Načiahnutie za hladinou.

Perie z paží mi hladkajú ostré nože.

Skracujú ma do zeme,

stláčajú vodu do elipsy, čo sa krúti medzi lopatkami

a vystiera do hliny.

Taroty,

plátna pravdy

skrývajú predo mnou

                                   brestové dosky  

                                                             dokonalosti.

Obklopená vecami,

čo majú priviesť ženu do vytrženia,

zbieram chuchvalce dievčenstva.

Opriadli nám umývadlo,

a viečka priviazali uzlami.

Bez mrknutí

                     spánok pretŕča svoje korpulentné

                                                       hrejivé telo  

                                                                          po izbe.

Tú širokú náruč výdychu, do ktorej sa vojdú všetky vlásenky,

aby sa viac zdržanlivosti nemohli zamotávať.

Ach brest,

kedy

         sa stretneme ?

Tieň kondora.

Obsedantnosť konkubín

si kľaká k tvojim nízkym dverám.

ku koži

a

veľkým nohám,

skladajú parte

             o

             nemennosti

             o

             výparoch bytia stlačených medzi

             pan

                    va

             mi.

hrdza v ich ústach ti sťahuje členky.

eben vo vlasoch, výška ku vchodom,

aby

      mohli mať hlávky vystreté

      nech lupene neopadnú,

                                           veď také ich máš rád..

                                           veď v tvojej výške sú aj tiene ľuďmi

korene v machu by si vedel polievať.

svetlo ti zavadzia.

Ovíjať izby do tepla,

To chce viac ako chápadlá.

Že aj čajka vie byť dravec?

Na biele telo

treba cit

                vraždiť,

aby všade nezostali mapy

                                 po

                                 myšlienkach.

Definitíva.

Veľké množstvo klobúkov sa zlievalo v pancierové vojsko hláv. Barety, šiltovky, slamené, pletené. Na brehu sedela dievčina v bielom, s bodkovanou stužkou, listovala v knihe, vytrhávala strany a vypúšťala ich ako čajky na poslednú cestu  k Cháronovi po vode. Jednoduché čierne plavky jej ladili s bodkami na klobúku.  Po chvíli sa zahľadela na obzor, zbytky knihy vložila do rúk piesku a rovnako doňho potom aj seba. Mliečne ruky natiahla pozdĺž  tela.

Obzeral som sa, či nezbadám skupinku ľudí ku ktorým by mohla patriť. Alabastrové telá,  prázdna čierna osuška. Čierna vyzerala byť jej farba.

Príliv vytiahol na pláž svoje mohutné chápadlá, voda narazila do skalných stien. Vyskočil som a náhlivo sa začal obzerať.  Zhltla ju ! Kam sa podela?!  Potom som si ju všimol. Ležala o niekoľko metrov nižšie, ale oceán si ju nezobral. Po knihe nebolo ani stopy. Zlostne sa postavila. Počul som ako hromží a nadáva. Vlasy mala plné piesku. Po chvíľke zmizla za strážnou vežou.

Na mieste kde ležala zostal ten klobúk. Voda ju nechcela.

Prihrmela ďalšia vlna a aj ten pletený kormorán s bodkovaným chvostom  zmizol. Nečaká na ňu. Nechce aby sa vracala.

Biele ženy voda nemá rada, sú v nej čisté, voľné, zostáva v nich. Ale nemá z nich čo zobrať.

Vešanie prádla.

Kapitulovanie na špičkách,

skladanie bajonetov do hrudky zeme,

kým biele,

        nevinné

                     kusy látky  češe vietor.

Žena vtedy nevrie,

                              s pokojom obracia vnútro,

vie že tu sú ruby v bezpečí,

čisté panciere,

                              síce

                                      prenikavé aj vodou,

no napriek tomu útulné,

oddychujú

kým budú niesť jej ne/krásu ulicami.

Natiahnuť sa za povrazom tu nie je definitívne,

len príprava k začiatku,

                                        čo už jej známi aj tak stretli.

Svorka.

v cele druhých

dvaja cudzí

muž a žena

hrajúci sa

                 na lásku

Garáže.

V hrobke pneumatík zaliatych históriou krvi

sme kráčali ako previerka bežnosti.

Ženy

         s výškami synagóg,

členkami zaliatymi vo vývrtkách

vlastnili sterilitu skla,

ktorá bola najviac ich

                                   v ťarchavosti,

v mágii urodzeného zvieraťa.

Odmietali ju prekročiť s kožou na vrchu.

Kráčali ďalej s dutým lonom.

Výťahom do smrti.

Prievan pískal do zástrčiek,

do stien obalených chloroformom

do tiel

          čo sa

          po

          sta

          vi

          li

medzi vzorované sklá okien,

železité prahy úniku.

Pokožky presiaknuté líščím chrbtom,

plné čiar a resuscitácií sa skrývali pod biele plášte,

leukoplastom utesnené,

aby nemuseli povedať ako sem prišli.

Telá sa tu nepoznávajú,

Len dýchajú .

Len žijú

            vytrvalosť

                             ou,

čo mysle

            nevlastnia.

Zostalo mi ticho na pieseň.

Medzi dverami sa tlačili preddavky tepla.

Pásiky stláčali ženy do telies

              vietor stratil ozvenu

                         sklá vyschli

                               obyčajné

                                    po

                                         po

                                              ľud

                                                     nie

Tieň sedí za výkladom.

Bol by to hriech,

Ne

     spáchať samovraždu.

Zástavy uplynutých tiel.

a ich vysvietení,

veď aj slová sa dajú obrátiť orgánmi.

Vtedy sa ženy v telách vedia skryť za ramená.

Vtedy čriepkami vo vlasoch všednejú.

Vtedy z nich zvykne tiecť živo

                                                  t.

Prostriedky prstov na týranie.

Spolu im nikdy nerozumieme.

Zvyknú byť zásadité.

Tlak.

V hákoch

očných rozhraní sa naposledy vystrela

                                                             do

                                                                 vnútorností.

Vlastnila si sa ?

Telo si ukradla matke.

Ostatné prišlo zvýsknutím zárubne,

ktorým ti to pripomína rovnako,

ako alpské klobúky

odchod jesene.

Bezprávie rozhovoru.

Nad telami žiab sa krútili letokruhy

                                                      hmyzu.

Len cesta bola v smútku.

Predvčerom jej zaliali diery po spomienkach.

Ku nám nik neprišiel.

Zostalo hrboľato.

tvoriaca, cestujúca, žijúca..

Nedospánok.

Posunula som vlasy o niekoľko oktáv,

                                                                vyššie,

zapla chlapcovi od susedov

oči na gombičky,

roztočila  ho

a on

rátal do nekonečna,

kým ja som mala

                            skryť odtieň.

Žuvačky z chodníka som prelepila na čierneho psa

Potom vystrihla ten deravý kúsok asfaltky a nalepila som ho na bieleho.

Rozhoďnožky na výpadovkách mi pripomenuli časy

keď sme u susedov kradli čerešne,

ako tam tak stáli na široko v červených sukničkách

s čiernymi taškami ako červíky.

Na druhý deň sa zišla rodinná rada:

„S tým dievčiskom treba niečo robiť!“

Po tom ako vyliezla z koterca pre zajace,

vylúpla si oriešok z tváre, šikovne ho pokotúľala k otcovmu očku pri jeho

pravej topánke

a celá rodina mala zrazu pohľady pokope

ako sklenené guličky

a tak im ich rozdala, no svoje vymenila za lupienok nezábudky starej mamy.

Šikovne sa znova postavila a nik si jej zámeny nevšimol.

Fukla si do malíčka, podrástla o pár centimetrov a vyhlásila:

„Naše zajace čaj piť nevedia, a ani jeden nemá hodinky.

Bude s nimi veľa práce.“

Šacujem električky ako delikventov čo ťa skrývajú pred mojím vedomím.

Spomalil si svoje umieranie,

bola som celkom rada,

že nebo nebolo v ten večer prázdne.

Kľukatila som sa pomedzi všetky kaskády litotesov

čo vyrástli na tvojom sídlisku.

Hľadala

              hrboľatú

                             cestu

                                         domov,

spodobnenú zvieraciu kazajku,

do ktorej sa všetci vieme vracať po špičkách.

Narástla som do nelásky,

tak ťa sem tam čakám.

A len vo vode myslím na to,

čo by som nemala.

Strachobrázda.

Chcela som vyskočiť z koľajníc a hľadať

všetky tvoje čiary

prevrátiť na ruby aj posledný dážď,

najhrejivejšie ti veriť

                                každú

                                jazvu.

Náprstkom zakrývať smer oboch ciest,

čo ma viedli k tebe a zas

                    od teba

vystúp zo mňa

nech vidím na koľko si svoj

bez barikád.

Slobodná.

Už ma viac nevyzlečú tváre,

zelenavé  páry smeroviek za ďalším

pokáním.

Obesenci čakaní nad ránami..

Ranami...

..

Steny sa rozostúpili,

aby som sa mohla natiahnuť po tej dlhej tme.

Som o jeden smútok ľahšia,

rozviata vo vlastnom tele.

Vo viacerých stranách už nenosím záložky,

už

neprekladám na dvoje.

Vidím východiská,

Variujem všetky

                           víťazstvá

                                            na jedno skutočné.

Tak netvrď, že nepoznáš farbu mojich vlasov,

a že na mňa nemyslíš od rána.

aj tak sa hneváš že som odišla,

že raz som si nenechala krv tetovať do viečok.

medializovanie.

Svetoprázdne techniká si našli svoje miesto.

Aj čiary ho už akceptujú.

Inzerát.

Koncetrácia rokov mu kreslila nad obočím.

Sklesnutý epitel bol vzdelaný,

mal nové odtiene.

Raz bol kdesi isto blízky.

Rečové akty.


sme štatistika.
vytvárame,
    varíme,
       nevrieme..


nevieme.




Moja nová jar.

terminál stretnutí..
pauza
ďalší prosím!




Nová jar.

krv kvetom presvitá do vytrženia úsvitu

 

Koľko sa toho zabúda, keď sa učíme mená.

Na to leto budem ešte dlho spomínať,

hojdajúce sa mačacie chvosty,

a nohy čo poznali trávu...

Zdá sa byť  už sklenené a vriace,

od steny

na ktorú mi ktosi kreslí moje strachy.

Viem,

že si nechcem tebou hojiť bebíčka,

bolístky dávnych lások,

a spadnutí pod mlynské kolená nedokončených hovorov.

Si hrôzostrašne blízko.

Vidím svietiť slnko,

a

verím ľuďom, že svet prenocovali.

Zo všetkých strán kričia

                                         banánová republika !

Som bezstarostná,

v tieni primárneho zámena nanucujem žirafám pravdy.

Ženy sú matrace,

muži lezú do iných mužov kvôli menám,

všetci sú pravdy, za ktoré sa vedia len hnevať,

Nik nemyslí na lásku.

Nik nemyslí.

Udiali sa veci.

Nohy bociana sú stropy pre naše rozsahy,

krútime sa pod pokrievkou,

nik nás nevie vypustiť,

je to relatívne,

čo by sme chceli a čo vieme vlastniť.

Nevadí.

Nabudúce nás oblečú ako na karneval.

Budeme samy sebou.

Tak zostaň, všetko sa vieme naučiť,

a svet na chvíľu onemie.

medzi červenými strechami nenájde jedinú výnimku.

Spomínal si záhradu a ja som

naivná

tvrdila ako do mňa nikto nedovidí.

Štandardy boli vláčne.

pocit,

            že všetky slová už použila

bol kypriaci.

Kopal som do balkóna.

V dlhých vetách ti plietla sviečky.

Naskladané.

V stĺpikoch.

Nedočkavé.

Ako každé pípnutie lastovičky na juhu.

Vety si pamätám celkom jednoducho.

Niekedy by som sa chcela prebudiť v tvojich ránach.

Ranách.

S dĺžňami či bez.

Hlava na dve polovice.

A v strede aj tak neviem nájsť hviezdu.

Možno zomriem.

Snáď ma rozreže správnou stranou.

Veľké sucho.

Cítila som sa vysoká,

na pomedzí muža, nevlastniaca,

také vyblednuté parte na dverách obecného úradu.

Všetko do mňa vlialo pomyslenie na nečinné myšlienky.

Nemilujem.

Možno som spokojná,

no nie je vo mne voda. Malátna stojím nad vlastnou schránkou

a prosím o dúšok.

Coraline

Chcela by som mať žltý pršiplášť, modré vlasy, gumáky

a možno aj gombíky.

Hranice.

Jeden svet

a v ňom niekoho kto rozhoduje.

Len s jediným rozdielom,

neboli by dvere niekam inam.

A budila by som sa do tej istej izby.

Vyrastené ideály.

Tak veľa sa toho kedysi zmestilo pod posteľ,

Výstražný pohľad mamky skryla deka až po parkety,

A do ďalšieho popoludnia bolo zase všetko v poriadku.

Dnes tam toho veľa nenatlačím,

Náročniem.

Čniem či vyčnievam..

Nič ma poď ňou neskryje

A kedysi tam bývala celá..

keď je najťažšie vždy si spomeniem na mozaiku. padá, praská, posúva základy, ale niekto ju predsa drží. ďakujem za tieto slová. vždy ma držali a budú. len niekedy na ne zabudnem, a potom mám ťažké ráno.

Mozaika

„Každý človek spĺňa podstatu svojho bytia. Je nenahraditeľným elementom v obrovskej mozaike. Niektoré kocky z mozaiky sú popraskané, zašpinené a zneuctené, ale pod ich povrchom, po umytí a opravení, je skutočný originálny kúsok, bez ktorého by sa svet nezaobišiel.

Každý človek je dôležitou súčasťou mozaiky. Aj mozaiky iných ľudí. Predstav si, že verím v obraz, na ktorom je len niekoľko kociek mozaiky. Každá je opretá o druhú a o všetky sa bojím, aby raz náhodou nevypadli. Niektoré sú väčšie, niektoré sú menšie... Náhodou praskneš a čo potom? Mozaika sa rozsype. Preto si nemysli, že nie si dôležitou súčasťou mozaík iných ľudí. Každý má svoju mozaiku a ty u neho tvoríš dôležitý stavebný kameň, a možno o tom ani nevieš.

Nepraskaj, môžeš porušiť základy. A základy sú dôležité. Aby potom ostatná mozaika nepadla a nezrútila sa....a aby sa nezrútil niekomu svet.“

L. O.

mám právo byť ženská, patetická, gýčová. 

dnes sa mi snívalo o zomieraní.  

o bezmocnosti. 

netrápi ma čo si myslíte. 

vo mne  niečo bolí..

Pamätám sa, ako vtedy stáli pod Michalskou bránou. Niekoľko rokov pred tým, ako sa toto všetko udialo. Bola studená noc, ale obloha bola jasná. Boli spolu von. Či ako priatelia, alebo ako niečo viac, to si už nepamätá nikto.

„Pozri! To je moje obľúbené súhvezdie!“ náhle pichla prstom do oblohy a rozosmiala tak hviezdy.

„ Kde?“ Pozrel sa  smerom kam ukazoval jej prst, ale  nevedel  čo myslí.

„ Toto! Pozri. Vyzerá to ako vážka.“ A znova prstom naznačila na oblohe zhluk hviezd.

„ Aha, vidím. Mne to však skôr pripomína škorpióna.“

Osud neexistuje. Len ľudské rozhodnutie a ľudská hlúposť.

Občas sa stáva ,že srdce tlčie aj bez  návodu.

A stolička je hore nohami.

Rovnako ako má karta ruby.

Zubatá si brúsi zuby namiesto kosy.

A za oknami je len hmla, ako odgrgnutie

Boha pred spánkom,

Ktorým si každé ráno pretieral oči.

Cítim to ticho, ako mi brúsi kožu, tesne pod epitel.

Všetky slová čo zostali medzi zubami ako škrupinka z pukancov,

ktoré som kedysi jedla s jahodovou milkou

a on s olivami.

Zostala po ňom kopa použitých vecí, prázdnych zásuviek

a jedna

zatrpknutá žena.

Spomienky sú vlastne legalizovaný trest smrti v každom štáte.

Elektródy do mozgu sú kratšie

a možno ani nie sú také uštipačné.

V hocijakých slovách,

prostoduchých, prostorekých, sofistikovaných, vulgárnych

a hlavne mojich

je klepkanie kladivka

pravidelné ako sekundová ručička.

Som mŕtva vo všetkom živom v mojom tele.

Objímam matrac.

A hľadám v mužoch jeho vôňu.

Jeho vkus na víno, do ktorého ma zamiloval.

Iróniu a sarkazmus, ktorú skrýval smiechom

a urážky o ktorých si mysleli, že sú vtipy.

Poznala som tie okamihy bez slov,

keď ho utrápila iná žena

a on sa ukryl na moje plece

ako batoľa skláňa hlavu do perinky

a kengura do matkinho vaku.

V podstate som masochista

ktorému prekáža tvorba endorfínu

a preto myslím na teba.

Občas sa stáva že si na to všetko spomeniem.

Viem, že telo má dve strany.

Obidve rastú z človeka.

Škorpióny už prestali existovať.

Už dnes

vidím tie dve prevrátené viečka

namodreté lícne kosti si vrážajú všetky výčitky až

                                                                     ku spánkom..

Otázniky si viac nezaslúžiš..

Dnes všetko vidím za ťažkými pancierovými dverami,

omotané elektródami a šľachami napnutými až k nebesiam.

Raz som sa skryla pod pazuchu

ako sa mi nepáčil popol človeka.

Preseknuté potkanie telá, kyvadlo visiace zo stropu.

Dnes svet odsáva vzduch

a zastavuje obratlovce.

                                     Už viem, že vtedy to viselo nad nami.

Mám sinavé hánky!

Škripotom som donedávna stierkovala cudzie sluchy.

Snáď mi život raz odpustí..

cítim obhorené vlasy.

Spodobujem hlásky.

Ani jednu z nich nepoznám.

Dvere by som ti už aj tak neotvorila..

Prešlo 5 rokov.

Viem, že ten nábytok už hreje kohosi krehučké prsty

viem, že v tých izbách z nás už nezostalo nič,

že za očami máš prázdno,

a na všetkom ostatnom už aj tak nezíde.

Pamätám si, keď som ti dala ponožky,

A ty si mi potom v divadle ukazoval, že ich máš.

Chcela som tú divadelnú tmu navždy,

a aby si ma nepustil.

..

som biela a rozsypaná po podlahe cukrárne.

Odpusť.

Odíď.

Nechaj ma!

Prešlo 5 rokov. Stále neviem štrikovať,

No naučila som sa piť červené víno.

Nie každá je čierna.

Noc sa našpúlila do bieleho rána.

Chodníky sú zrazu poprsie Albínky.

Kráľovská cesta do vedomia

                                               zmäkla.

Vytiahla som zátky z kútov očí.

Na kabáte vonia voda,

a zem sa skláňa k výkriku.

Not all of them are black.


Night pout to white morning.
Paths are like bosom of the Albinek
Royal path to the sense
                                        is softer.
I put out corks from the corner of my eyes.
You can smell watter on the coat,
and earth is bowing to the scearm.

Rozprava o mŕtvych vtákoch..

Ach áno, myslela som na teba

na Vianoce aj na nový rok.

Ako sa máš a či si vôbec s niekým, či ti padá doma ihličie,

či vyťahuješ srdcia z rieky

a tlčúc ich nechávaš vojsť do neónovej výhrevne.

Myslela som.

Na tvoj bláznivý byt.

Plný zrkadiel ako z básne

pomedzi všetky sukne som kmitala pažami

moria matérie,

kasárne odrazov,

aby sa mohla zem prekrútiť do svojho označenia,

pohlavia čo sme jej zobrali,

na počiatku

skrášlená veľkým bielym ľadom

čo už iba muži nosia na tvárach,

a ty si jeho otcom.

Plná som slov a hustých priehrští veršov

A v noci tak veľmi snežilo .

Čakáš ma ? Prechádzaš chodbou kým zaklopem na dvere, ktoré poznám iba z tvojich mozaikovitých narcistických výkrikov ?

Kladieš na pokrievku otázky ? A kričíš vôbec niekedy ?

Pripadáš mi taký čiernobiely.

Za všetkými hmlami sa leskne tvoja smaragdová poézia.

Za ňou iba hrana.

Och áno!

Myslím na teba.

Častejšie než si sama chcem dovoliť.

Niekedy, keď sa opijem, cítim ako mi píšeš báseň..

Druhé ti dvíhajú sukne,

chcem tvoje oči na pár pohárikov

opýtať sa čo je priezračné a čo len mliečna asociácia

kolísajúceho muža nad spánkom.

čo by si mal vedieť..

dnes je čas na gýče a klišé!

len tie mi vetrom zapadli.

odchádzam do svojho..

tak prosím

nesúďte blázna bez očí,

raz stretnem marionetu

poďakujem,

že mi visí nad hlavou,

že nepadá,

dám si krátku sukňu a budem sa hrať na ženu,

ktorou som nikdy byť nechcela

za sklom

býva svet mliečny,

a to jediné sa už do mňa

                                             nezmestí.

tak choď.

a nechaj ma v poli vecí,

ktoré neoprávnene nenávidím,

viem, že raz po tom hrnčeku zostanú len črepy

a vtedy budem vážne čistá, alabastrová, s kučierkami

taká akú si si vysníval.

vtedy sa už po mne nanačiahneš,

modré žily sčernejú

a ja si spokojne vydýchnem:

                                                 táto žena je dokonalá !