bola som príliš maličká na to, aby som s tebou mohla zostať.

I.

V pivnici stálo niekoľko ľudí.

Cesta schodmi ma vrátila ku gladiátorom.

Po tom ako ma označkovali, uvedomila som si:

Som na bitúnku.

Viem ako to dopadne.

Vidím muža s básňami.

II.

Pár minút po začiatku,

moja hlava je ako rogalo.

V tme vidím tvoje kučeravé vlasy a ja sa pýtam,

ako to že dokážem byť taká hus?

III.

Cigareta nikdy nebola krajšia.

Tvoja bola krátka.

Tú moju si natiahol ako stroj pelendreky na jarmoku.

Prvý krát som sa ťa dotkla

a vedela som o tom.

Mal si konskú hlavu.

Ironický smiech.

Nasrala som sa na seba, že som cukor nechala doma.

Bol si schopný naklásť mi trsteničkou po prstoch

a ja som ťa poslala do piče, aj s tými tvoji

intelektuálnymi rečami.

Pod starou klenbou,

medzi ňou a kamennou podlahou,

bolo moje meno krásne.

Už ráno sa mi nepáčilo.

Prídem si ho ešte vypočuť.

IV.

Celú dobu som uvažovala nad tým prečo som ťa neobjala.

Bol si taký nádherný.

Strapatý.

A pičoval si do mojej obľúbenej hudby.

Naše rozhovory sa končili tvojou návštevou toalety.

Bála som sa, či ju nespláchneš do pisoára.

A tak som chodila aj ja na záchod.

Hoci to nijak nepomáhalo.

V.

Chcela som ti povedať

Že v tej chvíli

Bolo okolo mňa veľa mužov čo sa ti podobali.

Oči, tváre, hlasy, vlasy

Masy mužov

Spojené v tom čo neznášam.

Ty jediný čo mi liezol na nervy takým spôsobom

Až sa mi zahmlievali sklá na okuliaroch

A srdce prasknúť chcelo

Ako gombíček na barmankinom živôtiku.

Aj tvoje lascívne a chlípne reči o tom, že telo je na niečo dobré

mi dokazovali , že v podstate

mám hlavu.

Aj to som vtedy chcela mať.

VI.

Vždy keď do mňa niekto narazil, srdce si zahralo ruskú ruletu.

Telo sa otáčalo s napätím struny pri barovom akorde

No aj tak

Za mnou stál vždy niekto cudzí.

VII.

Teraz

aj keď mi oči už vypadávajú z tela

nemám silu vyžehliť hlavou vankúš.

Príde mi to nefér voči

telu

čo ma nosí.

Preto sa potom často skladám na gauč,

cudzinecky vnikám do myšlienok čo som vyhlásila za svoje

a popri tom viem

že mi ich sfúkne z nosa

tvoj prst ako najmenší trpaslík.

Mám chuť tvoríť.

Šiť

Prať

Piecť

Kresliť

Písať

Byť žena

Alebo niečo živšie.

čo má dve ruky.

VIII.

Neskôr

Na záchode som stretla inú ženu.

S rukou v cigarete a usmievavým poprsím

Chvastajúcim sa prajným osudom

O ktorom nikdy nemala svoj názor.

IX.

Vravím si

Zajtra ma už nič nerozplače

Domčeky z kariet budú mať komíny z ocele

Na tvári sa mi vysypú lentilky len čo zasvieti slnko

X.

Často je moje telo ako z cukru.

Pripadám si ohryzená z jednej strany

Ako akciová napolitánka.

Pýtam sa : Prečo?

Revem ako decko.

Whisky riedim s vodou.

Musí prísť silná žena a jednu mi vlepiť na rozhorúčené líca

Aby som vedela, že som dávno za perifériou svojich očí.

Ináč budú hodinové ručičky iba poriská.

XI.

Pred polnocou si zvyknem ľahnúť do postele, a opakovať si:

Otče náš ktorý si na nebesiach...

Púšťam si do toho sentimentálne sračky.

Prosím Boha o lásku.

Ráno sa zobudím s prvou cigaretou si uvedomujem, že o nič z toho nestojím.

Obesila by som sa na vlastnom jazyku

A možno by som si aj odhryzla ruku

Keby to tak skurvene nebolelo.

XII.

Nakoniec aj tak odídem.

Zbalím všetky krabice,

Vyhodím kufre.

Steny olúpem ako šupku pomaranča od spomienok.

Nájdem si inú ženu čo ma bude viesť do života

A namarináduje ma myšlienkou že láska je fajn.

Hlavu vypustím ako héliový balónik  a nafúknem ju s

CO₂.

Budem vlastniť všetky intelekty

Prefarbím sa znova na blond a nechám si narásť vlasy.

Nechám ťa iným ženám

Aby si ich menil a formoval

Pošlem sa ďalej.

XIII.

po roku som vyrástla.

už ťa nepotrebujem.

Jablone.

Ďalšiu zaštepili.

Vždy na jeseň.

A

tento rok vraj bolo jabĺk neúrekom,

konáre ako nohy rozvetvené do mužov čo ich majú zbierať.

Vidím ich,

vyšli do ulíc, červeň si nosia v pupkoch

a v lícach, a natriasajú platňami a vôňami pečenia.

Popod okno sa mi vyškierajú.

Všetci kričia :

                        „ Dobrá úroda!“

Prašivá jeseň..

Dostala som z nej nádchu.

Nos mi očervenel.

Akoby nič iné na mne červenieť nevedelo!

No

niekedy ich musia kyretovať palicami,

                              s takými vrieckami na koncoch.

Lebo

niekedy nechcú padať,

Niekedy sú zelené do posledného kúsku zimy, a potom červené prečkajú december.

Na jar spadnú

a oni vravia:

„ Pozri aké krásne ! Pozri!“

Vždy na jeseň

ich aj tak zatratia

                              zo zelene..

Tie červené sa rozchytajú.

Do koláčov,

do pálenky,

do výživy,

zavariť

prevariť

rozvariť

variť.

A variť a variť a variť.

Zvykli sme na záhrade mávať jakubky,

vždy boli zelené. Stará mama ich zbierala, aj tie obité, vraj také do koláča najlepšie.

Jakubky..

Vždy na jeseň ich zaštepia,

a potom zhnijú.

Ejakulácia zimy.

Ach nie !

Zuby už nevlastním,

ventilujem nimi svoje triašky, aby sa v ozvene nedonieslo kopijníkom

že som sama.

Izba parafínových odtlačkov a alkalických batérií držiacich moje chodidlá v briežku

kam sa september nevyškriabe,

odkiaľ listy kotúľajú žeriavmi.

Aspoň

           na chvíľu,

potom zabúdajú, že mi majú deformovať spánky a nadúvať ich héliom.

Dvíhať vyššie kde sú kopce biele,

aby som tiež obelela.

Skorodovaná odvaha vínnej mušky,

ktosi nezatlačil korok dosť hlboko,

tak mala čas na liahnutie.

Len toľko o mne vedia povedať.

Zástrčka dvojdielnej zimy. Tak by sa to dalo opísať.

Filtrujem ju,

aby pookriala.

Aby vyšla čistejšia, korpulentná dáma

sršiaca tukom a olovom.

Sama.

Patrónka.

Áno,

som patrónka chorých a mŕtvych.

ukladám ich čelá

a z tela

vytrhávam kusy vlastnej krvi,

aby som ich rozriedila do pohybu.

nad posteľami ako vŕba,

konármi skrývam všetky hnáty.

a listami čalúnim otvorené kusy mäsa.

a hnijem vo vlastnom zdraví.

belastá s nádychom na úzkej hrane naklonená.

vkladám im ho do vápenatých prstov,

napoly spopolnená žena,

a predlaktia syčia

                             medzitým,

                                               že ich otvorili

a tak sebou plátam, vdychujem všetky stony

a po večeroch

im ich vyspievam do spánku.

patrónka,

                nik sa za mnou neotáča,

s tieňom márnice sa do zeme vrastám.

patrónka,

                čo chcela dýchať vodu,

viackrát.

patrónka,

               čo nemá stráž..

Bombardér B-5(1)2

Foto:Terka Turčanová

Bombardér

B-5(1)2

Mala by byť

                    hriechom obšitá  

                                               každá smrť, ktorej dali krídla.

Za každé jedno oko

čo videlo trasúce sa podlahy,

keď sa koža zeme napína a chveje ako pred počatím,

za to

by mali ruky

                      čo držali zveráky

odňať materským telám.

Aby viac nekovali do toho vetroňa,

a jeho útroby neplnili sírou.

jeho ústa

mali v poliach zostať zavreté.

Za hriech sa v hriech obrátiť!

Nevrátiť!

Cez otcovský prah,

ponad rodné muškáty,

vidieť tvár,

čo všetky noci vzdala zadymenému stonu.

Sparta výkrikov, uhlie na kopytách,

tak to malo zostať, tá tmavovláska mala patriť zemi.

Do nej obracať,

cez vzduch odchádzať.

Načo jej len dali krídla?

Kuchyňa ako stvorená pre ženu!

Kuchyňa ako stvorená pre ženu!

Venujem skutočnému Petrovi

s troma krstnými menami.

Anna

Kefou som šúchala z matraca zbytky krvi. Ani nie moje. Tulipánový vzor tmavol na miestach kde som sa ho dotkla. Cudzia krv. Cudzie ženstvo sa snažím vybieliť. Cítila som štípanie v prstoch a bála som sa, že do nej prelejem ešte aj svoju.

Voda s bielidlom.

Bielidlo s krvou.

 Krv s vodou.  

Červené nechty mi zliezajú. Vidím ako pod nimi krúti  cievky.

O dve hodiny má prísť Michal. Ide so mnou kúpiť poháre. Kupujem poháre. Tepujem matrace. Zajtra budem variť nedeľný obed. Nič z tohto som nečakala.

Čiernovláska

Keď sa mi podarí ten byt predať budem môcť z provízie zaplatiť poslednú splátku na auto.  Možno som sa mala lepšie obliecť. V telefóne sa ozval celkom hlboký bas. Nemusel by to tento krát byť manželíček čo kupuje pre ženičku nové bývanie na vidieku. Neviem čo majú všetci s tým vidiekom. Záhradky a staré vŕby a lipy. Jablone. Všetky tiahnu k prírode, akoby sme boli nejaké zvery.

Telefón.

Dohodli sme sa na piatu. Nestíham sa ísť prezliecť.  Vlasy si stiahnem do copu, bude to vyzerať študovane.

Anna

Mešká. Stále mešká. Kávu s Barborou budem musieť preložiť. Zobrala som si ten nový biely klobúk, s bodkovanou stužkou, a krátke modré šaty. Matka ma presvedčila, že v nich vyzerám dobre, ale teraz mám pocit, že keď budem nastupovať do jeho auta budú sa mi zdať zase prikrátke. Vždy to tak je. Možno by som sa stihla prezliecť, a obliecť si nohavice.  Nebolo by vidno tie sklenené nohy.

Cestujúci

„ Potom si presadni dozadu, hej ?“  povedal mi pri tom ako vyberal zákrutu v päťdesiatke. Je to blázon. Nechápem načo sa ponáhľa. Určite aj ona bude meškať. Však je to žena.

„ A to nemôže ona sedieť vzadu ? Však aj tak ma budeš vyhadzovať v meste. Zbytočne sa budeme krútiť.“ Čo je to za ženskú do riti ?

„ Nerada sedáva vzadu.“ Vybral z prehrávača cédečko a  vložil tam druhé. Vchádzali sme do dediny.

„ Čo to je za sračku ?“ začala hrať nejaká popová pesnička.

„  Nemusí mi tu večne hrať čo sa páči tebe.“ Vyleteli sme popri vysokej lipe a prudko zabrzdil. Pred domom, na závesnom hojdacom kresle. sedelo dievča v modrých šatách. Klobúk? Kde to žije? Vyzerala ako zo starého filmu.

„ Ty si zlatíčko!“ zvolala na mňa keď som si presadal dozadu. Ešte aj rozpráva nejako divne. Veľké čierne slnečné okuliare. Nemám rád, keď žene nevidím do očí. 

„ Prepáč, že meškám.“ Je ako pes. V aute sa zmiešala zvláštna kombinácia sava a dámskej voňavky.  Isto to ide z nej. Je nastrojená len kvôli nemu. Šaty si ťahá nižšie na kolená, keď sa necíti v nich dobre načo si ich obliekala. Pozerá neprítomne z okna.

„ Dnes riskujeme, od rána jazdím na rezerve. Musíme ísť natankovať.“ Zasmeje sa za volantom. Debil. Zasmejem sa s ním. Nevyzerá, že by sa chcela zapojiť do debaty. Nech si tam sedí. Čo čakala. Že príde sám?

Anna

Čo je to za pesničku? Poznám ju. Včera mu v aute hralo nejaké hlúpe techno. Je mi jasné, že k športovému autu sa to hodí, a vlastne aj k nemu samému. Je tak bipolárny.  Stále sa viem prekvapiť. Jeho kamarát si hneď presadol dozadu keď ma videl kráčať k autu. Bola som mu vďačná, v šporťáku sa tam fakt ťažko lezie. Už len skutočnosť, že skoro ležím ma znervózňuje.

Vôbec mu nevidím do tváre, ani hlas nepoznám. Dnes nechcem svet vidieť. Okuliare nechám v taške. Budem ženou, takou skutočnou.

Mala som sa ísť prezliecť. Tie šaty sú fakt krátke.

Čiernovláska.

Prišla som skôr. Nech na mňa nečaká. Nerobí to dobrý dojem. Vlasy som si nakoniec nechala rozpustené.

Pred bytovkou zaparkovalo nízke športové auto. Možno je to on. Do riti! Mala som sa ísť prezliecť vedela som to. Oteckovia takéto autá nemajú. Je to vysoký, silný chlap. Trošku zanedbaný, ale vidno, že pred časom ešte cvičil. Otvára dvere spolujazdca. Žena. Čert to vzal. Nízka zavalitá blondína v klobúku? Oj, mohla si obliecť dlhšie šaty.  Kráča k rohu ulice a vyberá mobil. Ona ide niekoľko krokov za ním. 

Telefón.

„ Vidíme sa ?“ kýva na mňa.  Kráčam cez ulicu. Mám aj jej podať ruku? Alebo čo? Počkám ako zareaguje.

„ Dobrý deň, som Petráňová Simona.“ Usmievam sa naňho. Je sympatický. Nech vie aj moje meno.  Priezvisko, to je neosobné. Ona stojí. No nič. Kašlať na ňu.

Michal, to znie pekne. Musím si všimnúť ako sa ku nej správa.

„ Môžeme ísť ?“ On vykročí smerom k bytu kráčam vedľa neho. Ona za nami. Počujem klopanie opätkov. Je ešte nižšia? V tých krátkych šatách vidno aké má silné nohy. Nijak nereagujú, ani jeden ani druhý. Mal ju predstaviť to nie je moja starosť.

Bytovka vyzerá veľmi staro, je schátraná. No poznám takých bláznov čo by chceli v niečo takom bývať, stačí napísať do popisu historická budova v zachovalom stave a poserú sa za tým. 

Podržal jej dvere. Aj vchodové aj ku schodisku.  Nijak inak na ňu nereaguje.  Čo je medzi nimi do čerta? Byt ešte nie je hotový. Oprela sa o zárubňu a stojí tam. Dala si dole okuliare, cítim ako ma sleduje.

Cudzinci

 Prišiel ten mladý chalanisko čo prerába byt oproti. Sú s nim dve ženské. Tú prvú som tu už videla. Minule bola s ním keď umýval schodisko. Neviem či vôbec niekedy robil skutočnú robotu, lebo tie schody odflákol. Večer som ich umývala znova. Nemohla som sa na to pozerať. Tá mladá plavovláska kráčala za nimi ako stratené šteniatko. Na hlave mala klobúk. Vyzerala tak dievčensky. Tá druhá zase sebavedome so zdvihnutou bradou.  V rukách držala fascikle. Možno realiťáčka. Počula som ho hovoriť, že to chce predať.

Tá mladá sa oprela o zárubňu, v tom modrom svetríku! Zašpiní sa.

Druhá kurzuje po byte a všetko fotí. Vošli do vedľajšej miestnosti, nevidím ich. Vykladá jej niečo o lokalite a rekonštrukcii. Musí to byť realiťáčka. 

Dievča prešlo do malej miestnosti s balkónom. Chvíľu krúži po predsieni a potom zájde do zadnej izby. Mala by to byť kuchyňa pokiaľ si pamätám. Viem si ju tam predstaviť. Pristane jej táto budova. Možno aj ten muž, naučila by ho. Ale ona sa sem určite hodí. S tým klobúčikom a plavými vlasmi.

Anna

Počula som ju ako hovorí: „Táto kuchyňa je ako stvorená pre ženu. Veľká, priestranná. S oknom do dvora, aby videla na deti!“ Keď odtiaľ odišli a začala ospevovať krb v obývacej miestnosti vybrala som sa ta.  Vážne je to krásna miestnosť. Trochu som privrela oči a z podlahy vyrástla tá staro zelenkavá linka, ktorú som si našla. Steny opriadli farbami.

„ Nehrávali ste niekedy futbal? Lebo to na vás vidno.“ Ani sa nesnaží šepkať. Nemá odkiaľ vedieť, že medzi nami nič nie je. Úplne ma odignorovala.  Aj som si kvôli nej zložila okuliare.  A nič. Nevidím jej do tváre. Aspoň ju nespoznám keď ju stretnem, nebudem mať výčitky.

No dom je pekný, stará budova, dole dvor pre deti. Vedela by som sa tu usadiť. Skĺznuť do stereotypu s maličkou pracovňou s balkónikom.  Neskôr by to bola detská izba.

Miestnosť, kutica. Hovorila o nej ako o špajzi. Vošla som dnu. Tehly sa predo mnou začali murovať. Neviditeľná stena mi odtlačila ruky. Už viem prečo sa Antigona obesila. Urobila by som to isté.

Vyklonila som sa z okna. Detské ihrisko. Podľa obrysov som rozoznala maminky s deťmi. Stvorené pre ženu! Na treťom poschodí! Chcela by som vidieť čo by maminka na treťom poschodí robila, keby sa niečo na tom dvore dialo. Posadila som sa na okenicu. Vedela by som tu žiť. Aj sama. Nevyznám sa do dreva, ale brest rozoznám. Brestová podlaha.  Všetko v dome by som chcela mať brestové.  Stále z rúk cítim tú zaschnutú cudziu krv.  Už zo mňa nevyjde.

Ihrisko

Z okna na treťom poschodí sa vyklonila mladá plavovláska. Ženu som tam ešte nevidela. Žeby sa ta niekto nasťahoval? To miesto by potrebovalo ženskú ruku. A v bytovke by sme potrebovali mladú ženu, mladú krv, ktorá by to hnala za vecami, za ktoré nemá nikto už silu bojovať.

A možno patrí k tomu chalaniskovi čo to kúpil. Ktovie. Posadila sa na okenicu. Mala taký zamyslený výraz. Smutný, povedali by niektorí.  Na ústa si naniesla prstom balzam. Rukou prechádzala po okenici. Má rada ten starý dom. Ktovie čo je zač.

Čiernovláska.

Počula som ju ako prechádza po kuchyni, to klepanie opätkov mi liezlo na nervy. A on sa stále otáčal, hľadal ju pohľadom.  Vyspevovala som ódy na tú kuchyňu. Pod oknami pištia fagani, musela odtiaľ ísť preč. Pokúsim sa nenápadne vypýtať si jeho číslo, na pracovné účely, samozrejme. Čo s emailom.

Všetko tu vŕzga a smrdí zatuchlinou.

Začala si spievať! Len tak. Ona si spieva! A navyše nejakú ľudovku. Sedliačka.  Určite by chcela rodiť desiatky takých faganov.  A potom si kúpiť dom na vidieku, keď ich už bude veľa.  Isto si naňho robí zálusk. Na byt aj na majiteľa.

Skúsila som niekoľko lichôtok. Milo sa zasmial a skromne skonštatoval,  pri poznámke o tom, že hrával futbal,  že on na také veci nie je stavaný.

„Nebuďte skromný.“ Prehodila som koketne. Znova sa zasmial a začal hovoriť o cene plastových okien, na ktoré som sa predtým pýtala.

„ Dostal som na ne sedemdesiat percentnú zľavu.“ Povedal.

„ Takže vy podnikáte? Musíte byť veľmi úspešný, keď máte také výhody.“ Od vedľa sa ozval pridusený smiech. Aj on sa zasmial. Vybrala som papiere.

„Viete mi nadiktovať vaše telefónne číslo? Cez email sa mi teraz nedá komunikovať, opravujú nám internet.“

Anna

Ani sa nesnaží byť nenápadná! Koketuje s ním na plnej čiare. Už si vypýtala jeho číslo a zisťuje jeho finančnú situáciu. Musela som sa zasmiať keď nenápadne vyzvedala o jeho podnikaní. Michal sa zasmial tiež. Nenechal ma v tom samú.

Neviem si prestať spievať tú pesničku z auta. Musím sa rozptýliť od tých rúk. Sú suché a popraskané ako omietka na vonkajšej strane okna. Rozdrobené. Tá koža sa bude dlho hojiť. Silno mi poď ňou prúdi krv. Zhodila som kus omietky na dvor. Rozletela sa na niekoľko kúskov. A to bola maličká. Čo by sa stalo s väčšou ?

Farebné rozmiestnenie na dvore sa zmenilo. Červeno-modrá kôpka sa rozdelila a presunula na opačné strany ihriska, a na ich mieste zostal len šedivý obrubník. Snažila som sa podľa obrysov a veľkosti nájsť mamičky. Malá špajza stále na mňa skuvíňala. Volala ma k sebe.

Chcela by som mať špajzu. A krb v obývačke. A možno, zrieknuť sa práce, nie je až také strašné. Tie ženy dole vyzerali spokojné.  Deti vyzerali šťastné. Naklonila som sa. Keď prídem domov musím umyť zárubne a z nábytku oškrabať farbu. Mäso som nevybrala z mrazničky!

Poháre.

Skutočnosť, že tá Simona odignorovala Annu sa mi vôbec nepáčila. Dnes bola navyše v aute nejaká mĺkva, čo sa jej veľmi nepodobá. Ten byt však potrebujem predať.

Možno sa hnevá, že sme šli ešte sem, a že musela čakať. Hneď ako skončíme, budem s ňou letieť kúpiť tie poháre.

Poháre. Tak sa jej to nepodobá. Ona kupuje poháre. Zvykne kupovať šaty a knižky. A teraz, poháre..

V tom klobúčiku vyzerala zlato, ako nejaká bábika.  Dokonca ani nemala okuliare!  Bez nich som ju ešte nevidel. Dnes bola nejaká iná. Z dvora sa ozval výkrik. Za ním ďalší. Detský plač. Simona sa strhla, chytro som tam utekal pozrieť. Z kuchyne tam vidno.

Okno.

Dievčina stále sedela na okne a sledovala čo sa deje. Sem tam jej pohľad ušiel do neurčita. Najprv som si myslela, že pozoruje budovu, ale keď sa asi päť minút bez pohnutia pozerala na zatvorené okno na druhom poschodí oproti, skonštatovala som, že len rozmýšľa. Deti si ju tiež všimli. Malá ku mne utekala, prstom ukazovala smerom k oknu a kričala:

„Mami, mami ! Aj ja chcem taký klobúčik.“ Vzala som ju na ruky a silno som ju stisla. Otočila som sa, aby som jej dala napiť z fľaše. Malá začala silno plakať. Keď som sa znova pozrela na okno už tam nebola.

Anna

Zovšednela som.

Pri tebe už viac nie som lasička.

pri tebe

už viac nie som lasička.

a nekutrem v baniach olova.

rezko sa krútim vodnou sieňou

s tvojím perím pred slučkami

                                                   ochranne

                                                                      zakrytá.

nie,

už viac nie som lasička

tvoj tieň už čierne odfarbil

už nemusím chodiť po špičkách.

nie,

už nikdy

               lasička..

neprestanem sa ťa dotýkať.

nebojím sa chytiť vápna

                                        roztrhanou kožou

ani kráterov triašky,

ani blán medzi ústami.

nie, nebojím sa kazítok človečenstva

súčiastiek v miske v predsieni.

nechcem z teba mramor ani dávida

silné pohlavie

                      a pevné údy

ani porcelánový chlieb

či platinové sviece,

posteľné nohy zvrtnuté na ruby.

každú smrť si vo mne silno sfúkol,

posledná tma stroho zhasla.

si kondor v tieni ktorého sa nebojím

lebo vo vode,

                       ťa ja,

                                 viem zastať

nie neprestanem sa ťa dotýkať

ani keď vápno v prstoch zaschne,

už nevojdem sa do ticha,

už ani do voľnej básne.

Načiahnutie za hladinou.

Perie z paží mi hladkajú ostré nože.

Skracujú ma do zeme,

stláčajú vodu do elipsy, čo sa krúti medzi lopatkami

a vystiera do hliny.

Taroty,

plátna pravdy

skrývajú predo mnou

                                   brestové dosky  

                                                             dokonalosti.

Obklopená vecami,

čo majú priviesť ženu do vytrženia,

zbieram chuchvalce dievčenstva.

Opriadli nám umývadlo,

a viečka priviazali uzlami.

Bez mrknutí

                     spánok pretŕča svoje korpulentné

                                                       hrejivé telo  

                                                                          po izbe.

Tú širokú náruč výdychu, do ktorej sa vojdú všetky vlásenky,

aby sa viac zdržanlivosti nemohli zamotávať.

Ach brest,

kedy

         sa stretneme ?

Tieň kondora.

Obsedantnosť konkubín

si kľaká k tvojim nízkym dverám.

ku koži

a

veľkým nohám,

skladajú parte

             o

             nemennosti

             o

             výparoch bytia stlačených medzi

             pan

                    va

             mi.

hrdza v ich ústach ti sťahuje členky.

eben vo vlasoch, výška ku vchodom,

aby

      mohli mať hlávky vystreté

      nech lupene neopadnú,

                                           veď také ich máš rád..

                                           veď v tvojej výške sú aj tiene ľuďmi

korene v machu by si vedel polievať.

svetlo ti zavadzia.

Ovíjať izby do tepla,

To chce viac ako chápadlá.

Že aj čajka vie byť dravec?

Na biele telo

treba cit

                vraždiť,

aby všade nezostali mapy

                                 po

                                 myšlienkach.

Definitíva.

Veľké množstvo klobúkov sa zlievalo v pancierové vojsko hláv. Barety, šiltovky, slamené, pletené. Na brehu sedela dievčina v bielom, s bodkovanou stužkou, listovala v knihe, vytrhávala strany a vypúšťala ich ako čajky na poslednú cestu  k Cháronovi po vode. Jednoduché čierne plavky jej ladili s bodkami na klobúku.  Po chvíli sa zahľadela na obzor, zbytky knihy vložila do rúk piesku a rovnako doňho potom aj seba. Mliečne ruky natiahla pozdĺž  tela.

Obzeral som sa, či nezbadám skupinku ľudí ku ktorým by mohla patriť. Alabastrové telá,  prázdna čierna osuška. Čierna vyzerala byť jej farba.

Príliv vytiahol na pláž svoje mohutné chápadlá, voda narazila do skalných stien. Vyskočil som a náhlivo sa začal obzerať.  Zhltla ju ! Kam sa podela?!  Potom som si ju všimol. Ležala o niekoľko metrov nižšie, ale oceán si ju nezobral. Po knihe nebolo ani stopy. Zlostne sa postavila. Počul som ako hromží a nadáva. Vlasy mala plné piesku. Po chvíľke zmizla za strážnou vežou.

Na mieste kde ležala zostal ten klobúk. Voda ju nechcela.

Prihrmela ďalšia vlna a aj ten pletený kormorán s bodkovaným chvostom  zmizol. Nečaká na ňu. Nechce aby sa vracala.

Biele ženy voda nemá rada, sú v nej čisté, voľné, zostáva v nich. Ale nemá z nich čo zobrať.

Vešanie prádla.

Kapitulovanie na špičkách,

skladanie bajonetov do hrudky zeme,

kým biele,

        nevinné

                     kusy látky  češe vietor.

Žena vtedy nevrie,

                              s pokojom obracia vnútro,

vie že tu sú ruby v bezpečí,

čisté panciere,

                              síce

                                      prenikavé aj vodou,

no napriek tomu útulné,

oddychujú

kým budú niesť jej ne/krásu ulicami.

Natiahnuť sa za povrazom tu nie je definitívne,

len príprava k začiatku,

                                        čo už jej známi aj tak stretli.

Svorka.

v cele druhých

dvaja cudzí

muž a žena

hrajúci sa

                 na lásku

Garáže.

V hrobke pneumatík zaliatych históriou krvi

sme kráčali ako previerka bežnosti.

Ženy

         s výškami synagóg,

členkami zaliatymi vo vývrtkách

vlastnili sterilitu skla,

ktorá bola najviac ich

                                   v ťarchavosti,

v mágii urodzeného zvieraťa.

Odmietali ju prekročiť s kožou na vrchu.

Kráčali ďalej s dutým lonom.

Výťahom do smrti.

Prievan pískal do zástrčiek,

do stien obalených chloroformom

do tiel

          čo sa

          po

          sta

          vi

          li

medzi vzorované sklá okien,

železité prahy úniku.

Pokožky presiaknuté líščím chrbtom,

plné čiar a resuscitácií sa skrývali pod biele plášte,

leukoplastom utesnené,

aby nemuseli povedať ako sem prišli.

Telá sa tu nepoznávajú,

Len dýchajú .

Len žijú

            vytrvalosť

                             ou,

čo mysle

            nevlastnia.

Zostalo mi ticho na pieseň.

Medzi dverami sa tlačili preddavky tepla.

Pásiky stláčali ženy do telies

              vietor stratil ozvenu

                         sklá vyschli

                               obyčajné

                                    po

                                         po

                                              ľud

                                                     nie

Tieň sedí za výkladom.

Bol by to hriech,

Ne

     spáchať samovraždu.

Zástavy uplynutých tiel.

a ich vysvietení,

veď aj slová sa dajú obrátiť orgánmi.

Vtedy sa ženy v telách vedia skryť za ramená.

Vtedy čriepkami vo vlasoch všednejú.

Vtedy z nich zvykne tiecť živo

                                                  t.

Prostriedky prstov na týranie.

Spolu im nikdy nerozumieme.

Zvyknú byť zásadité.

Tlak.

V hákoch

očných rozhraní sa naposledy vystrela

                                                             do

                                                                 vnútorností.

Vlastnila si sa ?

Telo si ukradla matke.

Ostatné prišlo zvýsknutím zárubne,

ktorým ti to pripomína rovnako,

ako alpské klobúky

odchod jesene.

Bezprávie rozhovoru.

Nad telami žiab sa krútili letokruhy

                                                      hmyzu.

Len cesta bola v smútku.

Predvčerom jej zaliali diery po spomienkach.

Ku nám nik neprišiel.

Zostalo hrboľato.

tvoriaca, cestujúca, žijúca..

Nedospánok.

Posunula som vlasy o niekoľko oktáv,

                                                                vyššie,

zapla chlapcovi od susedov

oči na gombičky,

roztočila  ho

a on

rátal do nekonečna,

kým ja som mala

                            skryť odtieň.

Žuvačky z chodníka som prelepila na čierneho psa

Potom vystrihla ten deravý kúsok asfaltky a nalepila som ho na bieleho.

Rozhoďnožky na výpadovkách mi pripomenuli časy

keď sme u susedov kradli čerešne,

ako tam tak stáli na široko v červených sukničkách

s čiernymi taškami ako červíky.

Na druhý deň sa zišla rodinná rada:

„S tým dievčiskom treba niečo robiť!“

Po tom ako vyliezla z koterca pre zajace,

vylúpla si oriešok z tváre, šikovne ho pokotúľala k otcovmu očku pri jeho

pravej topánke

a celá rodina mala zrazu pohľady pokope

ako sklenené guličky

a tak im ich rozdala, no svoje vymenila za lupienok nezábudky starej mamy.

Šikovne sa znova postavila a nik si jej zámeny nevšimol.

Fukla si do malíčka, podrástla o pár centimetrov a vyhlásila:

„Naše zajace čaj piť nevedia, a ani jeden nemá hodinky.

Bude s nimi veľa práce.“

Šacujem električky ako delikventov čo ťa skrývajú pred mojím vedomím.

Spomalil si svoje umieranie,

bola som celkom rada,

že nebo nebolo v ten večer prázdne.

Kľukatila som sa pomedzi všetky kaskády litotesov

čo vyrástli na tvojom sídlisku.

Hľadala

              hrboľatú

                             cestu

                                         domov,

spodobnenú zvieraciu kazajku,

do ktorej sa všetci vieme vracať po špičkách.

Narástla som do nelásky,

tak ťa sem tam čakám.

A len vo vode myslím na to,

čo by som nemala.