala.

utorok 20. septembra 2011

Narodenie priemerného človeka

Okolo mňa sa prechádzali bezduché telá plné komerčnosti dnešného sveta, a ja som sa pomedzi ne predierala, a hľadala som miesto kde zakotvím. Neprívetivé počasie mi pripomínalo moju ľahostajnosť voči prírode. Naďalej som ho ignorovala a bundu som nechávala stále rozopnutú. Smerovala som niekam, kde som chcela utopiť svoju celotýždňovú myšlienkovú závislosť. Nech si mozog kúsok oddýchne. Cítila som reagovanie všetkých nervových spojení, prácu miechy a všetkých častí svojho tela. Ktosi do mňa narazil. Otočila som sa a premerala som si bytosť, ktorá narušila moju večernú nepohodu. Pán, skôr chlapec v mojom veku, oblečený od čiapky po topánky ako sa patrí aby ho spoločnosť prijala. Mal v sebe niečo čo kričalo po pozornosti, ktorú mu zjavne venoval každý a nikto zároveň. V pohľade sa mu ukrývali myšlienky, ktoré už nikdy neobjavím. V tom mojom boli len slová, ktoré som ten večer nestihla dať na papier. Pero v taške ma svrbelo, ako hojaca sa rana. Poskladala som si v rukách modlitbu a zabudla na to čo som videla. Uvedomila som si absurditu tohto okamihu a pohla som sa ďalej.

„ Ahoj !“ ozvalo sa na mňa z druhej strany ako som sa pozerala. Piatkové večery ma zneistia a rozhádžu moju pozornosť po zemi rovnako chaoticky ako konfety z balónov.

„ No čo ako bolo?“ bez čakania na odpoveď mi prišla otázka a ja som sa pomaly spamätávala zo spoločnosti. Usmiala som sa a narodila som druhý krát. Uprostred námestia sa pohybovali davy ľudí. Nikto z nich si nevšimol moju reinkarnáciu, ktorá prebehla s úkonom, ktorý psychológia definuje ako príznak dobrej nálady. Na svete bol nový jedinec životaschopný, s dokonale vyvinutým cicacím reflexom, ktorý bol odsúdený, za niekoľko okamihov, premeniť sa na novodobú metlu ľudstva, ktorú síce každý odsudzuje , ale napriek tomu jej každý holduje.

„ Ahoj! Ale dalo sa. Ideme? Je tu zima.“ Nástroj pier a výsledok práce hlasiviek spoločne s pľúcami a nejakým tým mozgovým centrom vyprodukoval odpoveď. Pobrali sme sa ďalej a ja som mala prsty červené kvôli istému piatkovému večeru, kedy som chcela byť umelcom a nie človekom.

Usadili sme sa pohodlne v putike, ktorú sme si natoľko obľúbili. Sama som nechápala prečo. Asi v nej bolo niečo viac ako moja logika. Možno bezstarostnosť toho okamihu. Možno práve preto som sa tam cítila fajn. A možno pre niečo iné. Teraz si už nespomeniem.

Moja schizofrénia odpovedala na všetky otázky a ja som sedela, telom pohybmi na tom istom mieste ako moje slová. Myseľ bola samostatným orgánom môjho tela, ktorý si fungoval nezávisle od ostatného organizmu. Na stole sa objavilo moje vykúpenie z tohto života. Priesvitnosť tejto chute sa mi zdala nepríťažlivá, avšak po tretej repríze som ju už tak nevnímala. Derniéra tejto aktivity bola v nedohľadne. Nevadí. Z čoho by ináč žili básnici ? Všetka ich inšpirácia sa rodila práve v tomto akte lásky za 21,-Sk. Cena bola premenlivá s lokalitou a kvalitou. A kvantitou tiež. Pre mňa bolo z týchto faktov najpodstatnejšie slovo kvantita. Opakované dvíhanie a cengot skla zo mňa spravil iného človeka. Znova sa na svet vydral nový jedinec. Tento krát, prišiel na svet ináč. Bez úmyslu vykúpenia, bez úmyslu života. Len s jediným zámerom. Zabudnúť na to, že bol kedysi človekom, ktorý robil rozhodnutia v delíriu citov. Prebodala som sa vez všetky myšlienky, a posunula som konanie na vyššiu a dokonalejšiu úroveň života. Klavírne sonáty v tomto svete ešte nevymysleli. Pofidérna informácia, ma odsúdila na život na okraji periférie. Žena z vinárne na mňa divne pozrela, vo vlasoch mala čosi zamotané, asi svoje ego, alebo len popol z cigarety. Opakované odmietanie minulosti zo mňa robilo neinteligentného človeka. Zmierila som so svojimi zlozvykmi a znova som zdvihla ruku na oslavu inšpirácie. Úmyselne som sa posunula bližšie ku koncu svojej existencie. Bolo mi o čosi lepšie. A zároveň mi bolo jasné, že dnešný večer, sa už asi znova nenarodím. Pokračovali sme v pitvaní nášho života .Všetko bolo len na sile a hĺbke ponoru. Tento večer sa opakovala stále dookola, pokazená repríza sa mi otáľala v hlave, a ja som mala pocit že som platňa na gramofóne po ktorej niekto prešiel prstom a namiesto pohladenia spôsobil veľkú ryhu. Skákal mi zvuk. Namiesto slov moje hrdlo vylučovalo zvuk stresovej situácie, ktorá bola ale vo väčšine prípadov chápaná ako príznak dobrej nálady. Nemá zmysel sa zamýšľať nad komplikovanými myšlienkami, aj tak ich zabudnem. Viem to s istotou . Slečna so zadymeným myslení mi zaliezla pod pery a prilepila sa na citlivú pokožku, receptory zreagovali, ako elektrické kontakty v ovládači a ja som sa nadýchla a pľúca som naplnila neistotou. Pohyb nádychov a výdychov sa spomalil a ja som si upokojila znecitlivené srdce tým, že raz aj tak budem musieť prenechať svoje miesto na tejto stoličke komusi, kto si ho bude vážiť o čosi menej ako ja. Oči sa mi prekryli bielym povlakom a babie leto sa pod ním rozpustilo na mojich viečkach. Stala som sa padajúcou časticou na ceste k sebapoznaniu, ktoré nemalo v tomto svete aj tak nijaký zvláštny význam. Skopané telo na mojej podrážke sa kotúľalo dopredu, akoby sa mi snažilo ukázať kam sa mám uberať, aby som sa mohla tento večer aspoň raz, ešte aspoň raz narodiť. Necítila som sa bezpečne. Protipóly skladanej sukne ktorá bola vedľa mňa ako obrázok z chodníka, ma zneisťovali. Našla som v tomto večernom posedení v stoke, sladkom rovnako silne, ako v trhanci so škoricou, zmysel. Tvoje kroky mali v sebe náladu ako stvorenú pre toto počasie. V tomto okamihu som uverila v osud a v predurčenosť ľudských ciest ku putike v pivnici, kde nie je signál na zrno.

Nové začiatky si odložíme na neskôr.

V trafike na rohu som si radšej kúpila cigarety. Vášeň vorkoholizmu citov som musela nejako zahasiť. A tak som ju pripálila, aby sa jej žilo v tomto ponurom počasí lepšie ako mojim rukám, ktoré sa pri narodení rozhodli, že budú patriť umelcovi. Je len veľká škoda, že sa nedohodli so zbytkom tela. Takto som básnikom len rukami a myšlienkami. Srdcom som však stále človek.

nemusel si mi do hlavy zaťať sekeru, mne bolo fakt milšie, keď si mi do nej tlačil kaleráby.

Prechodné stavy kedy ustupuje patický afekt a navracia sa zdravé ľudské myslenie, kedy hlas naberá svoju normálnu a znesiteľnú intenzitu, a nepripomína škrekot divého zvieraťa, ale prívetivý a vábivý ako spev sirény, boli u Petry teraz už pravidelnejšie a ona konečne videla Petrovo telo na podlahe tak šľachovité ako v skutočnosti bolo.

Uvažoval si niekedy o tom, aké by to bolo keby sme mali obývačku plnú lentiliek? Opýtala sa ho raz, keď sedeli na gauči, a on jej pchal ruky do nohavičiek. Na chvíľu sa zarazil, prestal sa venovať tejto činnosti a pozrel na ňu. Podľa pohľadu usúdila, že to považoval len za rečnícku otázku, a nielen podľa toho, keďže za chvíľu sa jeho ruky vrátili k pôvodnej činnosti. Už to aj prestávala vnímať. Predstava o obývačke plnej lentiliek jej odpojila hlavu od krku a tá sa rozkotúľala do kopy tejto farebnej kôpky. Keby sa mi rozbilo srdce, určite by sme mali obývačku plnú lentiliek. Povedala nahlas. Peter ju nevnímal, ďalej jej pchal prsty do nohavičiek a začínal jej vyzliekať tričko.

Keď sa alkohol leje dolu telom, prečisťuje všetky záhyby a kúty hrdla, pošteklí jemne jazyk a potom žalúdok, do tváre vstúpi večerné slnko, a Petra prestáva myslieť na to, že na niečo myslí už tretí deň. Ako taký pochabý blázon, slepec čo sa rozbehne na cestu bez toho, aby sa tlkot semaforového stĺpu roztĺkol na plné obrátky, tak si Petra liala do hlavy, že takéto konanie má zmysel. Jedno bolo isté, nemala ju na správnom mieste, to bolo zase raz viac než isté. Miestami mala pocit, že ju má zakvačenú na vešiaku vedľa kabátu a klobúka, inokedy zase, keď šla z obchodu s nákupom, zavadzala jej v rukách, keď si potrebovala odomknúť dvere . Veľa krát ju túžila položiť na stôl pred seba, aby si vyjasnili všetky nejasnosti, no keby sa aj postavila na hlavu, nikdy to nešlo. No s tou Petrovou to šlo ukážkovo hladko.

Otvorila oči a videla jeho chlpatý zadok ako sa potuluje po izbe a hľadá druhú ponožku. Zasmiala sa tak potichu ako muchy bozkávajú nedojedené raňajky, a oči mierne privrela, aby si ju náhodou nevšimol. Pod perinami číhala už len kopa géniov ktoré on zhmotnil a ona nevstrebala. Uvedomila si ,že bude musieť zase prať , čo by ju za normálnych okolností vytočilo, ale pri pohľade na jeho chlpatý zadok jej to začínalo byť vlastne jedno. Otočil sa k nej a potriasol ňou. Teraz otvorila oči dokorán.

Kde v riti mám tú druhú ponožku, neviem ju nájsť, opýtal sa a pracoval pri tom s obočím ako plne naložený kladkostroj. Posadila sa a napla svoje telo ako jemnú pružinku v guličkovom pere, ktorá sa najprv zmrští a potom narovná. Obzerala sa po neporiadku čo po nich zostal. Prázdne fľaše od vína, prepotené periny, ozvena vzdychov zachlpená v záclonách a opar cigariet vznášajúci sa tesne pod stropom. Na stolíku prázdna krabička od prezervatívov a nespočetné množstvo vulgarizmov natlačené pod zubnou kefkou v poháriku na umývadle v kúpeľni. Pozbieral seba a svoje neohrabané telo do pôvodnej podoby, a ostala za ním len ozvena zabuchnutých dverí. Petra ešte dlho ležala v posteli a opakovane prežívala včerajšiu noc. Stala sa závislá na tejto nahrávke. Z postele sa vyhrabala len preto, aby sa šla najesť. Bolo už poludnie, a v kuchyni nič viac ako zurčiaca neónka.

Pohladkala by ho tak, že by mu dolámala väzy. Jediným šťastím bolo to, že mal kožu mroža a hlavu primáta. Keď si z prstov oblizovala lekvár , mala pocit že Kristove vykúpenie nebolo až tak bolestné. Peter ležal natiahnutý ako žaba. Petra zaňho zakŕkala a obtrela si nohu o stenu. Zostala na nej šmuha. Na Petre zostalo vykypené mlieko z nedonosenej maternice krkavčej matky. Všetky končatiny zavrela do kufra a Petra nechala tam kde sa našli. Dnešný deň bol taký všakovaký. Dym pred očami sa jej zrážal na mak. Vypľula korok z fľaše na drevotriesku v kuchyni a nechala sa nakŕmiť rovnako, ako gazdiné štopú husiam do gágora šrot.

Rozhodla sa ísť do parku. Stále si to opakovala Peter a Petra, to je príbeh z metra ! Kútiky sa jej napli a roztiahli ústa ako na škripci. Kosti nepopukali. Jedine zašité, stehmi obmedzené, nové prívodové cesty kyslíka sa konečne po období rezignácie rozhodli preventilovať staré šrouby. Ľudia na ulici sa na ňu pozerali. Petra sa pozerala pred seba. Jej bosé nohy boli to kam sa pozerali ľudia. Chvenie vetra bolo to za čím kráčala Petra. Preskočila múrik pri ceste a bola v parku. Napoly opadnuté listy a vyšumená tráva sa jej zdali byť cez tieto jej nové proporcie krajšie a tak sa rozhodla zatancovať si. Chodila po rukách a hlavu mala na kolene. Skákala po bruchu a oči mala na lopatkách. Hladkala nohami a slzy mala u prdele. Zbadala na kraji parku vysadené tuje, na široko rozvetvené, husté ako papradie pod skalnými výbežkami. Spomenula si ako sa z tadeto raz prechádzali, on ju tam stiahol, zneužil doslova ako lacnú štetku, vytiahol ju von a šli ďalej. Povedala si, že aj túto pásku si zopárkrát prehrá, jemne ako lesná laň sa rozbehla ku v tieni schovaným porastom, napla sa pri skoku a nenápadne vkĺzla dnu. Škripec na tvári rozkrútil a vyventiloval svoje závity natoľko, že sa Petrine ústa už nechceli vrátiť naspäť.

Všade bol lekvár. Petra by ho natrela na chleba, na postele, na ulice na domy a aj na seba. Z nárokmi by sa utiekala k notárovi, aby jej to všetko potvrdil a patentoval.

Kebyže sa ľudská racionalita dá odvážiť, pomaranč by bol určite ťažší ako druhá polovica týchto váh. Tým si bola Petra istá viacnásobne, keď sa jej oči zneužito škriabali po tej ženskej ktorú Peter pocit svoju chlpatou riťou rovnako hojne ako ju. Nemala v sebe zmysel pre vyslovovanie takýchto okamihov, a tak len stála a čakala kým sa opona sama skotúľa.

Niekedy keď jej pivová pena zasyčala do tváre, uvedomovala si aký lepkavý zostáva stôl po každom jeho dotyku. Videla ho plaziaceho sa po zemi. Videla ho ako mu pena tečie z úst a zmiešava sa z hlienmi. Nevnímala priestor, zvuk zvončeka a náhlivé kroky v byte nad ňou. Niekoľko poschodí pod ňou sa na stenu rozprskli všetky nerozhodné deti, a tu len Petrove, až príliš priame myšlienky. Zhmotnené a rovnako presné ako v učebnici biológie. Fascinovalo ju, ako biológovia dokázali za niekoľko storočí presne popísať všetky orgány.

Petra sa zmenila. Peter zostal taký istý. Rovnako nadržaný, rovnaký chlap ako na začiatku ak to vôbec niekedy malo začiatok. Teraz bol len taký istý k inej žene pripravenej nevedomky na zmenu.

Island

„ predstava, že kdesi existuje krajina ako Island, mi pomáha prežiť.“

D. Hevier

Nela ráno vstávala ťažko, lebo spala u Ernesta na gauči. Tri matrace boli také vľúdne ako ženy za okienkom na autobusovej stanici. Celú noc jej fučalo na chrbát z balkónových dverí, pootvorených ako plechovka tuniaka, ktoré tak nechala večer, aby sa alkohol mohol dostať z jej úst rovnako rezko ako tam mal vbiehať čerstvý vzduch. Nutkalo ju na zvracanie, a hrudný kôš jej začínal zvierať trhavý kŕč. Cítila, že má chrbát celý doudieraný z toho ako v noci padala a snažila sa pôvodne trucovito vyspať na lavičke pred bytovkou. Po polhodine to vzdala a šla zazvoniť. Zvončeky vtedy vyzerali ako gombičky na kabátiku trpaslíka, a ona sa bála hociktorý stlačiť, aby mu nezostala zima, aby ho nerozopla do príliš širokej noci. Ero otvoril už iba v trenírkach, ukázal na gauč, na ktorom mala pripravenú deku s vankúšmi a zmyla ho tma druhej izby. Cítila ako jej líce ešte tvaruje vankúš, ktorý smrdel starobou a rukami.

Natiahla si svoje vranie telo a chrbát jej popraskal ako bublinková fólia. Z odchýlených dverí na balkóne videla dážď. Svet si zatiahol záclony, aby mal trocha súkromia. Budík na stolíku ukazoval jednu hodinu poobede a napriek tomu počula zvonicu ako odbíja v pravidelnom rytme. Určite počula tri pulzy. Ďalší muž. To tým počasím.

Z vedľajšej izby šla ozvena, ako keď sa niekto po prefajčenej noci, snaží cítiť v ústach život. Hrdelný kašeľ.

„Ero? Si hore?“ zakričala na neho z obývačky a snažila sa nájsť tričko, ktoré v noci hodila pod radiátor v nádeji, že vyschne. V byte bolo stále rovnaké ticho.

„Ero?“ zopakovala ako sa plazila štvornožky po podlahe a snažila sa nájsť ponožky.

„Čo do piče?“ zahučal z izby a počula ako si znova odpľul.

„Neviem nájsť ponožky!“ jej odpoveď roztancovala porcelánovú šálku v sekretári. Boli v byte jeho starých rodičov. Všetko tu bolo ošúchané, opotrebované a kvetinové. Pozerali sa na ňu asi štyri Panenky Márie a jeden veľký sadrový Ježiš Kristus, ktorý bol položený vedľa Erovej fotky z prvého svätého prijímania.

„Skús sa pozrieť pod balkónom pri lavičke. Možno tam nájdeš aj tenisky.“ Jeho ležérny a arogantný tón hlasu napovedal, že včera sa udialo čosi, čo pravdepodobne bolo mimo mieru Nelinho správania. Vyšla na balkón a pozrela sa dole. Vážne tam ležali jej tenisky, s ponožkami a vedľa nich čiesi nohavičky.

„A kurva!“ obomi rukami pevnejšie uchopila zábradlie a sklonila hlavu medzi plecia. Snažila sa spomenúť. Zhlboka sa nadýchla no mala pocit, že jej unavené pľúca roztrhne.

„Ako sa..“

„Tvrdila si, že ťa tlačia, a to preto, že sú mokré. Že im je v sebe úzko a preto ti omínajú prsty. Že si ich musíš vyzuť, aby vyschli a potom pôjdeš domov.“ Vedela, že to nie je bezpečná situácia keď si Ero pamätá viac ako ona. Opakovala si pošepky, pri tom ako vchádzala do bytu:

„Štyri pivá, dva poháre vína ..“

„No moja zlatá nejako si to skresala, len pridaj!“ Ero stál medzi dverami, už bol osprchovaný, okolo pása mal osušku a premeriaval si Nelu, ktorá zmätene stála medzi balkónovými dverami. Zbadala sa v odraze vitrínky s drevenou soškou Panenky Márie. Napravila si vlasy, ktoré sa jej v noci roztiahli na hlave do úsmevu. Uvedomila si, že je ešte stále v podprsenke a napochytro sa snažila zakryť rukami telo ktoré sa tak lacno núkalo, tak bezbranne ako lasička na pokosenej lúke.

„Ech či hráš formy!“ kráčal k nej nadýchaný vodou a mäkkým matracom. Zohol sa a spod radiátora vytiahol tričko, ktoré jej ramienkom zakvačil na ucho ako vianočnú salónku. Obkreslil jej ústa na líce, hneď vedľa vankúša ktorému sa z tade nechcelo a odkráčal do slnkom prežratej spálne. Cítila peniacu krv v žilách. Malinké koráliky čo jej do rána vypučili na lícach a na čele. Krv, ako kropí vnútornú stranu líc.

K lavičke sa prikrádala stará cigánka. Rovnako pršalo, a kvapky ako ihličky vody na mlákach vyskakovali dnu a von. Všetko sa ligotalo tak trocha studeno. Obzerala sa či ju niekto nevidí. Schmatla topánky s ponožkami a nohavičkami do tašky a odišla preč. Nelu ju videla ale nevládala kričať. Pozrela sa na prsty na nohách. Tak trochu sa usmievali, keď si pomysleli na trávnik. Znova tancovali a znova v nich mravčilo. Palce a ukazováky sa treli o seba ako Eskimáci. Videla ako objímajú koberec.

Nela otvorila oči, a steny boli rovnako tupotvárne a biele ako keď zaspávala. Všimla si, že niekto otvoril okno. Dnu prúdil čerstvý vzduch z ktorého bolo cítiť mokrý asfalt pod oknami. Chcela Erovi porozprávať o tom ako vonia mokrý asfalt, a o tých skutočných ružiach, ktoré voňajú ako maliny.

„Na Islande! Na Islande!“ začala kričať na plné hrdlo. Ruky sa jej tak hrkotavo naplnili čiernotou vrany. Chcela letieť, ale posteľ sa ani nepohla. Telo po chvíli znova ochablo. Izba zlizla jej krik. Slzy jej po lícach stiekli naspäť do tela a tie čo nevládali dôjsť do cieľa, tie vpili líca.

Znova zatvorila oči dúfala, že na vnútornej strane viečok bude mať nalepené negatívy tohto príbehu.

„Už zaspala. Asi mala len nočnú moru.“ Ozval sa hlas nad jej hlavou.

„Mala by som jej dať sedatíva. Pobudí celé oddelenie.“ Druhý hlas znel viac panovačne, akoby bol aj starší.

„Pozrite sa, aké má z toho dodraté ruky, nemali by ste jej ich rozpnúť, však už dlho nič neurobila.“

„No určite! A ráno tu budem zase upratovať kaluž krvi. Zabudni!“ Pod Nelinými viečkami zostalo okrem tmy aj ticho. Rozkrojilo sa a panovačná žena odkráčala von. Bola ťažšia, lebo podlaha od nej dunela a voda v poháriku sa triasla rovnako šálky u Era v obývačke.

„Nela, už je preč. Otvor oči.“ Neline oči naskočili ako blinkre na dodávke. Útla žienka v bielej nočnej košeli sedela na okraji postele, tak najviac ako jej to mreža dovoľovala. Nohy sa jej samé zapletali ako vrkôčiky na bábike.

„Nela porozprávaj mi o Islande.“

O ľútosti a hrnčeku kávy.

„Myslíš si o mne že som piča?“Dievča na druhej strane stola nemo pozeralo na Alicu, ktorá so sklopenou hlavou čítala papiere pred sebou. Pozrela sa na ňu len na okamih. Mala kruhy pod očami, ktoré boli podliate krvou a čierne od roztečenej špirály. Pred tým plakala. Čierne vlasy robili jej tvár ešte bledšou.

„Už som ti dávnejšie povedala čo si o tebe myslím a svoj názor som doteraz nezmenila.“ Diplomatické odpovede v nepríjemných situáciách boli Alicinou parketou rovnako, ako sa vedela Merilin usmievať aj neveselých okamihoch. Už sa s Merilin nevideli dosť dlho. Aj jej to chýbalo. Oproti nej sedela zničená Kristína, na mieste, kde zvykla sedávať Merilin, keď prišla na kávu.

„Ale ja si to nepamätám tak mi to povedz.“ Hlas sa jej triasol a bolo z neho jasne cítiť, že pred niekoľko málo hodinami pila a ešte nestihla vytriezvieť.

„Som človek a nie gramofónová platňa. Keď svoj názor zmením dám ti vedieť, ale na teraz zostáva nezmenený.“ Z kanvice na stole stúpala para o chvíľu ozvalo puknutie ako preskočil gombík. Zdvihla ju a zaliala si kávu v poháriku. Na hodinách mikrovlnky svietilo 23:26. Alica cítila, že má pod očami rovnaké kruhy. Odložila kanvicu na svoje miesto a natiahla sa za štipcom ktorým si zopla vlasy, aby jej nepadali do očí. Vytiahla cigaretu a zapálila si.

„Prečo sa ti trasú ruky? Si nervózna alebo ti je zima?“Kristína sa pokúšala silou mocou viesť rozhovor, na ktorý Alica nemala čas, energiu a ani náladu. Pozrela na ruku v ktorej držala cigaretu. Vážne sa triasla rovnako ako tá druhá. Pozerala stále do stola. Kristínina tvár sa jej hnusila. Takto sa nechať zničiť od chlapa. Však to ani nie je ľudské. Je dávno známe ,že v povahe ženy je trpieť, ale toto už bolo priveľa.

„Som unavená. Veľa som toho nenaspala za posledné noci, mám toho teraz vážne veľa.“ Klamstvo nad klamstvá. Triasli sa jej od nervozity. Kristína tu dnes nemala byť. A ona sa s ňou nemala rozprávať o jej ťažkom životnom údele. O jej matke, o jej priateľovi ,ktorý ju už tisíci krát nechal. Vedela, že sa aj tak dajú dokopy. Najneskôr zajtra večer, keď sa opije a s plačom mu zavolá, on si že vraj uvedomí ako mu veľmi chýba a všetko sa rozbehne odznova. O týždeň tu bude zase sedieť, s kruhmi pod očami a roztečenou špirálou. Tento scenár číta už asi druhý mesiac a nejaksi ju autor stále neprekvapuje. O chvíľu sa začne sťažovať na školu. Ako sú k nej všetci nespravodliví. Sama vie, že si ničí život, lebo kladie chlapa na prvé miesto a fláka školu. Všetci to vedia, ona to vie tiež, ale napriek tomu tak žije bez toho aby sa to snažila meniť.

„Hovor mi dačo, ja som minulú noc spala, presne som si to odstopovala ,hodinu a tridsaťpäť minút. Celú noc som kašľala a dusilo ma lebo som fakt riadne chorá.“ Teraz prichádza tá časť, kde by ju Alica mala podľa scenára poľutovať, ale namiesto toho len pozerá do stola a poťahuje cigaretu. Srká z kávy do ktorej medzičasom naliala skoro dva deci mlieka teda bola akurát ako stvorená na pitie.

„Aký je to pekný pohľad na človeka, ktorý sa učí a poctivo ide za svojím snom.“ Kristína si asi myslela, že touto vetou donúti Alicu, aby zdvihla zrak od papierov pred sebou. Podľa scenára to tak bolo. No Alica je odporcom osudu tak si naďalej robí svoje.

„Vieš Kika, tak ti poviem, pre niektorých ľudí je skrátka prioritou budovanie života a nie muži a priatelia. Ja si nenechám mužom ruinovať život, to veru nie. Ja nedovolím mužovi, aby z môjho života odišiel a ja som zostala stáť jedine nad troskami vlastných ideálov a snov. Ani mužovi ani priateľovi ani nikomu. Ja viem čo chcem. A keď to niekto neakceptuje s radosťou takým ľudom ukazujem dvere z neho von.“Agresívne správanie bolo to posledné čo teraz Alica potrebovala, vedela, že sa musí upokojiť, lebo to nedopadne dobre. Znova si potiahla a čakala na odozvu. Kristína nie je z ľudí, ktorý by nemali slov.

„No áno, ale vieš ja sa bojím toho, že v živote zostanem sama, ja verím len na kamarátstvo na život a na smrť a na nič iné. Ja by som bez kamarátov neprežila.“Tragickosť mladého človeka. Pre toto Alica radšej pozerala do stola.

„No vážne máš pravdu radšej budem mať chlapa a priateľov , ktorý neakceptujú môj život, jasné. Sen každej ženy. Raz sa všetci zdvihnú začnú budovať svoj život a ja mám zostať stáť nad troskami vlastných snov a ideálov? To je určite riešenie.“ Irónia, nervozita, únava a hlad. Alici hlasno zaškvŕkalo v žalúdku ale akurát vtedy si Kristína fúkala nos do vreckovky, takže to nemohla počuť.

„Obdivujem ľudí, ktorí toto dokážu. Ja si to tiež myslím, vieš, ale ja tak žiť neodkážem. Aj ja mám taký názor ako ty, ale nedokážem tak žiť.“ Káva sa minula. Alica zúfalo pozrela na dno pohárika no odtiaľ sa na ňu škerili jedine zbytky nerozpusteného cukru. Aká je už len toto spravodlivosť ,že káva sa tak rýchlo míňa. A hlavne keď je dobrá. Zlá a hnusná káva nie a nie sa minúť z hrnčeka, akoby ju tam niekto dolieval, a tá dobrá mizne tak rýchlo ako peniaze z pošty v čase podpôr.

„Kebyže máš taký názor, tak tak žiješ. A to nerobíš. Dáš si kávu?“ Šanca na to, že bude môcť postaviť od stola Alicu privádzala do stavu radosti a eufórie.

„Dala by som si, ale nebudem ťa predsa obťažovať...“

„Choď do piči Kika, a prestaň sa správať ako decko.“Alica s zdvihla, vybrala hrnček z linky. Sedeli v kuchyni .Z druhej poličky vytiahla kávu.

„Jednu či dve?“ Pozerala na dno pohárika v ktorom mala byť o chvíľu Kristínina káva. Mala chuť napľuť do hrnčeka. Nie preto , že tam mala byť Kristínina káva, ale preto, že už nikomu dlho do kávy nenapľula.

„Jeden a pol.“ Kristínin hlas bol zastretý akoby už hovorila z druhého sveta. Tvárila sa ako umierajúce zviera. Irónia bola v tom , že nemala prečo, všetko si spôsobila sama.

„Cukor?“ Alica otvorila ďalšiu skrinku kde bola nádoba s cukrom a medzitým odložila nádobu s kávou.

„Jeden a pol prosím.“ Kristínine prosím zapôsobilo na Alicu rovnako ako na dážď na asfaltku. Sčernela a prestala cítiť aj ten posledný kúsok sympatií ku Kristíne. Nevidela v tom dôvod. Človek, ktorý žobroní o život a lyžičku cukru. To bolo na jednu noc veľa. Dohoda bola, že sa sem príde učiť, a nie opitá do noci revať v kuchyni. Svätosť dohody sa už dávno vytratila z pozemského života. Alica asi mlčala príliš dlho, lebo o chvíľu sa znova ozval Kristínin zastretý hlas.

„Ja tu budem sedieť, s tebou kým nepôjdeš spať, a budem sa pozerať ako sa učíš.“ Alica sčernela ešte viac a vytiahla zo svojho zamatového plášťa dlhý laserový meč a rozdelila ním Kristínu na dve časti. Trup bezvládne padol na kachličky na zemi. Pričom nohy zostali sedieť na stoličke. Alica meč znova skryla, otvorila chladničku a naliala si do kávy mlieko. S hrnčekom sa pobrala na svoje miesto. Dlážka a steny boli od krvi.

„Ďakujem za kávu Kikuš. Sviečky ani vaňu nemám tak z teba celebrita nebude, nevadí ?“ Alica spokojne usrkávala z kávy. Zapálila si ďalšiu.

Na počkanie si ťa ráno spomínam s gruntom v hrnčeku.




Mikrovlnka pišťala, ako zhrdzavené piesty na klarinete, keď sa snaží vydýchnuť. Ozývala sa v chodbe s tikaním. Nič nelámalo slnko. Stalo sa ráno. Tak do pol tela.
Na poličke boli položené len zoschnuté rožky, jedna brioška a knedle zabalené v sáčkoch zaviazaných ručne. Orosené zvnútra ako poháre piva. Na prvej, bielej, pokožke mali zeleň ako mladé jelenie parožie.
Všade okolo, množstvo prázdnych bedničiek s fľaškami od piva, z ktorých sa ozývali  vzdychy plytkých orgazmov. Hrdlá sa napínali ako pery a pohvizdovali rôzne melódie do kakofónie. Na konci každej z nich začali stekať  zvratky zmiešané so slinami a nad zemou sa menili na čajky čo vzlietali ku stropu, odkiaľ sadali k okienku. Žena v bielom plášti ich šikovne zabalila do sáčkov. Fúkla dnu a rýchlo odvzdušnila vrecko. Otriasli sa , oči im orosili igelitové vnútro. Spriesvitneli. Odhodila ich na poličku k ostatným a takto dookola.
Knedlíky sa otáčali na bielom tanieri v mikrovlnke, nakrájané na plátky,  úplne bezbranne. Alica sa na ne pozerala so sekundami. Ozvalo sa zarinčanie. Videla ako sa sklo na fľašiach rozlialo na zem a odrazilo naspäť. Na druhej strane chodby sa otvoril ľuďmi prievan.
„Alicka, spravíš nám kávu ?“
Knedlíky zmizli.
Ľudia zmizli.
Alica sa nadýchla a zacítila vôňu čerstvého chleba. Prichádzal chlap v svetlozelených montérkach a tlačil bedne. Boli mu po prsia. Chcela sa ich dotknúť, stlačiť kôrku, aby v nej zostali prsty,  odtlačené ako do čerstvého betónu. Natiahla ruky. Keď jej odpadli od ramien muž ich chytil klepol nimi z obidvoch strán po okraji bedničiek a oni sa ako piňaty roztrúsili na niekoľko teplých rožkov. Pochytali ich čajky do zobákov. Pozrela sa dovnútra, na nehybné viečka tvárí . Muž sa usmieval. Ona len prikývla, načo natiahol ruky a obišiel jej líca dlaňami. Nadýchla sa a prsia sa jej roztriasli. Posledný záchvev v žalúdku. Mykol do strany a potom uložil na voľné miesto Alicinu hlavu, ktorá sa rovnako rozklipkala. Oči sa ponáhľali ešte vidieť, kým  sa zmenili na sklo ako ostatné. Skrehli a čakali, kto do nich otlačí svoje prsty.