zima-jar-leto

poznám.

poznám takých chlapcov, čo sa stali chlapmi iba pre čísla

takých čo ich vyčíslia a namerajú na intelekte a slovách

a predsa sa znova a znova

vrátia tam odkiaľ som ich vyhnala

v októbrovom tichu ma nevyrovnaná duša vyzýva k tichu na druhú

a ja sa jej opitá a sama smejem

v sebestrannosti nevidí, že sa chcem len rozprávať

nebyť len stenou knižnice o ktorú si oprie ako bicykel svoje myšlienky

tak teda prepočítam naše urážky

vlastníme ich spolu namiesto psa

a je mi smiešne

lebo si čímsi sme

nech sa odpočítava koľko chce

Na rande.

mala by som začať naivne

o krajine dažďa a cudzích ľudí

o čaji o piatej a iných

no lepšie je keď hovorím o chlapoch v metre

čo sa tlačia na ženy a tvária sa

že ich telá sú prenájom dotykov,

a že vlastne všetky vzorce ich zlozvykov sú iba znakom samoty

ako často vás volajú na verejné záchody a chcú len jedno

ale dva krát

ako po štvrtom pive je ich traktát o láske o čosi bližšie

automatu na chránenú štvrťhodinku.

alebo možno niekoho zaujíma

ako ten čo ešte večer dvoril

ráno vynadá jej do kuriev

lebo sa z vlastnej kože vyzliecť nedala

tak ju teda slovami

vyzliekol na kosť a donaha

pamätám si ešte tých desať prstov kým boli iba prstami

povedala mi ráno pri káve

povedala mi nech zastavím

no keď len vietor naráža do duše

je v nej zima

keď sa do nej neopiera slovo slovom

noc je len dôvodom na spánok

a ten už dávno nechodí

na ďalšie ráno už plánuje odchody

a rozmýšľa

ako zabudnúť na novú ozvenu kohosi kostí

len počúvaj.

bolo ľahké sa doňho zblázniť prvý krát

keď bol veľký muž a ja malá žena,

dievčička v červených šatočkách

taká čo iba za troška

úsmevu a gesta vyhlási muža milovaným.

vláčne som si vtedy predstavovala ako do slov vložiť kúsok seba

dnes viem, že do nich človek vkladá iba obraz toho

čo sa rozhodol druhým ukázať

o pol jednej na parkovisku

medzi metrom a obchodom kde si kupujem pomaranče

muž masturbuje a kričí na mňa nech sa zastavím

nikoho netrápi a nik neverí, že som sa bála,

ako keby som bola mramorová a bez dychu

čo strach vždy mení len na príbehy

nikoho netrápi,

že po tom čo som môj nôž na pomaranče skryla znova do vrecka

som sa aj za zamknutými dverami triasla

a všetci si myslia: to že napísala mne niečo znamená.

isto ma miluje keď píše v noci a v strachu

všetci hľadajú v mojom bezduchom singulári jedinečnosť

a ja som vlastne chcela len aby ktosi vedel

že som sa bála.

Ver na gýče, baby doll!

v boľavej hlave ľahko stratiť

a odriekať

pamätať si

ako vyzlieka svoju kravatu a sako

ako lacné prezývky mení na zlato

a z výhovoriek staromódnu pretvárku a bum

zrazu je z nej jeho oddaná žena

stelesnenie gýču čo počúva jeho srdce a ticho čaká kým zaspí

„neviem spávať“ hovorí

a ona íska,

lacná silvestrovská prskavka,

lebo pod jej mäkkým nemotorným telom,

sa to jeho

skláňa k oddychu

a ona v každom dotyku verí, že je taká ako z filmu

Ó James Dean vezmi si ma!

a nie že by sa mohlo toto telo,

takto skláňať ešte k niekoľkým a hovoriť to isté len v iných fontoch

nechám ju

však si zaslúži

každý raz musí mať tú lásku

čo ju ako lacnú pásku

nechá v šuplíku po zmene zamestnania.

Ako sa rodia jablone.

Ako sa rodia jablone.

I.

keď slnko hromadí hrudy zeme

na hrude človeka

aj jabloň prezlečená za ženu

sa usmeje.

V čom je tvoja viera?

Zem a hlinu si obliekaš a pri tom

nemyslíš na to ako často by si niektorí

chceli namiesto nej vypliesť ruky vzduchom a

potom

                        hor sa do sveta!

Nemyslíš a vzlietaš iba do dverí a spať.

Vyvenčiť psa, prezliecť periny,

a iné drobnosti čo obliekajú ti okolo ramien

drevené laty

ako šaty pre slová

patetické, smutné, hutné, rozlúčkové

a potom šup rezeň a zemiaky a dva punčové rezy

pozdraviť sesternice a bratrancov, tety, ujkov a učiteľov zo základnej školy

            „Taký to bol dobráčisko!“

Slnko a jeho zemité schody.

Vie ich zakryť keď sa nepozeráš

a ty

máš pocit, že kráčaš do hora

keď pri tom tá vykopaná potvora už má všetky

tvoje centimetre.

II.

„nemaj ma za zlú“  

kričí po dvoch týždňoch.

Aj voda je ako zem

a ona ju vo vnútri nosí namiesto seba.

Steny sú biele, zelené, ružové, modré a 

hlavne jednoliate.

Nič medzi tým

dva páry rúk čo cvičia pre tretie

„miery človečie!“       

Pozeral si sa niekedy priamo do slnka?

Ja potom nikdy nerozoznám tvoju tvár,

je v nej viac farby, viac tvarov,

akoby sa z človečenstva stalo čosi šľachetné.

Mrknem raz,

dvere sa otvoria a za nimi je tvoja malá mama

a ty si berieš jej koláče a slová

Mrknem druhý raz,

Pod oknom  počujem tie psie náreky

červený nos vidím aj spoza rohu,

aj tie nohy z rôsolu.

Mrknem tretí raz,

potichu sa pýtam

Veličenstvo

                                   „kde máš svoju korunu?“

III.

Keď som vyzlečená vždy ma máš

tak trochu cítim ako ma vyzliekaš do zeme,  ale čo na tom zíde?

Dnes  si slnko

„mojej“

postele plnej  

jabĺk.

Hrudy na hrude

no oblečené do tepla

v tom sa ľahšie skryje

každá chyba človečia

Pasé

Vrana

jedno dopoludnie

svetlo bolo skryté

som sa stala stranou

v melodráme a klišé

vravela som si,

že toto sa do mňa nezmestí,

všetko som prekročila,

potom odložila,

celá šťastná,

že zostávam len

                                   Jedna.

bola by to biedna vrava-

vrana

no to sa stáva

len jedna.

vydýchla som

len jedna,

so silným hlasom

Bojkovia.

Bojko aký si,

zarastený  do mrakov

a vieš,

že ma klepe rovnako

na opačných koncoch veľkej lyžice,

vyzliekli sme karneval,

v otáznikoch

sami od seba

perina ťa ešte zbiera

ako rozprávková knižka

na poslednej strane

však ujde rýchlo, ako líška

nedýcha, neverí

máta po špičkách

nedýcha neverí,

taká je maličká

sme bojkovia,

na opačných stranách veľkej lyžice,

kým ja čakám

ty robíš hlúpe a zbytočné vlny

spolu.

Sobota.

Za rozsypanou kávou

som plakala celé dopoludnie

pondelok –

                        šiška na vrchole borovice

bolo to jediné čím si ma vedel utešiť

znova som chcela bývať uprostred mesta

zbehnúť na floriánske námestie

kúpiť nový balík čo by som skryla lepšie

zaspali sme zakrytí tou dekou kde si

ju vysypal

v noci, keď som ti zrniečka zbierala na líci

som úplne zabudla ako dlho

je to do pondelka

namiesto šálky som mala

tvojich

desať

prstov

Nedeľa.

ako som lámala orechy a

hádzala ich do čerstvého cesta

počula som ako sa mi zakrádaš poza chrbát

a kradneš už štvrtý kúsok z tanierika pre hostí

bolo to úplne jedno,

no aj tak som hrala prísnu dámu,

tú čo dvíha malíčky,

no potom

keď som sa zdvihla na špičky, aby som dočiahla na tvoju tvár

odišlo všetko dekórum do hája.

poobede už bolo dávno zabudnuté, že sa pieklo a pratalo,

pri diviačom výbehu som nemyslela na viac

ako na tvoje trepotavé pľúca

  /vtedy tak krehké ako motýlie krídla /

čo sa zapierali do mojich

stačilo sa otvoriť

a nechať les

nech nás poráta

zvonica.

v tomto isto rytme som načúvala

o pol šiestej ráno k tvojej duši

tak jednoducho,

bim-bam

sem a tam

tmu si zrušil

zakrytá tvojimi rukávmi som nepreklínala ústredné kúrenie

bim-bam

toto túlenie bolo celkom blízke promenáde mravcov

čo som zvykla mávať pri pomyslení na rána.

bim-bam

sem a tam

.... povedal si, že budík netreba

.... povedal si „okolo obeda“

zvonica naše nedeľné zviera

zázrak v to,

že ráno neumieram

photo: http://s806.photobucket.com/user/harlownapalm/media/bemed.jpg.html

Prvý jarný deň

Zázraky

všetky pehy na tebe zhasli,

aké je ľahké

                        zrazu

ťa nevidieť

kufre s tvojím menom

no zbalené

predo mnou riviéra

                                   tichučko zastenem

izba vo mne ešte tmavá,

to sa stáva,

farby už mám vybraté

dvere?

dvere na opačnej strane,

čo sa stane?

snedé nohy, v páse

                                   zviazané sľubami

Zelená.

zelenú som stretla dvakrát.

I.

v nedeľu večer, skriňa bola malá,

červená v nej roztrúsená ako zrnká maku

on v nej prišiel –

                              bez súhlasu.

už som vedela.

II.

donútila som ho zhasnúť,

no oči sme v nej mali spolu

bolo to normálne, mať strach,

krehučká,

ako prvý hrach

-

po zelenej

skriňa stále škvŕka,

namiesto hrachu,

jej makový rez núkam.

Prvý jarný deň.

strávila som aj

                        posledné trámy

                        a jar

                        dnu spadla stropom

krok

za

krokom do cudzej izby.

ráno si vidličkou česala vlasy,

si?

asi..

voňavá,

spoznaná v požičaných šatách

nové kúty mesta vo

francúzskych trasách,

kolená ako prvá tráva

hádam,

jar šteklím na bruchu,

                       som jej

                       prvá čerešňa.

Vidím to celkom jasne.

Vidím to celkom jasne.

zjedol si posledný termix z chladničky,

v izbe je taká tma,

že znamienko na tvojej brade musím naháňať prstami

je nám veľmi podobne

ako kedysi na streche.

vyzerala som kométu.  ty nervózne prešľapoval

a nadával,

že si mi ju spomenul.

v novej koženke si vyzeral skvele,

no nepovedala som ti to.

aj teraz už mám z šera

ježkov pod prstami, stále sa smejem

vymýšľam súhvezdiam mená z čoho sa šalieš.

naschvál spievam falošne,

                                               a o chvíľu

sa ti priznám, že mi je zima.

poďme do lesa.

poďme do lesa.

niekam kde bude ticho,
kde sa budeme len počuť navzájom dýchať a nič viac.
nebude treba ísť hocikam,
jedine po drevo a novú fľašu vína.
nebude nám zima,
pod perinou pri nohách pes a veľa kníh na krbe.

voda v kuchyni v bandaskách
preto zvyknem hrešiť celé dni,
že nie je sprcha a záchod, ale aj tak som spokojná.
napiekla som -
večer vyjedáme a ráno počúvame kukučky.

pijem kávu,
/mlieko si vypil s makovníkom/
teda čiernu.
nehnevám sa aj keď som ti pred tým vynadala.
počítam.
a píšem vtedy
keď už nevládzeš hádať moje slová.

niekedy,
stačí len povedať prepáč..

Dvaja.

našla by som taký kútik,

kde by nás skrotených nik nezbadal.

tam by sme mohli lasičkovať

      celý večer,

potom neskôr,

na záverečnej

by sme sa utiahli pod stolom,

a s posledným odchodom

počítali žuvačky namiesto medvedíc.

prsty premenené na vrkoče

a na raňajky ,potajomky z výčapu ,

veľkú vínnu karafu.

klamali by sme každú vranu,

a pravdu šepkali v letku,

potíšku si pípali

ako vtáčence v studenom hniezde

kým sa lístie rozohreje. 

Free to love

odvtedy

               -každý utorok-

ma asfaltka pod mojím krokom íska dažďom.

pamätá si,

že utorky v lastovičkovej sukni sú

naše.

a vlastne je to dobrý pocit,

vedomie, že po mne na jeho krku ostal malý červený ostrov,

cajch kvalitného strelca!

všetko mi to lichotí.

myslím: Rozhýbme svet!

no tentokrát bez piva,

nech nie sme nestáli.

Stošesťdesiattri centimetrov a hnedé oči.

v labyrinte tvojich hlasov som si našla cestu,

potom si ušiel poza kandelábre tam kde to nepoznám,

potom som ťa chcela vôňou bačaty vytlačiť

nechať ho, nech ťa pominie -

                                                 no ty nie!

zastala ozvena

a ja som

bez mena

musela vidieť tvoju tvár ešte raz

z vlasov si ťa vyháňať

aj tak ťa zostalo

viac

viac

než si chcel.

v labyrinte tvojich hlasov,

srdce na konfety zasnežilo na  niekoľko hodín celý Dunaj.

ráno som bola celkom plná

až po krajíček zo mňa písmená padali

a verila som

že svet zastavil.

ešte stále mi

gombík za gombíkom

   chýbaš.

ešte stále cítim ako púšťaš moje ruky

ešte stále

stále

si musím pripomínať,

že koniec bol iba klišé

výdych medzi okamihom kým si si obul topánky

a odvzdušnil dvere.

chodníky sú zrazu

kárované košele čo nosíš,

prechody pyžamové nohavice,

a električkové trate strnulé ramená čo ma presviedčali.

pod bradou, si ma ako pĺšika v machu skryl pred ďažďom

aj keď ťa klepalo

ding-dong, ding-dong

ako šialené tepalo

a moje iba

vydýchlo

nie sme na splátky, kto nás vymení?

No shave november

No shave november

cez

okná vlaku na mňa z lesa

hľadia autá-

                    oči lačnej šelmy

krútiace sa stromom na lýtkach.

nezapnem svetlo!

v tmavom kupé myslím len na to

ako ti večer prstami

                                   zasvietim v brade.

prosím, nezabudni, že sa po tme bojím.

keď zhasneš,

                        zažni na mne.

ranná špička.

v preplnenej elktričke

v lastovičom hniezde

by sme sa k sebe tisli ako vtáčatá.

mala by som na tebe čas.

áno! Mala by som čas naštudovať

všetky pery-períčka,

pazúrikmi sa do teba zapliesť,

tak ako pred prvým odletom

pšt! Nehrkútaj- počuješ ?

nie je sa kde chytiť!

ľudia nastupujú,

ich ozvena pod mojimi pažami,

vykreslené mapy – neviem trafiť..

Hrkútaj- hrkútaj!

Rýchlo... nech ma nestihnú pritlačiť inam.

V mojom meste.

                                                                                                                                  foto: laura makabresku

V mojom meste.

ako vo všetky horiace dni zaliate kolomažou z oblohy

aj dnes siaham po písaní

stláčam sa na papier

ako ozvena driemem celkom sama

utekala by som

do hôr,

do koreňov

skryť sa pod machom

nechať sa učičíkať štebotaním

alebo

sadnúť do kabria

vetrať vlasy  

krajinu merať na milimetre slovami

verila by si, že aj spánok ti môžu vyčítať ?

lepkavou tapetou ti natiahnuť výčitku cez celú tvár ?

sedím tu v plavkách,

za oknami ako akvarijná rybka

nik ma nekúpi

sama sa nepredám

do dažďa chýba jedno vydýchnutie

ten usedavý plač vanilkovej peny,

tak sme ho volávali

a mňa v duchu straší jelenica

rakurzy jej platinovej šije mi pred zrkadlom

zazrnia

lícnou kosťou prereže ten najpevnejší argument

a potom spokojne vydýchne do pohlavia opilca číslo dvadsaťtri.

predstavujem si ju s vysokými číslami

v dlaniach má odmerky,

celkom isto viem, že v tomto spotenom zažívaní je zrkadlovo čistá.

takú si ju predstavujem!

odliatu v bielej

nariasená tráva jej chce patriť do posledného kvitnutia

zbiera moje slová, naježená sa v šere skrýva a hrá na obetu

nad studienkou sa krehko obracia,

lesknutie ukradla lune

hrá smútok s tieňom Antigony, oči naoko prevrátené,

        zatlačené,

pripravená na prierez vianočným jabĺčkom,

no presne pretína aorty.

zbiera ich do šuplíčka, na dlhé zimy,

dlhé decembre, svetre uliate na tri hladká

dobre to viem,

už nie je bezpečná

jelenica..

kým som spala

a po okne sa prelievali mravčie šepoty

vkradla sa mi do kolísky,

ulice mesta mi už nepatria

kdesi tam drieme

a čaká na to, aby si mohla

odkrojiť.

22 hodín

posteľ má vytiahnuté rukávy,

no do mojich očí

už jej teplo nepatrí.

lastovičky dvoch storočí mi sedia na pleciach

slnovrat zarástol inotajom

                                          / nemá ho kto vyplieniť /

do rána chýba už len kúsok kacírstva

a cudzoložstvo názorov

snívalo sa mi, že poznám len teba

ty si si nevedel spomenúť na moje meno.

pred nadýchnutím som sa spotila

myslela som aké by to bolo

keby sme boli starí

a potom voda.

platinová matka mojich nočných môr

ma vracia

vraj nestačí ma hojdať

tak ma nesie

obité kolená čistí

kazy kreslí na priesvitné

nechá ma na vytiahnutie

robí sa na kolísku

nechce ma

nechce

iba tíši

poíska

v jednej obálke.

už som  počula

vzdychy lasičiek drobiace sa krajinou

tento krát za milou, že vraj už vyrástla !

zbieram ich pri ceste

drobčeky mravenčie

vďaka nim triafam do svojej postele

chalúpku nečakám

a

nie som na trofeje

poznáš všetky slabiky ?

ešte teplé ti ich nesiem

štikútam ich všetky - znelé aj neznelé

ty ich však nerátaš

veselé - nesmelé,

len sa chceš trafiť k lasičkám do ...

Čerešňové oči

Čerešňové oči

Nemôžem spať , celá noc sa bráni,

Čerešňové oči na bublinkovej tvári,

Polovica sveta dýcha pravidelne

A mne sa tesne pred štvrtou tak šialene drieme.

Nad vankúšom všetko iba letí

A vlaňajšia zima už je štrbavá

Do svetra sa z nej všetko zmestí

a slnko si ma prekladá.

Poď, natrhaj si mojich snov kým sú ešte zrelé,

Včera som prosila Boha o láskavosť

Aby sme sa v snovej nehe

Pokúsili o vernosť.

Viem, že preto bdiem, lebo ma máš v posteli,

Obaja sme hlúpi, smiešni, a v prdeli,

A ja som si prisahala červené ruky

ak ťa pustím

ak ťa pustím ďalej ako pod vankúš !

Povedz mi všetko čo sme zmeškali,

Však nestretáme sa štyri letné záhrady.

Povedz mi o pohreboch, viem že nejaké boli,

Nepovedz mi prosím, že budete svoji.

Nehovor mi všetky lásky, nehovor mi želania

Potom budem skuvíňať prečo som nezostala,

Nehovor mi akej máte farby kuchyňu,

Neopisuj mi svoju zimu rodinnú!

Nad vankúšom som pripravená zápasiť,

V drevenom rubáši sa tĺcť do rána.

Viem sa zmestiť do každého zákazu

V tvojej posteli som však hrozne nestála!

Tak vylez z mojich snov kým si ťa neprivodím do hlavy,

Viem, že druhý krát by samovraždy zabrali

Budem si ťa znova želať keď už budem dospelá

Tak vylez z mojich snov, cítim že som prezrela.

Čerešňové oči a bublinková tvár,

Čo všetko si nosil,

Čo všetko si vzal,

Čerešňové oči, čerešňové oči,

ktože vás nazbieral, ktože vás nosí?

Na ušiach sa mi stále hojdá tá melódia nezrelá

Na ušiach si čerešne užívam ešte zvesela.

Čerešničky, čerešne, na zemi na ceste,

Kdeže ste?

No povedzte..

foto:net

Máj..

..


napísať, povedať, myslieť si, zaznamenať - nestačí.
dopísala som poviedku. pozerám sa na ňu už piaty deň, celkom rada by som sa vyspala.
rada by som si ako väčšina ľudí nepamätala svoje sny, alebo snívala o niečom nesmierne bizarnom.

tak ja len aby ste vedeli, že sa snažím písať, veľmi. ale tie veci nie sú čitateľné.


ifk

Na káve.

na rázcestí mačacieho zurkotu

som ju vytiahla z postele svojím mraučaním.

bola rumom vyfarbená do zlatista,

na hlave viac konárov jak lístia.

viem, že tieto ráno ktosi zapíše

a budeme mať všetky viery

do zvončeka na časy

keď muži budú

hrbatí

Slnečnice.

slnečnice sú príliš chamtivé

aby im stačilo hocičo vlastné.

natáčajú svoje rovné hlávky

a bdejú,

siaknu

            všetko teplo

priamo do seba.

ich lupene,

krehké kyselinové pazúriky cupitajú po obryse

tienia

a kŕmia sa

nie,

slnečnice nemajú mať mená

dojem vedomia.

prefíkane driemu na prahoch

a otočené na východ

                                   striehnu

zo svojho najčiernejšieho jadra kŕmia márnivcov,

a tí

veria, veria !

veria, že hlava slnečnice vie zachrániť!

pre zatiaľ

   mi kvitnú iba dve.

no pod spánkom sa množia na tisíce,

svojimi okruhmi ma rozkladjú na túžbu po skapatí.

skapať,

skapať

skapať

skapaťskapaťskapaťskapaťskapaťskapaťskapať

ako zver.

pod ich dohľadom len rezať, a sekať, členkami čeriť vietor

čeriť letorosty

čeriť vodou kruhy

krúžiť

žiť

a nemátať.

a aj tak, sú ich plné záhrady,

a v rozohriatom betóne sa lesknú draho

a na čele zástupov tienia piedestále

a..

a... etcetera

nie, slnečnice nie sú žiarivé

zvierajú v sebe teplo

a potom po prsiami lepia vzduch

na asfalt.