V bielom plášti ich chodí veľa. Jeden pozerá na telo, druhý na dušu a tretí doňho so smiechom kreslí piškvorky.
Vážne som chcela z toho bytu tie izby odrezať,
aby bol plnší tvojho smiechu,
môjho ticha
a všetkých pseudointelektuálnych rečí ako od babičky ,
v pozadí jazzu na ktorý by sme nemali.
Lucia sa ma opýtala:
Komu sa pôjdeš potom zase vyplakať na rameno?
A ja som vedela, že aj keby sa mi podarilo,
a spravila som si v kuchyni ten Koleničov meter,
nenasťahuje sa mi nikto do vrecka.
Písala som inzeráty.
Márne prosby bláznom čo mi hovorili:
Nebuď v depke, neopúšťaj sa.
A ja som im vysvetľovala, že pod papierom mi len skapal pes,
že preto som taká.
Našla som si na internete diagnózu, začala som veriť.
Deterministicky som objímala vankúše
a skrývala sa pod posteľou.
Merilin mi potom povedala, že sa správam ako deculo
čo pliaska o zem nohami a rukami,
ako spráchnivenými konármi.
Odmieta moje utrpenie,
aj keď mi tvrdí pravý opak.
Viem, že zajtra obloha zhrdzavie od dažďa.
Skočí mi do náruče a poprosí:
Skry ma!
Chcela by som, aby to bola pravda.
Uveriť tým sračkám čo som si polepila za uši a stoličky.
Sama si obliznúť tú slinu z okuliarov.
Na prstoch som mala čiarové kódy.
Vodu som si prášila z chrbta.
Potom prišiel agent.
Je jedno aký lebo každý výhodne ponúka.
Vážne sa mi to zdalo výhodné.
Ževraj keď naplním jeho telo,
On sa bude smiať.
Tri krát do týždna,
na skúšobnú dobu.
3 mesiace.
Skoro som zabudla kto koho najíma.
Dlho som potom čušala.
Nehýbala sa.
Žrala také prijebané biele kokotince bez konca.
Ležala som na koberci, pod stolom, na záchode.
V podstate na každej od prírody danej postele.
Ľutovala som sa.
Pýtala sa Boha ako úbožiak:
Prečo práve ja?
Potom som sa hrala na feministku,
so slovami:
Chlapi sú kurvy!
Rýchlo som si uvedomila,
že nie je problém v mužoch,
ale v ľuďoch ako takých.
Keď som prichádzala na miesta bez spomienok
bez uvedomení,
cesty,
len pocitu toho, že som
Začala som sa báť.
Nebola som si istá či som spláchla záchod,
naplnila si črevá,
pľúca..
Znova som sa vrátila k tým ožužlaným lentilkám.
Sú to kurvy.
Ale menšie ako ľudia.
Svet okolo mňa bol vojna mravcov.
Spánok a nespánok.
Jedno ráno som sa postavila a povedala som si, že to jebem.
Nad tým psom som sa rozlúčila so známymi
ale chuť na jednu bohovskú pred oknom ma donútila zostať.
Stále sa ocitám v priestore.
Maminkine obedy zbieram tento krát spod mojich rúk
a niekedy hrdla,
ale už nie tak často ako pred tým.
Občas vyjde Oskar.
Dám si kávu
a vzduch sa mi nehojdá pod nohami.
Zbalené kufre vždy odsúvam pod posteľ, aby som sa tam nevošla.
Zmenila som účes.
Názory.
Výraz tváre.
Hovorím o smiechu ako o droge.
Mám chuť byť na niečom závislá.
Že vraj vtedy človek chápe život.
Včera vo filme povedali:
Minulosť je preč. Ale stále ju vlečieme so sebou.
Vypla som notebook a do tých prázdnych izieb som sa vykričala.
Všade bol nemajetný pocit
exekučnej čaty,
že už ani sama sebe nepatrím.
