tvoriaca, cestujúca, žijúca..

Nedospánok.

Posunula som vlasy o niekoľko oktáv,

                                                                vyššie,

zapla chlapcovi od susedov

oči na gombičky,

roztočila  ho

a on

rátal do nekonečna,

kým ja som mala

                            skryť odtieň.

Žuvačky z chodníka som prelepila na čierneho psa

Potom vystrihla ten deravý kúsok asfaltky a nalepila som ho na bieleho.

Rozhoďnožky na výpadovkách mi pripomenuli časy

keď sme u susedov kradli čerešne,

ako tam tak stáli na široko v červených sukničkách

s čiernymi taškami ako červíky.

Na druhý deň sa zišla rodinná rada:

„S tým dievčiskom treba niečo robiť!“

Po tom ako vyliezla z koterca pre zajace,

vylúpla si oriešok z tváre, šikovne ho pokotúľala k otcovmu očku pri jeho

pravej topánke

a celá rodina mala zrazu pohľady pokope

ako sklenené guličky

a tak im ich rozdala, no svoje vymenila za lupienok nezábudky starej mamy.

Šikovne sa znova postavila a nik si jej zámeny nevšimol.

Fukla si do malíčka, podrástla o pár centimetrov a vyhlásila:

„Naše zajace čaj piť nevedia, a ani jeden nemá hodinky.

Bude s nimi veľa práce.“

Šacujem električky ako delikventov čo ťa skrývajú pred mojím vedomím.

Spomalil si svoje umieranie,

bola som celkom rada,

že nebo nebolo v ten večer prázdne.

Kľukatila som sa pomedzi všetky kaskády litotesov

čo vyrástli na tvojom sídlisku.

Hľadala

              hrboľatú

                             cestu

                                         domov,

spodobnenú zvieraciu kazajku,

do ktorej sa všetci vieme vracať po špičkách.

Narástla som do nelásky,

tak ťa sem tam čakám.

A len vo vode myslím na to,

čo by som nemala.

Strachobrázda.

Chcela som vyskočiť z koľajníc a hľadať

všetky tvoje čiary

prevrátiť na ruby aj posledný dážď,

najhrejivejšie ti veriť

                                každú

                                jazvu.

Náprstkom zakrývať smer oboch ciest,

čo ma viedli k tebe a zas

                    od teba

vystúp zo mňa

nech vidím na koľko si svoj

bez barikád.

Slobodná.

Už ma viac nevyzlečú tváre,

zelenavé  páry smeroviek za ďalším

pokáním.

Obesenci čakaní nad ránami..

Ranami...

..

Steny sa rozostúpili,

aby som sa mohla natiahnuť po tej dlhej tme.

Som o jeden smútok ľahšia,

rozviata vo vlastnom tele.

Vo viacerých stranách už nenosím záložky,

už

neprekladám na dvoje.

Vidím východiská,

Variujem všetky

                           víťazstvá

                                            na jedno skutočné.

Tak netvrď, že nepoznáš farbu mojich vlasov,

a že na mňa nemyslíš od rána.

aj tak sa hneváš že som odišla,

že raz som si nenechala krv tetovať do viečok.

medializovanie.

Svetoprázdne techniká si našli svoje miesto.

Aj čiary ho už akceptujú.

Inzerát.

Koncetrácia rokov mu kreslila nad obočím.

Sklesnutý epitel bol vzdelaný,

mal nové odtiene.

Raz bol kdesi isto blízky.

Rečové akty.


sme štatistika.
vytvárame,
    varíme,
       nevrieme..


nevieme.




Moja nová jar.

terminál stretnutí..
pauza
ďalší prosím!




Nová jar.

krv kvetom presvitá do vytrženia úsvitu

 

Koľko sa toho zabúda, keď sa učíme mená.

Na to leto budem ešte dlho spomínať,

hojdajúce sa mačacie chvosty,

a nohy čo poznali trávu...

Zdá sa byť  už sklenené a vriace,

od steny

na ktorú mi ktosi kreslí moje strachy.

Viem,

že si nechcem tebou hojiť bebíčka,

bolístky dávnych lások,

a spadnutí pod mlynské kolená nedokončených hovorov.

Si hrôzostrašne blízko.

Vidím svietiť slnko,

a

verím ľuďom, že svet prenocovali.

Zo všetkých strán kričia

                                         banánová republika !

Som bezstarostná,

v tieni primárneho zámena nanucujem žirafám pravdy.

Ženy sú matrace,

muži lezú do iných mužov kvôli menám,

všetci sú pravdy, za ktoré sa vedia len hnevať,

Nik nemyslí na lásku.

Nik nemyslí.

Udiali sa veci.

Nohy bociana sú stropy pre naše rozsahy,

krútime sa pod pokrievkou,

nik nás nevie vypustiť,

je to relatívne,

čo by sme chceli a čo vieme vlastniť.

Nevadí.

Nabudúce nás oblečú ako na karneval.

Budeme samy sebou.

Tak zostaň, všetko sa vieme naučiť,

a svet na chvíľu onemie.

medzi červenými strechami nenájde jedinú výnimku.

Spomínal si záhradu a ja som

naivná

tvrdila ako do mňa nikto nedovidí.

Štandardy boli vláčne.

pocit,

            že všetky slová už použila

bol kypriaci.

Kopal som do balkóna.

V dlhých vetách ti plietla sviečky.

Naskladané.

V stĺpikoch.

Nedočkavé.

Ako každé pípnutie lastovičky na juhu.

Vety si pamätám celkom jednoducho.

Niekedy by som sa chcela prebudiť v tvojich ránach.

Ranách.

S dĺžňami či bez.

Hlava na dve polovice.

A v strede aj tak neviem nájsť hviezdu.

Možno zomriem.

Snáď ma rozreže správnou stranou.

Veľké sucho.

Cítila som sa vysoká,

na pomedzí muža, nevlastniaca,

také vyblednuté parte na dverách obecného úradu.

Všetko do mňa vlialo pomyslenie na nečinné myšlienky.

Nemilujem.

Možno som spokojná,

no nie je vo mne voda. Malátna stojím nad vlastnou schránkou

a prosím o dúšok.

Coraline

Chcela by som mať žltý pršiplášť, modré vlasy, gumáky

a možno aj gombíky.

Hranice.

Jeden svet

a v ňom niekoho kto rozhoduje.

Len s jediným rozdielom,

neboli by dvere niekam inam.

A budila by som sa do tej istej izby.

Vyrastené ideály.

Tak veľa sa toho kedysi zmestilo pod posteľ,

Výstražný pohľad mamky skryla deka až po parkety,

A do ďalšieho popoludnia bolo zase všetko v poriadku.

Dnes tam toho veľa nenatlačím,

Náročniem.

Čniem či vyčnievam..

Nič ma poď ňou neskryje

A kedysi tam bývala celá..

keď je najťažšie vždy si spomeniem na mozaiku. padá, praská, posúva základy, ale niekto ju predsa drží. ďakujem za tieto slová. vždy ma držali a budú. len niekedy na ne zabudnem, a potom mám ťažké ráno.

Mozaika

„Každý človek spĺňa podstatu svojho bytia. Je nenahraditeľným elementom v obrovskej mozaike. Niektoré kocky z mozaiky sú popraskané, zašpinené a zneuctené, ale pod ich povrchom, po umytí a opravení, je skutočný originálny kúsok, bez ktorého by sa svet nezaobišiel.

Každý človek je dôležitou súčasťou mozaiky. Aj mozaiky iných ľudí. Predstav si, že verím v obraz, na ktorom je len niekoľko kociek mozaiky. Každá je opretá o druhú a o všetky sa bojím, aby raz náhodou nevypadli. Niektoré sú väčšie, niektoré sú menšie... Náhodou praskneš a čo potom? Mozaika sa rozsype. Preto si nemysli, že nie si dôležitou súčasťou mozaík iných ľudí. Každý má svoju mozaiku a ty u neho tvoríš dôležitý stavebný kameň, a možno o tom ani nevieš.

Nepraskaj, môžeš porušiť základy. A základy sú dôležité. Aby potom ostatná mozaika nepadla a nezrútila sa....a aby sa nezrútil niekomu svet.“

L. O.

mám právo byť ženská, patetická, gýčová. 

dnes sa mi snívalo o zomieraní.  

o bezmocnosti. 

netrápi ma čo si myslíte. 

vo mne  niečo bolí..

Pamätám sa, ako vtedy stáli pod Michalskou bránou. Niekoľko rokov pred tým, ako sa toto všetko udialo. Bola studená noc, ale obloha bola jasná. Boli spolu von. Či ako priatelia, alebo ako niečo viac, to si už nepamätá nikto.

„Pozri! To je moje obľúbené súhvezdie!“ náhle pichla prstom do oblohy a rozosmiala tak hviezdy.

„ Kde?“ Pozrel sa  smerom kam ukazoval jej prst, ale  nevedel  čo myslí.

„ Toto! Pozri. Vyzerá to ako vážka.“ A znova prstom naznačila na oblohe zhluk hviezd.

„ Aha, vidím. Mne to však skôr pripomína škorpióna.“

Osud neexistuje. Len ľudské rozhodnutie a ľudská hlúposť.

Občas sa stáva ,že srdce tlčie aj bez  návodu.

A stolička je hore nohami.

Rovnako ako má karta ruby.

Zubatá si brúsi zuby namiesto kosy.

A za oknami je len hmla, ako odgrgnutie

Boha pred spánkom,

Ktorým si každé ráno pretieral oči.

Cítim to ticho, ako mi brúsi kožu, tesne pod epitel.

Všetky slová čo zostali medzi zubami ako škrupinka z pukancov,

ktoré som kedysi jedla s jahodovou milkou

a on s olivami.

Zostala po ňom kopa použitých vecí, prázdnych zásuviek

a jedna

zatrpknutá žena.

Spomienky sú vlastne legalizovaný trest smrti v každom štáte.

Elektródy do mozgu sú kratšie

a možno ani nie sú také uštipačné.

V hocijakých slovách,

prostoduchých, prostorekých, sofistikovaných, vulgárnych

a hlavne mojich

je klepkanie kladivka

pravidelné ako sekundová ručička.

Som mŕtva vo všetkom živom v mojom tele.

Objímam matrac.

A hľadám v mužoch jeho vôňu.

Jeho vkus na víno, do ktorého ma zamiloval.

Iróniu a sarkazmus, ktorú skrýval smiechom

a urážky o ktorých si mysleli, že sú vtipy.

Poznala som tie okamihy bez slov,

keď ho utrápila iná žena

a on sa ukryl na moje plece

ako batoľa skláňa hlavu do perinky

a kengura do matkinho vaku.

V podstate som masochista

ktorému prekáža tvorba endorfínu

a preto myslím na teba.

Občas sa stáva že si na to všetko spomeniem.

Viem, že telo má dve strany.

Obidve rastú z človeka.

Škorpióny už prestali existovať.

Už dnes

vidím tie dve prevrátené viečka

namodreté lícne kosti si vrážajú všetky výčitky až

                                                                     ku spánkom..

Otázniky si viac nezaslúžiš..

Dnes všetko vidím za ťažkými pancierovými dverami,

omotané elektródami a šľachami napnutými až k nebesiam.

Raz som sa skryla pod pazuchu

ako sa mi nepáčil popol človeka.

Preseknuté potkanie telá, kyvadlo visiace zo stropu.

Dnes svet odsáva vzduch

a zastavuje obratlovce.

                                     Už viem, že vtedy to viselo nad nami.

Mám sinavé hánky!

Škripotom som donedávna stierkovala cudzie sluchy.

Snáď mi život raz odpustí..

cítim obhorené vlasy.

Spodobujem hlásky.

Ani jednu z nich nepoznám.

Dvere by som ti už aj tak neotvorila..

Prešlo 5 rokov.

Viem, že ten nábytok už hreje kohosi krehučké prsty

viem, že v tých izbách z nás už nezostalo nič,

že za očami máš prázdno,

a na všetkom ostatnom už aj tak nezíde.

Pamätám si, keď som ti dala ponožky,

A ty si mi potom v divadle ukazoval, že ich máš.

Chcela som tú divadelnú tmu navždy,

a aby si ma nepustil.

..

som biela a rozsypaná po podlahe cukrárne.

Odpusť.

Odíď.

Nechaj ma!

Prešlo 5 rokov. Stále neviem štrikovať,

No naučila som sa piť červené víno.

Nie každá je čierna.

Noc sa našpúlila do bieleho rána.

Chodníky sú zrazu poprsie Albínky.

Kráľovská cesta do vedomia

                                               zmäkla.

Vytiahla som zátky z kútov očí.

Na kabáte vonia voda,

a zem sa skláňa k výkriku.

Not all of them are black.


Night pout to white morning.
Paths are like bosom of the Albinek
Royal path to the sense
                                        is softer.
I put out corks from the corner of my eyes.
You can smell watter on the coat,
and earth is bowing to the scearm.

Rozprava o mŕtvych vtákoch..

Ach áno, myslela som na teba

na Vianoce aj na nový rok.

Ako sa máš a či si vôbec s niekým, či ti padá doma ihličie,

či vyťahuješ srdcia z rieky

a tlčúc ich nechávaš vojsť do neónovej výhrevne.

Myslela som.

Na tvoj bláznivý byt.

Plný zrkadiel ako z básne

pomedzi všetky sukne som kmitala pažami

moria matérie,

kasárne odrazov,

aby sa mohla zem prekrútiť do svojho označenia,

pohlavia čo sme jej zobrali,

na počiatku

skrášlená veľkým bielym ľadom

čo už iba muži nosia na tvárach,

a ty si jeho otcom.

Plná som slov a hustých priehrští veršov

A v noci tak veľmi snežilo .

Čakáš ma ? Prechádzaš chodbou kým zaklopem na dvere, ktoré poznám iba z tvojich mozaikovitých narcistických výkrikov ?

Kladieš na pokrievku otázky ? A kričíš vôbec niekedy ?

Pripadáš mi taký čiernobiely.

Za všetkými hmlami sa leskne tvoja smaragdová poézia.

Za ňou iba hrana.

Och áno!

Myslím na teba.

Častejšie než si sama chcem dovoliť.

Niekedy, keď sa opijem, cítim ako mi píšeš báseň..

Druhé ti dvíhajú sukne,

chcem tvoje oči na pár pohárikov

opýtať sa čo je priezračné a čo len mliečna asociácia

kolísajúceho muža nad spánkom.

čo by si mal vedieť..

dnes je čas na gýče a klišé!

len tie mi vetrom zapadli.

odchádzam do svojho..

tak prosím

nesúďte blázna bez očí,

raz stretnem marionetu

poďakujem,

že mi visí nad hlavou,

že nepadá,

dám si krátku sukňu a budem sa hrať na ženu,

ktorou som nikdy byť nechcela

za sklom

býva svet mliečny,

a to jediné sa už do mňa

                                             nezmestí.

tak choď.

a nechaj ma v poli vecí,

ktoré neoprávnene nenávidím,

viem, že raz po tom hrnčeku zostanú len črepy

a vtedy budem vážne čistá, alabastrová, s kučierkami

taká akú si si vysníval.

vtedy sa už po mne nanačiahneš,

modré žily sčernejú

a ja si spokojne vydýchnem:

                                                 táto žena je dokonalá !

Nevinné

Za stranami všetkých vecí je vždy vnútro.

Vianoce za nič nemôžu,

len my sa hlúpo časujeme.

Netreba krátiť dni,

                            na chvíľu zostalo ticho,

a

drobčivý krok po treskúcej noci,

prelistoval na epilóg.

Uvarím vaječný likér..

                                                povedala.

dobrá víla, krehko hojdajúca svetom na špice stromčeka

údajne mŕtva medzi neživými.

Údajná..            

Poddajná

časti roku, ktorej všetci veríme.

Len wendy.

chýba mi ten pocit istoty,
že ťa nájdem spiacu na kachličkách v kúpeľni
ktoré som nepokreslila ihličím
skryla som sa v papučiach.
z umývadla na teba padá iba ozvena. 
do mňa strach, že ti stupím na ruku ktorou piješ kávu.
potom ráno,
keď sa nebude dať dýchať,
zídem do sveta
kde je obedňajšia prestávka na koľajniciach
a hrnčeky lietajúce nad jarným slnkom.
na tomto mieste skrývam sad presne taký
ako som ho tam nechala.
v čipkovanej sukni
a červenými vlasmi.
iba môj!

Táto bude bez mena, rovnako ako jej obsah.

Ľudská duša je menšia na podrážkach,

keď preskakuješ v správnom poradí.

Možno ani taká trpká,

keď sa to raz naučíš.

Prebatolila som len prvé okamihy nádychov

Vy, aspoň do puberty

                      menopauzy

                      alebo prostaty

Veľké písmeno ste si vyslúžili začiatkom vety.

Osloveniam som sa nedostala pod

epitel.

Na chrbte ste mi nechali placentu.

Vedeli ste:

                        „ Tá viac nedostane.“

Tak ste mi ju nebrali.

Len ma odrezali zo šibenice na milosť

šmarili do inkubátora,

a aj pupočnú šnúru ste odložili pre prípad,

že ma to raz omrzí.

Poučili vás:

„ ale duši do kondomu nenarvem, tak čert nás vem!“

Tak ste si rozmysleli vstávať ku mne v noci

a k mojim áriám za almužnu.

Sociálne dávky!

A radšej teplé mlieko a rohypnol .

Nadrvený vo fľaške vody namiesto sunaru.

Opili ste ma realizmom.

Preto je ten môj taký nechutný

Teraz tu sedím, poučená nápisom na

cigaretách:

                        „ fajčeNIE môže zabíjať.“

Aj podhodený ibalgin, je cesta k odpočinku.

                                               na polovičný úväzok.

toto je gýčovitá báseň o pravde.

Pred pár rokmi som ťa poprosila: Napíš mi nekrológ.

A ty si mi povedal, že ten sa píše iba mŕtvym ľudom.

Dodnes nechápem prečo som ho ešte nečítala,

keď už dlho mám v hlave namiesto kalerábov

sekeru.

Žili šťastne až po smrti.

Básne písali zo statusov na facebooku

a hľadali návod ako prežiť v spoločnosti.

V prírode sa naučili súložiť .

V meste kobercom dvere podložiť,

keď zapaľovali dýmku,

aby

hľadanie malo nejaký efekt.

Všetky vety skrátili o pol oktávy

a stromy obesili igelitovými sáčkami.

Do krmítok napísali ich nekrológy

že žili poctivo,

že opadali pravidelne a načas,

že mali len seba

a svoju monotónnosť.

Boli dvaja,

a tak bol svet uklepaný ako parapetná doska.

Fabulovali.

Ospevovali.

Prepisovali

vypukané bubliny z fólií za rohy každej strany.

Sem tam sa opili,

prechádzkou po vykĺbenom vzduchu.

Uhol pohľadu mala ona v jeho zdanlivo pokornom výraze.

On určite nehľadal kde presne je srdce.

Niekto spojil nesprávne afrodiziaka,

a tak ona šumí do nesprávnych nocí.

Tisíckrát sa rozlúčila,

odviazala z reťaze,

prestala strážiť cudzie sny.

Stala sa Prométeom,

Dnes viem, že nekrológ si píšem sama, keď ráno vstávam,

keď večer chrápem v posteli

a dovoľujem mužom trhať ma v spánku na schizofrenika.

A pri tom mlčím so svojou rozpoltenosťou v hlave.

Ujasňujem si pre a proti.

S hlavou niekde za telom

Ubližujem  slovám, keď píšem s reťazou namiesto chvosta.

Často sa pýtam ako sa mačka dostane na rozpálenú plechovú strechu.

a potom sa znova vraciam k debatám o

Chuanovi a Rosite.

Všetci to vieme.

V tristošesťdesiatej piatej časti sa dajú dokopy

a na nový rok sa každé predsavzatie beztak vráti v novo zapálenej cigarete.

Kabarety pripálených

p

l

iesní sa skladajú z prvotnej podstaty sveta.

Som idealista.

Pluralitou si zalievam ráno kávu

nech si môžem myslieť,

že mi chutí

alebo aj

nie.

V bielom plášti ich chodí veľa. Jeden pozerá na telo, druhý na dušu a tretí doňho so smiechom kreslí piškvorky.

Vážne som chcela z toho bytu tie izby odrezať,

aby bol plnší tvojho smiechu,

môjho ticha

a všetkých pseudointelektuálnych rečí ako od babičky ,

v pozadí jazzu na ktorý by sme nemali.

Lucia sa ma opýtala:

Komu sa pôjdeš potom zase vyplakať na rameno?

A ja som vedela, že aj keby sa mi podarilo,

a spravila som si v kuchyni ten Koleničov meter,

nenasťahuje sa mi nikto do vrecka.

Písala som inzeráty.

Márne prosby bláznom čo mi hovorili:

Nebuď v depke, neopúšťaj sa.

A ja som im vysvetľovala, že pod papierom mi len skapal pes,

že preto som taká.

Našla som si na internete diagnózu, začala som veriť.

Deterministicky som objímala vankúše

a skrývala sa pod posteľou.

Merilin mi potom povedala, že sa správam ako deculo

čo pliaska o zem nohami a rukami,

ako spráchnivenými konármi.

Odmieta moje utrpenie,

aj keď mi tvrdí pravý opak.

Viem, že zajtra obloha zhrdzavie od dažďa.

Skočí mi do náruče a poprosí:

Skry ma!

Chcela by som, aby to bola pravda.

Uveriť tým sračkám čo som si polepila za uši a stoličky.

Sama si obliznúť tú slinu z okuliarov.

Na prstoch som mala čiarové kódy.

Vodu som si prášila z chrbta.

Potom prišiel agent.

Je jedno aký lebo každý výhodne ponúka.

Vážne sa mi to zdalo výhodné.

Ževraj keď naplním jeho telo,

On sa bude smiať.

Tri krát do týždna,

na skúšobnú dobu.

3 mesiace.

Skoro som zabudla kto koho najíma.

Dlho som potom čušala.

Nehýbala sa.

Žrala také prijebané biele kokotince bez konca.

Ležala som na koberci, pod stolom, na záchode.

V podstate na každej od prírody danej postele.

Ľutovala som sa.

Pýtala sa Boha ako úbožiak:

Prečo práve ja?

Potom som sa hrala na feministku,

so slovami:

Chlapi sú kurvy!

Rýchlo som si uvedomila,

že nie je problém v mužoch,

ale v ľuďoch ako takých.

Keď som prichádzala na miesta bez spomienok

bez uvedomení,

cesty,

len pocitu toho, že som

Začala som sa báť.

Nebola som si istá či som spláchla záchod,

naplnila si črevá,

pľúca..

Znova som sa vrátila k tým ožužlaným lentilkám.

Sú to kurvy.

Ale menšie ako ľudia.

Svet okolo mňa bol vojna mravcov.

Spánok a nespánok.

Jedno ráno som sa postavila a povedala som si, že to jebem.

Nad tým psom som sa rozlúčila so známymi

ale chuť na jednu bohovskú pred oknom ma donútila zostať.

Stále sa ocitám v priestore.

Maminkine obedy zbieram tento krát spod mojich rúk

a niekedy hrdla,

ale už nie tak často ako pred tým.

Občas vyjde Oskar.

Dám si kávu

a vzduch sa mi nehojdá pod nohami.

Zbalené kufre vždy odsúvam pod posteľ, aby som sa tam nevošla.

Zmenila som účes.

Názory.

Výraz tváre.

Hovorím o smiechu ako o droge.

Mám chuť byť na niečom závislá.

Že vraj vtedy človek chápe život.

Včera vo filme povedali:

Minulosť je preč. Ale stále ju vlečieme so sebou.

Vypla som notebook a do tých prázdnych izieb som sa vykričala.

Všade bol nemajetný pocit

exekučnej čaty,

že už ani sama sebe nepatrím.